Martin Benkovič

Rád, by som povedal, že som si začínal zvykať na to bolestivé prebúdzanie, ale opak nemohol byť ďalej od pravdy. No zaslúžil som si to. Každá štipka bolesti, každý vpich, čo mi nanoboty spôsobovali, bol plne zaslúžený za všetky tie životy, ktoré som neprávom zobral. Bolo jedno, že moje obete by mi dopriali rovnaký osud Read More …

Pravdivosť Jackovej informácie sa overila a nepriateľské jednotky, čakajúce, kým pristaneme, sa naozaj nachádzali v rokline. Nebola veľká. Na šírku mala možno kilometer a na dĺžku asi tri, ale úplne stačila na ukrytie ôsmich tureckých obrnených transportérov typu Otokar Cobra II s plnou posádkou, ktorá práve teraz postávala v obrannom kruhu okolo svojich vozidiel a jedného civilného obrneného SUV. Aj keď Read More …

„Nemôžeš ísť!“ oponoval agent Smith už po niekoľkýkrát, ale Jeleníková sa nedala odradiť a ďalej si napriek námietkam agenta, sestričiek i doktora odopínala prístroje a infúzie, ktoré boli po celý čas jej bezvedomia na ňu popripájané. „Môžem a musím!“ odvetila rozhodne, že aj nemocničný personál na okamih ustal v činnosti. „Vieme, kde je. Nemôžeme ho tam už dlhšie nechať Read More …

„A kam si ho nakoniec schoval?“ opýtal sa Tomáš s napätím očakával, čo mu Paul povie. Už pätnásť minút nám rozprával historku o tom, ako sa dostal do armády. Jeden večer našiel celkom nové, nepoškodené auto, ktoré sa do jeho štvrte nehodilo a nepatrilo ani nikomu, koho poznal. Rozhodol sa teda, že ho vykradne. Zobral všetko, na čo Read More …

„Do čoho upadol? Do kómy?!“ rozčuľoval sa Holz a povolil uzdu emóciám. „Mali ste ho vypočuť, zistiť kde má skrýšu a odkiaľ má ten kód! Nie ho zabiť!“ „Jeho nanoboty nereagujú vôbec tak, ako by reagovať mali. Po posledných inštrukciách, čo sme poslali, sa jednoducho vypli a spolu s nimi aj Pacho. Čosi také som v živote nevidel, a to sa Read More …

Cez zuby som pretlačil bolestné zachrčanie spolu so slinami vytekajúcimi z kútikov úst. Oči sa mi prevracali od bodavej bolesti, ktorá mi znova vystreľovala v hlave, a videl som len škvrny neustále meniace farbu z čiernej na bielu, stále dookola. Neviem, o čo sa snažili, ale robili mi dačo s nanobotmi a tie sa bránili. Ak toto malo byť mučenie, tak sa im Read More …

Uvoľnil sa a oprel, aby sa anatomicky tvarované kreslo mohlo prispôsobiť a umožniť mu aspoň chvíľu si oddýchnuť a utriediť myšlienky. Zhlboka sa nadýchol a znova vydýchol. Zopakoval to niekoľkokrát. Už len týždeň a veci sa dajú do pohybu a ani nie príliš produktívny rozhovor s Pachom to nezmení. Musel veriť, že aj keď nenájdu Pachovu skrýš, tak to ich úsilie neohrozí Read More …

„Zuzana… Eva,“ zašepkal som, keď ma studený vzduch prebral a spustil bodavú bolesť rozširujúcu sa hlavou cez krk ďalej do tela a končatín. Neudržal som sa a vykríkol z plného hrdla. Hlavu som si chytil do dlaní v snahe zmierniť impulzy plné bolesti, ale vôbec to nepomáhalo. Moja poloha dolu hlavou tiež nebola ideálna. Krv mi prúdila z celého tela rovno Read More …

„Ako je mu?“ spýtal sa Holz pri pohľade na zábery z jednej z výskumných staníc. „Žije a stále bojuje. Dosiaľ som nevidel takú odolnosť, ale verím, že sa im to podarí,“ povedal doktor. „Čo ostatní?“ „U nich to prebehlo hladko a uzdravujú sa. Do šiestich hodín, by mali byť úplne pripravení na preprogramovanie.“ „Budú si niečo pamätať?“ Read More …

„Ešte stále tomu neverím, že idem domov,“ prehovorila Jeleníková hlasom stlmeným ochranným oblekom a neveriacky pokrútila hlavou. „Bola som si istá, že sa už domov nikdy nevrátim.“ „Možno vás to odnaučí riskovať takto svoj život a životy iných,“ poznamenal Paul zo svojho miesta v transportnej helikoptére HH-47 Chinook. „Paul!“ napomenul som ho. „Nechajte ho, má právo vyjadriť Read More …