Text neprešiel editorskou úpravou, môže a určite obsahuje chyby a v danej forme sa vo finálnom texte nenachádza. Môže obsahovať spoilers, čítať až po dočítaní knihy ;).
Z pár dní, sa stali nakoniec tri týždne.
Prvé dni strávil Ajriš striedavo na gauči a v posteli. Postavil sa, len keď musel ísť na záchod. Ani sa neumýval, čo aj bolo riadne cítiť.
Jedlo a pitie mu nosili. Jegor so Ziou občas na pár hodín odišli nakúpiť, ale vždy pri ňom bol aspoň jeden. Buď niečo uvarili, alebo si objednali.
Ignác ho tiež chodil pravidelne kontrolovať, ale viac času trávil kontrolovaním Zii. Hudba sa z jej izby ozývala častejšie, než bolo pre jeho, ale aj ich uši zdravé.
Po prvom týždni už chodil ako tak obstojne a videl na obe oči. Viac než bolesť, cítil nepohodlie. Nadýchnuť sa z plných pľúc mu stále robilo problémy. Konečne sa mohol osprchovať.
Druhý týždeň už chodil s Jegorom a Ziou na nákupy. Pomáhal s varením a dokonca si skúsil zabehať. Ďaleko sa nedostal. Rebrá sa stále nezotavili, a keď ho zazrel Ignác, rázne ho napomenul, a schoval sa za Ziu.
Tretí týždeň plánovali výpravu. Nakúpili zásoby a potreby na stanovanie, označili si trasu, ktorou pôjdu, a cez internet si ju overovali.
Zostávalo vyriešiť zásadnú otázku.
Ako sa tam dostať. Najrýchlejšie by to bolo lietadlom, na mieste si požičať auto a nakúpiť výbavu. Nechceli ale upozorniť Doyla a ktovie ešte koho, kto ich mohol sledovať.
Najmenej nápadný spôsob sa javilo ísť autom.
Ajrišove bolo staré, kúpil ho už ojazdené, keď sa vrátili z Tungusky. Kratšie mestské vzdialenosti zvládalo, ale na dlhšie trasy, by sa s ním neodvážil. Jegorove na tom bolo lepšie, ale do Golfa by toho veľa nenapratali.
Poznali len jedného, kto mal väčšie auto a v poslednej dobe ich často navštevoval. Ignác. Keď mu predostreli plán, iba na sucho preglgol. Stačili však dve minúty v Ziinej izbe a mladík pritakal. Mal len jednu podmienku.
Pôjde s nimi.
Ajrišovi sa to veľmi nepozdávalo. Jegor aj Zia už zažili ťažké chvíle. Vedel, čo od nich očakávať. Navyše spolu trénovali a učili sa strieľať.
Čo z toho vedel mladý súdny lekár z Petržalky?
Keď sa spomenula finančná stránka expedície, Ajriš ihneď súhlasil. Mal čo to našporené, ale keď si vyhľadal spotrebu Ignácovho Land Roveru Discovery, nahlas preglgol. Museli rátať aj s jedlom a prípadnými úplatkami. Išli predsa do Ruska, kde to bolo niečo ako základná nátura. Neberieš, nežiješ.
Z Bratislavy vyrazili krátko po polnoci. Šoféroval Ignác a podľa toho, ako sa tváril, radšej by celú cestu sedel na zadnom sedadle. Jegor ho vystriedal po asi štyroch hodinách jazdy kdesi pred Katowicami, kde si aj dali prvú zastávku na pumpe, aby si natiahli nohy.
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa Jegor.
„Akoby sme precestovali pol Európy,“ odvetil Ajriš vyhýbavo.
„Na to som sa nepýtal.“
Ajriš si povzdychol a ponaťahoval si svaly na krku.
„Každopádne,“ usrkol si Jegor z kávy, „sme len na začiatku. Čaká nás približne rovnaká štreka do Varšavy a potom do Bieloruska. Tam si na pár hodín pospíme.“
„A aj to budeme len na začiatku,“ poznamenal Ajriš a zahľadel sa približne na východ.
