„Ociiii!“
„Mia!“ vykríkol som zo sna a okamžite sa prebral. Nevedel som, čo to bolo alebo odkiaľ to prišlo, ale zovrelo mi to srdce úzkosťou. Pokúsil som sa rozpomenúť na niečo viac z toho sna, ale jediné, čo mi zostalo na okraji pamäti, bolo malé, asi päťročné kučeravé dievčatko a rýchlo sa blížiaca ohnivá stena. Mia. Tak sa musela volať. Volala mňa či niekoho iného? Som otec?
Ponoril som si tvár do dlaní a so zatvorenými očami som sa snažil opäť si spomenúť na viac. Na čokoľvek. Tvár dievčatka mi začala blednúť pred očami, ale ohnivá stena zostávala stále rovnako jasná.
„Ruky cez mreže!“ rozkázal mi jeden z policajtov. Ešte chvíľu som tak zostal sedieť dúfajúc, že keď sa nepohnem, tak si ju znova vybavím.
„Vstávaj!“ povedal nedočkavo a tentoraz som ho poslúchol. Nemalo to cenu, sen bol preč. Bola to len predstava alebo sa mi vracala pamäť? Ak to druhé, tak by som bol radšej, keby som si už viac nespomenul.
Prestrčil som obe ruky cez mrežu a čakal, kým mi nasadia putá, aby mohli bezpečne otvoriť celu a nasadiť mi ich aj na nohy. Zvyšní kukláči na mňa neustále mierili a dávali mi tak najavo, že akýkoľvek odpor je zbytočný. Musel som súhlasiť. Nech by som bol akokoľvek dobrý, rýchlejší než guľka určite nie som. Viedli ma rovnakou cestou, v rovnakej formácii a bez jediného slova ako prvýkrát. Ak niekto išiel oproti, tak sa držal v bezpečnej vzdialenosti a radšej počkal, kým prejdeme, a až potom pokračoval.
Obaja kapitáni už čakali a vôbec nevyzerali spokojne. Malého som ignoroval a na kapitánku Jeleníkovú som sa aspoň usmial. Možno to bolo tým, že bola žena, alebo aj tým, že naozaj počúvala a zdalo sa, že mi verí. A možno len preto, že to bola celkom príťažlivá ženská.
„Pokračujeme vo výsluchu subjektu Pacha, Juraja. Je 24. 12. 2027, 09.00. Pán Pacho, už ste si na niečo spomenuli?“ opýtal sa ma Malý.
„Možno, neviem,“ odpovedal som úprimne, aj keď som vedel, že toho nie je veľa.
„Buď áno, alebo nie. Tak to vyklopte.“
„Jedno meno.“
„Výborne. Niekto, kto vám pomohol dostať sa von? Hovorte!“
„Mia,“ povedal som a pozrel som sa na Jeleníkovú.
„Kto?“ nechápal Malý, ale kapitánka vedela. Videl som to na nej, keď sklopila oči k papierom. Otvorila zložku pred sebou a po chvíľke hľadania Malému posunula akúsi fotku.
„Jeho dcéra,“ povedala a takmer šepky dodala, „boli na Hlavnom námestí v čase útokov.“
„Môžem?“ opýtal som sa a ukázal na fotku. Vedel som, že to nebol dobrý nápad, ale nemohol som si pomôcť. Ak to mala byť moja dcéra, musel som ju vidieť. Malý sa na mňa chvíľu pozeral, akoby premýšľal, či je to rozumné, no nakoniec mi ju jedným prstom posunul. Pomaly som si ju otočil a nadvihol, aby som lepšie videl. Mala tmavé kučeravé vlasy, ktoré jej rástli všetkými smermi a malý pehavý nosík. Usmievala sa. Bolo to dievčatko z môjho sna.
„Ako?“ opýtal som sa trochu zbytočne.
„Vy si vážne nič nepamätáte, že?“ otázku vyslovila potichu a zdalo sa mi, že v jej hlase počujem ľútosť.
„Nič,“ povzdychol som si.
