„Pacho! Vstávaj, dopekla!“
„Č-čo?“ opýtal som sa zmätene a pozeral do kapitánkinej tváre. Skláňala sa nado mnou a auto bolo v nejakej divnej polohe. „Čo sa stalo?“
„Havarovali sme! Musíme sa odtiaľto rýchlo dostať. Sú za rohom!“
„Boli za rohom! Zohni sa!“ rozkázal som jej a súčasne ju nie celkom šetrne odsotil nabok. Pravou rukou som siahol po ARS ležiacom vedľa mňa, ľavou narýchlo nahádzal výbušné projektily, zaklapol uzáver a namieril. Prvý transportér sa zastavil, keď šofér zbadal, že nikam už utiecť nemôžeme, a dovolil tak strelcovi, aby v pohodlí zameral. Nemienil som mu dať šancu vystreliť ako prvý. Stlačil som spúšť, spätný ráz ma mierne pritlačil o dvere, znova som zameral a opäť vystrelil. Oba zásahy dopadli presne tam, kam som chcel. Prvý zásah trafil prednú časť, tesne vedľa pravého kolesa. Výbuch nadvihol vozidlo asi meter do vzduchu a odhalil menej opancierovanú spodnú stranu, kam zasiahol druhý projektil a roztrhol ho na viac častí.
Šofér druhého obrneného vozidla nemienil spraviť rovnakú chybu. Nezastavil a namiesto toho pokračoval v plnej rýchlosti na nás. Strelcovi nedal možnosť dostať nás skôr, ako som ja mohol vystreliť. Chyba. Spúšť som stlačil dvakrát za sebou v tesnom slede a vzápätí som už len sledoval ohnivú guľu, ktorá obalila druhý transportér.
Namiesto zastavenia sa vozidlo prevrátilo, ale naďalej sa kotúľajúc rútilo na nás a cestou ničilo jedno zaparkované auto za druhým.
„Rýchlo von!“ vykríkli sme s Jeleníkovou naraz. Ako správny gentleman som ju nechal ísť prvú, ale zároveň ju opatrne tlačil rukami napred dotýkajúc sa jej na miestach, za ktoré pravdepodobne neskôr, ak prežijeme, dostanem poriadnu nakladačku. Ak nie fyzickú, tak určite verbálnu.
Pretlačil som sa cez rozbité okno a radšej sa ani neobzeral. Nebol dôvod. Zreteľne som počul, ako sa nezastaviteľná pancierová masa hrnie na nás a čoskoro nás prevalcuje.
Už som bol takmer vonku, keď dymiaci a horiaci transportér narazil do nášho auta, preletel mi ponad hlavu a dopadol ani nie dva metre za kapitánkou, ktorá len vďaka rýchlym reflexom stihla uskočiť z cesty dopadajúcemu vozidlu.
„Nič sa vám nestalo?“ spýtal som sa a pomáhal jej vstať.
Chvíľu na mňa len s dokorán otvorenými očami pozerala, zrýchlene dýchala a triasla sa od zimy, adrenalínu či strachu, alebo z každého trochu.
„Uhm,“ odpovedala napokon a poobzerala sa okolo. Vyzeralo to, akoby sa tadiaľ prehnalo tornádo. Na ceste, po ktorej sme prišli, bola iba spúšť. Zničené či miestami aj horiace autá, povylamované stromy, okná, ale i panely na domoch boli rozstrieľané alebo tam neboli vôbec. Ľudia opatrne nakúkali spoza rozbitých okien.
Okolím sa rozlievali zvuky blížiacich sa sirén, nad hlavami nám lietali helikoptéry a na kapitánke som videl, ako sa rozhoduje, či zostať alebo ujsť. Peši by sme ďaleko nezašli, hlavne nie v takomto stave a s mojím oblečením. Dotrhaný oranžový overal svietil ako cestár na krajnici.
„Čo bude teraz?“ spýtal som sa, keďže to nevyzeralo, že sa kapitánka v dohľadnom čase rozhodne, a autá so sirénami už boli blízko. Nemohli to mať ťažké, sledovať nás. Odpovede som sa nedočkal, lebo jej práve zazvonil telefón. Chvíľu ho nechala zvoniť, no nakoniec ju to otravné zvonenie vytiahlo z myšlienok, do ktorých bola ponorená. Pozrela sa na mobil, zreničky sa jej rozšírili a okamžite prijala hovor.
„Štefánik! Vy žijete?“ vyhŕklo z nej radostne a oči jej zvlhli. „Ako sa vám to podarilo?“
„… z ničoho nič sa stiahli a nechali nás tak. Predpokladám, že idú po vás!“ oznámil do telefónu a počul som ho tak zreteľne, akoby som mal telefón pri uchu ja a nie Jeleníková. Spravil som jeden opatrný krok dozadu, ale na mojej schopnosti počuť ich telefonický rozhovor sa nič nezmenilo.