Mapu si na počítači prezerali niekoľko dní. Hľadali tie najlepšie miesta na prespanie, oddych, striedanie. Zisťovali, kde budú musieť cestovať dlhšie. Kde sa im podarí natankovať a kde si musia urobiť zásoby. S jedlom si starosti nerobili. V kufri mali dosť všakovakých konzerv a vojenskej stravy, že by im vystačili aj na dva mesiace. Skôr na ne stratia chuť, ako sa minú.
Ajriš sa obzrel a nahol sa bližšie k Jegorovi. „Nebudeme potrebovať zbrane?“ šepol, aby ho Zia s Ignácom nepočuli. Bola to malá šanca, obaja sedeli na obrubníku ďaleko od nich, objímali sa a rozprávali. Ale nechcel mladého vystrašiť hneď na začiatku cesty.
„Doma vybavíme, škoda nosiť drevo do lesa,“ usmial sa a dopil posledné zvyšky kávy. Pohár hodil do koša na plasty.
Za Varšavou si za volant sadol Ajriš, Jegor driemal a mladí počúvali hudbu. Mal pustené rádio, ale vnímal ho len okrajovo. Na žlto-modrej tvári mu pohrával úsmev. Cesta sa mu páčila. Polia, lesy, dedinky. Žiadne starosti, ľudia si hľadeli svojho. Nikoho nelynčovali.
Príjemné úseky striedali tie menej príjemné. Občas sa podobali diaľnici smerom do Prahy. Riadne ich vytriasli a Ajriš bol rád za Land Rover.
Prespali v malom penzióne na periférii Minsku. Zia a Ignác si zobrali jednu izbu. Ajriš s Jegorom druhú. Auto zabezpečili, ako len mohli. Na parkovisku, kde najdrahšie auto stálo asi pätinu toho ich, žiaril Land Rover ako maják. Nie že by v Bielorusku nejazdili ľudia na luxusných autách, ale ich majitelia nebývali v podobných zariadeniach.
S Jegorom pre istotu spali na striedačku. Ak by fungovala mágia, zavolal by pred odchodom Lojku, aby sa na Ignácove auto pozrel a niečo s ním spravil. Burina v kvetináči ale toľko častíc neposkytovala. Museli to risknúť po starom.
Na raňajky si zbehli do mesta a opäť pokračovali. Ignác šoféroval, zo začiatku sa dosť mračil, ale akonáhle nechali hlavné mesto Bieloruska za sebou, už si cestu užíval aj on.
V priebehu nasledujúceho dňa sa im podarilo prejsť cez Moskvu, kde sa na pár hodín zastavili. Jegor síce pochádzal z akéhosi malého mesta pred Uralom, ale byť naspäť v domovine mu vlialo trochu života do žíl. Pravidelne ich zásoboval informáciami z histórie. Hlavne z čias monarchie a ešte predtým k založeniu Kyjivskej Rusi.
Jegora to bavilo a oni ho nechali. Ignác sa k nemu pridal a navzájom si vymieňali znalosti.
Na noc zakotvili v meste Vladimir, na pol ceste z Moskvy do Nižného Novgorodu. Nebolo veľké a nebyť všadeprítomnej azbuky, myslel by si Ajriš, že sa stále motajú ktorousi časťou Bratislavy. Stav budov bol približne rovnaký. Podaktoré opravené, viaceré by ju potrebovali, ale nebolo to kritické. Dokonca aj o zeleň sa starali.
Hotel mal tentoraz strážené parkovisko a Ajriš s Jegorom mohli nerušene spať. Zo začiatku im v tom však bránil hluk zabávajúcej sa ruskej mládeže. Neskôr sa našťastie presunuli o pár ulíc ďalej a Ajriš konečne zaspal.