„Ste si istý, že to chcete počuť?“
„Nie, ale povedzte mi to aj tak.“
„19. decembra 2020 ste boli s rodinou na vianočných trhoch na Hlavnom námestí, keď sa tam odpálili samovražední útočníci napojení na islamskú teroristickú organizáciu Daeš. Išlo o sériu útokov po celej Európe. Zasiahnuté bolo každé hlavné mesto a niekoľko ďalších väčších. Vaša dcéra,“ prisunula mi ďalšiu fotku, „a vaša manželka boli medzi tisíckami obetí z toho tragického dňa.“
„Sedem rokov?“ pokrútil som neveriacky hlavou a pozeral sa na fotky mojej údajnej, teraz už mŕtvej rodiny, ale nič som necítil. Bolo možné cítiť smútok za niekým, ak ste si ho vôbec nepamätali? Zatvoril som oči a sústredil sa na ich tváre. Nemohlo sa všetko len tak stratiť. Už som si na ňu raz spomenul, prečo by som nemohol znova? V mysli som si premietal ich tváre a hľadal v mojej zdanlivo prázdnej pamäti. Neveril som, že by tam nič nebolo. Tých dvoch policajtov som premohol, akoby boli obyčajní amatéri. Odniekiaľ tie znalosti museli prísť, len ich nejak vyvolať.
„Oci, donesie mi Ježiško na Vianoce mimoňa?“
„Ak budeš aj naďalej poslúchať, tak možno áno. A teraz už spi. Večer sa pôjdeme pozrieť na veľký stromček, tak ako si chcela.“
„Pacho, počujete ma?! Ste tu ešte s nami?!“ pýtal sa Malý a lúskal mi pred tvárou prstami.
„Chcela sa ísť pozrieť na vianočný stromček,“ povedal som pomaly.
„Tak ako veľa iných rodín a detí,“ prehovoril Malý s povzdychom. „Aj moja dcéra s rodinou tam boli. Takmer všetci sme v ten deň niekoho stratili.“
„Čo sa stalo potom?“ spýtal som sa.
„Ak si dobre pamätám, na výsluchu ste tu vy a otázky dávame my.“
„Môžete mi klásť toľko otázok, koľko len chcete, ale nič viac si momentálne nepamätám. Kým ste mi to včera nepovedali, nevedel som ani len v meno a kde som.“
„My to už z vás vydolujeme,“ povedal Malý presvedčivo a takmer vystrelil zo stoličky, keď sa za mnou otvorili dvere a niekto vošiel do miestnosti.
„Vy už z neho nebudete dolovať nič,“ ozval sa akýsi muž, ktorý práve vošiel dverami a postavil sa vedľa mňa. „Pána Pacha si odteraz preberáme my. Tu je rozkaz.“
„My? Kto je to my?“ Kapitán začal čítať papier, čo mu muž podal. Mal tesný tmavý oblek, ktorý rozhodne nevyzeral byť kúpený v nejakom obchode, ale skôr ušitý na mieru z veľmi kvalitného materiálu. Prvé, čo mi napadlo, bolo, že to je môj právnik, no vzápätí sa predstavil.
„Špeciálny agent Smith.“
„Federálna polícia? Nevedel som, že pracujete aj cez Vianoce, inak by sme vás kontaktovali.“
„Tým som si istý, kapitán,“ prehovoril agent Smith, ale v jeho hlase som zachytil pochybnosť nad Malého slovami. „Prišli sme ihneď, ako nám v denných hláseniach vyskočilo jeho meno. Celkom nás to prekvapilo. Nečakali sme, že sa objaví práve tu a už vôbec nie, že ho tak jednoducho chytíte.“
„To asi nikto,“ zamrmlal Malý a oprel sa o stoličku. „Dám pripraviť jednotku a transportér na prevoz. Chvíľu to potrvá, zatiaľ by sme mohli pokračovať vo výsluchu, nie? Pokojne si prisadnite.“
„Netreba. Priviedol som si vlastný sprievod a aj transportér. Berieme si ho okamžite.“
Keď dohovoril, do miestnosti vstúpili ďalší ozbrojenci, tentoraz s veľkými žltými písmenami EFP na hrudi a chrbtoch, vedľa ktorých aj kukláči vyzerali ako bezpečnostná služba z nákupného centra. Mali na sebe toľko kevlaru a zbraní rôznych kalibrov, akoby čakali, že na nás zaútočí celá armáda. Odpútali ma od stola, nie príliš šetrne ma zdvihli, nasadili mi na hlavu čierne vrece a ťahali preč. Ani som sa nestihol rozlúčiť s kapitánkou Jeleníkovou a niečo mi hovorilo, že aj výsluch s kapitánom Malým by mi bol milší, než s týmto mužom od federálnej polície.