„Išli po nás. Pacho ich zneutralizoval. Kde sa práve nachádzate?“
„Očividne kúsok od vás. Už vidíme prvý vrak.“
„Je to bezpečné? Čo keď znova zaútočia?“
„Celé okolie sa hemží našimi jednotkami, vojakmi a vzduch stráži armáda. Sú nadobro preč, nateraz,“ povedal a už som ich aj videl prichádzať. Dva Maraudery s policajtmi a vojakmi po stranách, za nimi sanitka, ďalšie dve obrnené vozidlá a až teraz som si všimol, že nám nad hlavami krúžia dve útočné helikoptéry Apache a ďalšie prečesávali okolie.
„Si v poriadku?“ spýtal sa Štefánik kapitánky, hneď ako zoskočil z obrneného vozidla. Zvyšok jeho jednotky a vojakov sa pustil do zaisťovania okolia a prehľadával trosky obrnených transportérov. Nevyzeralo to, že by niekto prežil. Jeden bol roztrhnutý na dve časti a druhému explózia urobila veľké diery tam, kde bol voľakedy motor, a do kabíny vodiča. Ak tých vnútri nezabil výbuch, tak niekoľkometrové kotúľanie sa kolosu hádam áno.
Zapozeral som sa, ako vojaci opatrne obkľučujú druhý stroj a s najvyššou opatrnosťou pristupujú k zadným dverám. Všetky tie nárazy ich trochu prehli, ale zdali sa byť pootvorené. Najbližší z vojakov k nim pristúpil. V pravej ruke zvieral Steyr a ľavou sa načiahol za kľučkou. Potiahol, ale dvere sa pohli len o kúsok. Ani neviem prečo, ale nemohol som z nich odtrhnúť oči. Sledoval som ich, ako postupujú, ako sa navzájom kryjú a podporujú. Cítil som, ako sa mi kútiky úst zdvíhajú do úsmevu. Bolo to príjemné a mal som chuť sa k nim pridať. Byť jedným z nich, profesionálov ochotných položiť život, aby iní boli v bezpečí a nemuseli si špiniť ruky krvou tých, ktorí bojovali na druhej strane za svoje presvedčenie, za svoju verziu pravdy. Úsmev mi začínal vädnúť, čím dlhšie som nad tým premýšľal.
Ani som nevedel, odkiaľ tie myšlienky prišli.
Vojakovi sa stále nepodarilo otvoriť dvere. Pristúpil k nemu druhý, zbrane si zavesili na plece, každý sa postavil z jednej strany a oboma rukami silno zatiahli. Sprvu sa nič nedialo, zdali sa byť beznádejne zaseknuté, ale napokon sa trochu pohli a poodchýlili. Obaja rýchlo odskočili a behom niekoľkých sekúnd mali zbrane pripravené. Pozreli sa na seba, prikývli a pomalými krokmi sa pohli vpred. Ten, ktorý šiel prvý, si k hlavni pripevnil baterku, zapol ju a nahliadol dnu. Chvíľu si prezeral vnútro, no nakoniec hlaveň sklonil, vypol baterku a zdvihol palec do vzduchu.
„Čisté!“ zakričal a spolu s ďalšími vojakmi ich otvorili dokorán a pustili sa do vyťahovania tiel. Keď skončili, ležali na zemi tri celé telá z priestoru pre posádku a jedno čiastočné zo zvyškov kabíny pre šoféra.
Neviem, čo mi to popadlo, ale moje nohy sa začali posúvať. Takmer svojvoľne, poháňané chuťou pozrieť sa na mužov, ktorí sa ma snažili tak urputne dostať. Akoby z diaľky som počul akési rozrušené výkriky, ale potlačil som ich do úzadia a ďalej sa blížil k telám ležiacim na chodníku. Pocítil som, ako ma niekto chytil, ale vyšmykol som sa mu a pokračoval ďalej. Výkriky sa mi zdali ešte viac rozrušené a pridávali sa k nim ďalšie a ďalšie. Znova čiesi ruky, teraz ich bolo oveľa viac. Držali ma pevne, ale aj tak som sa posúval ďalej. Išlo to pomalšie.
K rozčúleným hlasom pribudol aj jeden nový, iný, upokojujúci. Ruky, čo ma držali, uvoľnili zovretie a pribudli nové, na tvári. Boli jemné, nežné a voňali mi. Zostal už iba ten hlas. Niečo ustavične dookola opakoval. Príjemne sa počúval, bol rázny, nástojčivý, ale aj upokojujúci.
„Pacho! Pacho, preberte sa!“ opakoval stále dookola, až som to nevydržal a pozrel sa do tváre toho, kto ma toľko volal. „Pacho!“
„Kapitánka?“
„Ste v poriadku?“ opýtala sa ma tentoraz ona a skúmavo sa mi pozerala do očí. Boli naozaj nádherné. Zelené ako jarná lúka, ale to nebolo to, čo ich robilo nádhernými. Tá úprimnosť a starostlivosť. Voči mne. Údajnému odsúdenému zločincovi.