*
„Keby sme mali už aspoň polovicu cesty za nami,“ zamrmlal Ignác otrávene a nabral si za lyžicu nepodarenej krupičnej kaše s hrudkami. S veľkým odhodlaním ju dával do úst a bojoval, aby ju nevypľul.
„Štvrtina,“ odvetil Jegor a zahryzol sa do chlebu vo vajíčku, na ktorom si so Ziou pochutnávali. Táto verzia bola na sladko a domáci jej hovorili grenki. K tomu si dali jahodový džem.
Ajriš stavil radšej na klasiku a dal si tri volské oká s párkami, slaninou a fazuľkami v omáčke. Na ruské špeciality nemal chuť.
„Čaká nás náročný deň,“ povedal Ajriš a vystrel na stole vytlačené mapy. „Prvá zástavka bude už v Nižnom Novgorode. Šoféruje Ignác,“ zdvihol zrak a pozrel sa po lekárovi.
Rozhodne pokýval hlavou.
„Dáme si obed, natiahneme nohy, lebo nasleduje vyše päť hodinová cesta do Kazane. Tú si beriem ja. Ak sa podarí a nájdeme bezpečné miesto, dáme si krátku prestávku. V okolí Kazane ma vystrieda Jegor a preberie najdlhšiu trasu dňa. Vyše šesť hodín. Večer by sme mali doraziť Ufy, kde strávime noc. Pri troche šťastia v nejakom hoteli. Otázky?“
Ajriš im dal chvíľu čas, ale žiadne neprišli. Dojedli a dopili, vrátili sa na izby a krátko po deviatej vyrazili.
*
Do Ufy dorazili napokon až dve hodiny po polnoci.
Cesty boli síce dobré, ale vďaka viacerým obchádzkam sa im putovanie o pár hodín predĺžilo. Jegor to však zvládol s prehľadom a dokonca sa usmieval, vraj cítil domov.
Ajriša najviac prekvapilo v akom dobrom stave boli mestá. Videl v nich aj kopu nových, moderných budov. Očakával, že čím ďalej na východ od Moskvy pôjdu, o to horší stav nájdu. Všetko pritom vyzeralo tak familiárne. Paneláky, rodinné domy, podobný stav ciest – pomerne zachované striedali tankodromy.
Hotel sa im nájsť podarilo a mali aj voľno. Len recepčná bola trochu prekvapená, o akom čase prišli a varovala ich, že si musia zaplatiť za celú noc. Boli tak unavení, že im to bolo jedno, potrebovali sa vyspať inde než v aute.
Než zaspal, myslel na to, že nemajú za sebou ani polovicu cesty.
*
Vyrazili až o jedenástej.
Z Ufy do Chelyabinsku prechádzali popri prekrásnych brezových hájoch, lemovali cesty a vytvárali okolo nich rozprávkové kulisy. Ukazovali, aká krásna zem to napriek nenásytným a egoistickým ľuďom na vrchole spoločenského rebríčka je.
Akonáhle sa priblížili k bráne na Sibír, samotnému mestu Chelyabinsk, zmenila sa okolo nich aj krajina. Lesy nahradili nížiny, stepi, len miestami preseknuté opäť brezovými hájmi.
V meste obklopenom desiatkami jazier rôznej veľkosti, si dali krátku prestávku. Architektúra domov popri hlavnej ceste sa už trochu zmenila, ale nie veľmi. Nešlo o radikálne, exotické zmeny, ktoré by v Ajrišovi vyvolávali pocit údivu či čohosi cudzieho.
Krátko po piatej nechali Chelyabinsk za sebou a pokračovali k mestu Kurgan, kde sa chystali ukončiť dennú púť. Už keď sa blížili postrehol Ajriš zmenu scenérie. Cesty boli naďalej schodné, príroda nezmenená, ale domy sa začínali líšiť. Popri ceste sa tiahli staré i pomerne nové dvojposchodové rodinné domy s vysokými šikmými strechami prevažnej modrej a zelenej farby. Videl však aj červené a hnedé. V kontraste s nimi sa kde tu vynárali známe paneláky socialistickej výstavby.