Muži z Európskej federálnej polície sa so mnou nepárali. Ťahali ma medzi sebou asi tak šetrne ako náboženskí fanatici väzňa na verejnú popravu odťatím hlavy, a možno tak aj skončím. Moja zložka bola dostatočne hrubá, aby tam bolo čokoľvek.
Vidieť som síce nevidel, ale mrazivý vietor mi stačil, aby som vedel, že sme už vyšli z budovy. Niekde pred nami stáli pripravené autá s naštartovanými motormi a, ak ma sluch neklamal, boli aspoň tri. Niekto otvoril dvere, chytil mi hlavu, aby som nenarazil, a snažil sa ma usadiť. Nastupovať som musel cúvajúc a už som pod zadkom cítil sedačku, keď sa okolo mňa ozvali varovné výkriky.
Niekto ma začal rýchlo ťahať z auta von práve vo chvíli, keď sa ozval prvý výbuch nasledovaný ďalšími dvoma v tesnom slede. Moje nohy sa odlepili od zeme a obklopený ohnivou žiarou som kamsi letel vzduchom. Tlmene som počul, ako sa rozbíjajú sklenené tabule na oknách, výstrely z automatických pušiek, nadávky, bolestné výkriky a zúfalé rozkazy. Narazil som do niečoho tvrdého a môj pohyb sa spomalil, ale nezastavil. Ďalej som sa kotúľal po zemi a myslel na mrazivý chlad z márnice. Bol rozhodne príjemnejší, ako to pálenie, čo ma obklopovalo teraz. Úplne som sa zastavil až pri nejakej stene alebo prekážke, ktorá sa mi postavila do cesty. Pokúsil som sa stiahnuť si kuklu, ale nedočiahol som. Ruky a nohy som mal stále spútané reťazami a veľa pohybu mi nedovoľovali. Schúlil som sa do klbka a pokúsil sa o to znova. Tentokrát som už uspel a mohol sa okolo seba poobzerať.
Ležal som v zničenom vestibule policajnej stanice rovno pod recepčným stolom. Pohýbal som končatinami a pozrel sa, či je všetko na svojom mieste tak, ako má byť. Z väzenskej rovnošaty toho na mne veľa nezostalo. Bola otrhaná, ohorená a dymilo sa z nej alebo zo mňa, nevedel som to určiť. Ale inak som vyzeral byť v poriadku. Zopár škrabancov, tržných rán, ale nič vážne.
Zvuk streľby už odznel, ale aj akýkoľvek iný zvuk prichádzajúci zvonku, a to sa mi vonkoncom nepáčilo. Prevalil som sa na brucho, opatrne som sa postavil a na chvíľku ustrnul. Cez vyvrátené a rozbité hlavné dvere sa ktosi tackavým pohybom blížil, ale kvôli dymu z horiacich áut som nevedel povedať kto. Stiahol som sa trochu viac do rohu, aby ma nebolo vidieť a spoliehal sa na to, že mi prachovo-dymová clona poskytne aspoň čiastočný úkryt. Muž sa blížil a už podľa jeho pohybu som videl, že na tom nie je zrovna najlepšie. Až keď sa priblížil na vzdialenosť asi dvoch metrov, zistil som, že je to agent Smith. Bol takmer na nespoznanie. Oblek už nevyzeral tak dobre a bol na tom podobne ako moje oblečenie. Krvácal z viacerých menších tržných rán na tvári, pravú ruku mal voľne a nevládne zvesenú pozdĺž tela, v ľavej stále zvieral svoju služobnú pištoľ a pravú nohu ťahal za sebou. Tvár mal skrivenú od bolesti, ale v očiach bolo číre odhodlanie. Keď si ma všimol, zrýchlil a takmer by bol spadol, keby som ho nezachytil.