„Áno, prečo?“
„Nereagovali ste na výzvy a zneškodnili ste niekoľkých vojakov. Boli by vás zastrelili, keby nebolo veliteľa Štefánika,“ vysvetlila mi, ale aj tak som celkom nerozumel. Ako som mohol niekomu ublížiť, keď som spútaný? Pozrel som sa na ruky, pomaly ich zdvihol a roztiahol. Boli voľné. Putá som mal stále okolo zápästí, ale reťaze z nich voľne viseli a hompáľali sa do rytmu môjho pohybu.
„Ako?“ neveriaci pohľad som uprel na svoje ruky.
„To by sme sa skôr mali spýtať my. Ste si istý, že už budete v poriadku?“
„Áno,“ odpovedal som neprítomne.
„Iste?“
„Áno,“ zopakoval som, ale teraz už úprimnejšie. „Je mi fajn.“
Kapitánka prikývla a najprv som si myslel, že to bolo myslené mne, ale keď som sa obzrel, zbadal som, ako na mňa mieri každá hlaveň v okolí, a dokonca som mal pocit, že aj hlaveň kanóna helikoptéry. Dal som ruky do obranného gesta a pomaly sa otočil okolo svojej osi, aby som dal každému najavo, že nemienim robiť problémy.
Hlavne poklesli, ale pohľady ma stále sledovali.
„Čo sa stalo?“ spýtal som sa kapitánky pri pohľade na zdravotníkov starajúcich sa o dvoch vojakov.
„Stáva sa vám často, že ste takto mimo? Máme vám dať nejaké sedatíva?“
„Netuším, nepamätám si.“
Po mojej odpovedi len odovzdane potriasla hlavou a odpovedala. „Vydali ste sa pomerne svižným krokom k vraku. Na výzvy ste nereagovali, a tak sa vás snažili zastaviť.“ Na okamih sa odmlčala, pristúpila ku mne a začala si prezerať putá. „Keď sa vás dotkli, vykrútili ste sa im zo zovretia, roztrhli reťaze na putách a úderom dlaňou ste ich odhodili niekoľko metrov. Nikdy som nič také nevidela. Ak nerátam kung-fu filmy.“
„Myslíte si, že som nejaký kung-fu majster?“
„To nie. Nenachádza sa o tom nijaký záznam vo vašej zložke a je tam toho naozaj dosť.“
„Čo také?“
„Inokedy. Momentálne vás musíme previezť a dať poriadne prešetriť.“
„Kam?“ vyzvedal som, aj keď mi to mohlo byť jedno. Na výber som nemal a rád by som sa už dostal z tejto zimy do tepla a dal si niečo dobré pod zub.
„Na koordináty od agenta Smitha. Veliteľ Štefánik mi pred chvíľou oznámil, že sa už prebral a napriek námietkam lekárov je už na ceste, aby si vás prevzal.“
„Bez vás nikam nejdem!“ vypadlo zo mňa hlasnejšie, než som pôvodne zamýšľal a nebol som jediný prekvapený mojou reakciou. Jeleníková zdvihla obočie a naklonila hlavu, ako keby niekoho počúvala, a neďaleko stojaci Štefánik, ktorý musel tiež zaregistrovať moje náhle zvýšenie hlasu, sa len trochu usmial a podišiel k nám.
„To je od vás pekné, že bezo mňa nechcete ísť, ale nemyslím si, že do toho máte čo hovoriť.“
„Jasné, len som chcel povedať, že nikomu inému neverím tak ako vám. Neviem prečo,“ povedal som úprimne.
Ak ju moja odpoveď prekvapila, tak to nedala najavo, miesto toho sa pozrela poza mňa.
„Váš odvoz,“ povedala a kývla hlavou.
Otočil som sa tým smerom. Po tom všetkom, čo sa stalo, som čakal, že prídu ďalšie obrnené transportéry sprevádzané tankami, ale namiesto toho prišiel celkom obyčajný biely taxík šoférovaný uniformovaným policajtom. Zastavil až tesne pri nás, vypol motor, otvoril dvere a dobehol k nám nechajúc spolujazdca samého. Sedel tam agent Smith. Vyzeral lepšie, než keď som ho videl naposledy, ale stále zle. Všetky rany mal profesionálne ošetrené, na ráme dverí zavesenú infúziu, na tvári dýchaciu masku, bol smrteľné bledý a oči sa mu od únavy neustále zatvárali. Pomaly pootočil hlavu, prebehol očami scénu okolo nás a napokon sa zastavil pohľadom na mne a spokojne prikývol, akoby bol rád, že ma vidí.
Policajt podišiel ku kapitánke, podal jej kľúče a niečo jej pošepkal. Tá sa prekvapene pozrela smerom k agentovi. Iba prikývol.
„Pacho, zdá sa, že sa vám splní želanie. Ideme.“