Ajrišovi najviac dych vyrazila časť s domčekmi, ktoré vyzerali ako drevenice. Mali rôznu farbu, veľkosť i tvar. Nad hlavami ľudí sa popri chodníkoch plazili žlté plynové potrubia a nad cestou vo výške, aby aj nákladné auto prešlo.
Ubytovanie sa im podarilo nájsť práve v jednom z týchto domčekov na kraji štvrte. Výhľad mali síce na paneláky a ich auto vytŕčalo ako škandinávska modelka v lodičkách uprostred Afriky, ale veľa neplatili.
Na večeru si dali shawarmu z neďalekého stánku, ktorý zazreli cestou. Ajrišovi pripomínala kebab. Chalani od Lujzy ho obľubovali napriek tomu, že nebol s ich národnou hrdosťou celkom v súlade. Pri jedle sa hranice stierali a hľadali sa vnútorné výhovorky.
Po večeri sa išli trochu prejsť po okolí. Veľa ľudí nestretli a tých pár ich sprevádzalo podozrievavými pohľadmi.
Ajriš zrazu zastal uprostred kroku. Pár domov pred nimi začínalo spálenisko. Domy po oboch stranách zhoreli do tla. Zostalo z nich len zopár ohorených dosiek, pozostatky stien, občas sa dalo rozoznať, kde bolo okno či dvere. Nešlo o jeden alebo dva domy. Ako kráčali pozdĺž skazy, videli, že požiar zničil dobrú polovicu štvrte.
Spúšť sa tiahla, kam len dovideli.
„Drevenice,“ poznamenal Jegor. „Stačí, že sa chytí jedna a už to ide. Je len zázrak, že nezhorelo úplne všetko.“
Ajriš sa chcel otočiť, ale šliapol na akúsi dosku a okamžite mu naň padol pohľad. Čosi na nej bolo napísané. Nohou odhrnul špinu a popol.
Смерть магам!
„Jegor?“
„Smert‘ magam! Smrť mágom,“ preložil Jegor nápis na doske.
Zia odbehla na druhú stranu ulice a zahľadela sa na chodník. Tiež tam bolo voľačo napísané. Ajriš sa na to pozrel a aj keď nerozumel prvej časti, druhú už rozoznal.
„Možno náhoda,“ poznamenal Ignác, ale Ajriš v tomto prípade na náhody neveril. Stačil jeden zatrpknutý sused, jeden incident, opitosť výhrou a vedomosť, že sa obeť nemá viac ako brániť.
„Tohto sa bál Ezechiáš,“ zachmúril sa Jegor. „Že naša nadobudnutá rovnoprávnosť stojí na krehkom základe. Niektorí sa pridali na našu stranu, lebo sa báli, čo na to povie okolie. Odporcovia ale dostali nový vietor do plachiet. Nemajú z nás viac strach.“
„To nemali nikdy,“ zamrmlal Ajriš. „Aspoň nie reálny.“
„Ako to myslíš?“ spýtal sa Jegor.
„Chlapi v krčme sa stretu s mágmi nebáli. Vedeli, že im schopnosti dokážu ublížiť, ale verili si a vyplácalo sa to. Máloktorí z mágov sa skutočne bránil, alebo stihol ubrániť. Mať mágiu a vedieť, a hlavne chcieť, ju použiť, sú rozdielne veci.“
Nechali bezútešné spálenisko za sebou a vrátili sa späť do prenajatého domčeku. Cestou si lepšie všímali ľudí. Mohli to byť tí, čo vypálili štvrť, ale Ajriš si skôr myslel, že útočníci prišli z iného miesta či mesta.
*
Dni sa striedali, trasy si vyberali kratšie. Deväť až desať hodín na cestách. Málokedy dali viac a aj to len v prípade, že museli niektoré miesta obchádzať.