„Musíme odtiaľto vypadnúť. Nemali tu byť tak skoro, kurva!“
„Kto?“
„Nie je čas. Posily sú už na ceste, ale obávam sa, že to nestihnú,“ povedal a smeroval ma do prvej chodby pred nami. Bola prázdna. Nikde nebolo nikoho, a to som tu predtým videl plno zamestnancov a policajtov. Kam sa všetci podeli? Šúchal som nohami, ktoré obmedzovali reťaze, a zároveň pomáhal agentovi Smithovi napredovať. Nahliadal som do kancelárií, ale všetky boli, až na pár nešťastlivcov, čo boli v čase útoku pri oknách, prázdne. Chudáci, nestihli sa ani schovať.
„Kde sú všetci?“ opýtal som práve vo chvíli, keď som započul naťahovanie viacerých kohútikov.
„Identifikujte sa!“ zakričal niekto z druhého konca chodby a namieril na nás baterkami.
„Špeciálny… agent… Smith,“ povedal s vypätím posledných síl najhlasnejšie, ako vedel. Musel stratiť veľa krvi. Bol bledý a celkom určite by sa bez mojej pomoci na vlastných nohách neudržal.
„Pomaly pristúpte!“ zakričali na nás po chvíli a stále na nás mierili baterkami a oslepovali nás. Snažil som sa chrániť si oči voľnou rukou, ale aj tak som nevidel, koho máme pred sebou, a ísť pomaly nebol problém. Ja som rýchlejšie nemohol kvôli reťaziam a agent Smith zas nevládal kvôli zraneniam. Zrazu som pocítil ruky, ktoré mi odobrali Smitha a pomáhali mu ku schodom, kde nás čakali ostatní.
„Ako to, že parchanti ako vy vždy prežijú?“ oboril sa na mňa kapitán Malý a pokrútil hlavou. Cez košeľu mal voľne prehodenú nepriestrelnú vestu a v rukách pevne zvieral útočnú pušku SIG SG 516. Okrem neho tam s ním boli ešte štyria policajti zo špeciálnych jednotiek, ktorí naďalej mierili do chodby, a kapitánka Jeleníková.
„Bol tam ešte niekto nažive?“ spýtala sa ma kapitánka, zatiaľ čo kľačala pri agentovi Smithovi a ošetrovala mu tie najhoršie rany.
„Nie, nikto sa nehýbal. Je mi to ľúto,“ odpovedal som úprimne a vyslúžil si zdvihnuté obočia od oboch kapitánov. „Čo je? Povedal som niečo zlé?“
„Počas celého procesu ste nič neľutovali,“ povedal Malý a pozrel sa mi do očí. „Čo sa vám stalo, preboha? Boli ste dekorovaným vojakom, hrdinom a potom…“ pokrútil hlavou.
„Čo potom?“
„Je stabilizovaný. Môžeme ho preniesť,“ povedala kapitánka a s pomocou ďalšieho policajta Smitha zodvihli a opatrne s ním schádzali dolu schodmi.
„Ideme,“ povedal Malý a hlavňou pušky mi naznačil, aby som išiel ako prvý.
„Čo sa stalo potom?“ spýtal som sa ho znova, zatiaľ čo som pomaly kráčal dole.
„Potom ste dezertovali a obrátili sa proti vlastným! Ďalší ľudia zomreli len vďaka vám.“
Na to nebolo čo povedať, oni o mne momentálne vedeli viac než ja sám.
„Kam ideme?“
„Dole.“
„To vidím, ale čo je dole?“
„Garáž.“
Pochopil som. Nechcel sa so mnou rozprávať a nezazlieval som mu to. Podľa všetkého som bol zodpovedný za celú situáciu a v takom prípade by som sa ani ja nechcel rozprávať so sebou. Schody som bral po jednom a dúfal, že sa nezrýpem, lebo rukami by som svoj pád len veľmi ťažko zmiernil a pri mojom šťastí by som najskôr dopadol na hlavu, ale prežil. Pár krokov predo mnou zostupovala Jeleníková podopierajúc zraneného Smitha. Keby podopierala mňa, nenamietal by som…
Na spodnom podlaží nás už čakali ďalší policajti. S namierenými zbraňami kľačali pri schodoch a striehli na hocikoho, kto sem nepatril. Dvaja z nich pritom mierili len na mňa a dávali pozor na každý môj pohyb. Bol som síce neozbrojený, ale pri vypätej situácii, v akej sme sa nachádzali, by im to nikto nemal za zlé, keby ma zastrelili. Nikto okrem mňa, samozrejme.
Za dverami, ktoré policajti strážili, sa nachádzalo spodné podlažie garáží. Tí, ktorí prežili, nezaháľali a zabarikádovali prístup zo všetkých strán. Niektoré autá dokonca prevrátili na bok a vytvorili tak obrannú hradbu. Iné zaparkovali cikcakovito, aby pre útočníkov nebolo jednoduché dostať sa k nim a obrancom poskytovali dostatočnú ochranu a manévrovanie.
Neprešiel som ani dva kroky od dverí a už sa ma ujali dvaja uniformovaní policajti a osobne na mňa dozerali.
„Ako to vyzerá? Skontaktovali ste sa s niekým?“ spýtala sa kapitánka jedného z policajtov, ktorý jej vyšiel v ústrety.
„Nie. Všetko je hluché. Vysielačky, mobily a ani internetové pripojenie nám nefunguje. Sme úplne odrezaní.“
„Tie výbuchy museli byť počuť až do mesta. Chvíľu im potrvá, kým pošlú posily, ale prídu,“ povedala Jeleníková sebavedomo, akoby si to naozaj myslela. Ja by som taký optimistický nebol a ani jej kolegovia nevyzerali, že by jej verili.
„Prečo ho jednoducho nevydáme?“ nadhodil jeden z mojich dozorcov. „Očividne si prišli len pre neho. My sme ho už odsúdili a oni ho chcú zabiť. Nechajme ich a ušetríme daňovým poplatníkom nejaké tie peniaze.“
Väčšine prítomných policajtov sa tie slová páčili a zamyslene kývali hlavami. Dokonca aj kapitán Malý vyzeral, že nad tým rozmýšľa. U Jeleníkovej som si nebol istý. Výraz tváre mala rovnako chladný ako predtým a nedalo sa povedať, či súhlasí alebo nie.
„Kto je za?“ vyzval ostatných policajt, keď videl, že nie je jediný s podobným názorom. Rozhliadol sa po kolegoch a čakal na reakciu, ktorá neprišla. Zopár ich už vyzeralo, že budú nahlas súhlasiť, ale kapitánka zakročila.
„Nikoho nebudeme vydávať. Nič sa tým nevyrieši a zodpovedné osoby za dnešný útok zostanú na slobode. To chcete? Boli to aj vaši kolegovia, čo hore umreli!“
„Skôr či neskôr ich dostaneme, sú to predsa jeho kumpáni. Nemajú sa kam skryť. Hľadáme ich po celom svete,“ namietal policajt.
„Áno? Tak ako sme chytili jeho?“ povedala a kývla hlavou mojím smerom. „Bola to náhoda, že ho niekto nahlásil, keď sa práve prechádzal po Petržalke. Nie naša práca, nie naše vyšetrovanie ich úteku, ale náhoda. Máme sa spoliehať na náhodu aj pri tých ostatných? A prečo by ho chceli zabiť? Oslobodiť? To áno, ale zabiť? Boli jednotka, boli si verní aj keď sme ich zatkli. Ani jeden z nich neprehovoril.“
„Tak kto je potom tam hore?“ „Niekto oveľa horší,“ skočil som im zamyslene do reči a ani som nevedel, prečo.