Neraz ich zastavili policajti. Niektorí milí, ale častejšie si vymýšľali priestupky a museli platiť.
Inak bola cesta na východ príjemná, takmer nemenná. Zničené obydlia našli takmer v každom meste. Niekde boli iba opustené, majitelia sa vraj odsťahovali na západ.
Ajriš si nebol istý, či im tam bude lepšie.
Míňali stepi, roztrúsené háje a veľké množstvo jazier či jazierok. Kurgan, vystriedala oblasť Tyumen, následne Omsk. Ocitli sa na Barabinskej stepi, kde si na chvíľu oddýchli v meste Barabinsk a pokračovali až do Novosibirsku.
Ajriš si na kúsku papiera robil čiarky. Rátal dni na ceste. Končil im šiesty a mali za sebou vyše päťtisíctristo kilometrov. Odhadom im zostávalo niečo cez dve tisíc. Väčšinu cesty mali teda za sebou.
Konverzácie viazli, často mlčali, ale aspoň si neliezli na nervy. Len Zia s Ignácom sa mali stále k sebe. Ponorková choroba sa od ich zamilovanosti doposiaľ úspešne odrážala. A aj keď sa už zdalo, že sa zahryzla, rýchlo ju zahnali na útek.
Išlo im to a Ajriš im začínal závidieť, ale zároveň im fandil. Ex-Mág a ne-mág.
*
Keď na ôsmy deň opustili Krasnoyarsk, na dlhšiu dobu zanechali veľké mestá za sebou. Zastavovali prevažne v tých menších a na noc si pri aute stavali stany. Aj so stravou to bolo náročnejšie. Málokedy natrafili na benzínku, kde by sa mohli aj najesť, o fastfoodoch ani nehovoriac. Ak sa inak nedalo, siahli po zásobách. Domáci sa po nich často nedôverčivo pozerali. Len zopár sa s Jegorom pustilo do reči. Vzápätí sa objavili prvé úsmevy. Tipy na cestu a aj pozvania do domácností. Niektoré zdvorilo odmietli, ale za rady sa finančne odmenili, iné s väčšou a niekedy aj menšou radosťou prijali. Nechceli milých ľudí uraziť. Domy boli zariadené striedmo, ale naložili im ako bohom.
Niekoľko hodín cesty od cieľa dorazili do mesta Ust-Ilimsk v Irkutskej oblasti. Podľa Jegora bolo vystavané okolo vodnej elektrárne, ktorá nedopatrením zaplavila staré mesto Ilimsk a v okolí sa vraj nachádzalo viacero gulagov.
Dôvodom zastavenia bola neskorá hodina a fakt, že ďalej už informácie o zjazdnosti ciest nemali.
Stáli pred búdkou so závorou s výstražnými nápismi v azbuke. Dávali varovania vodičom prevážajúcich drevo.
Všimol si ich miestny strážnik čítajúci noviny. Na chvíľu ich odložil a dlhšiu dobu ich sledoval, zatiaľ čo si oni na kapote rozložili vytlačené mapy a rozmýšľali čo ďalej. Ajriš ho kútikom oka pozoroval. Zbrane si stále nezaobstarali, ale problémy sa im doposiaľ vyhýbali.
Muž sa zdvihol zo stoličky a zamieril k ním. Netváril sa nahnevane, ale ani priateľsky. Bol však napätý a prižmúrené oči upieral striedavo na auto, ktoré sa už až tak nelesklo novotou, na Ajriša a Jegora. O Ziu s Ignácom takmer ani pohľadom nezavadil.
Ajriš drgol Jegora lakťom a Rus sa usmial a vypustil z úst svoj ľubozvučný rodný jazyk. Miestny zneistel a spomalil a dokonca sa aj na okamih zamračil a čosi sa spýtal.
Po niekoľkých výmenách už stál domáci medzi nimi, nahliadal do máp, ukazoval prstom a vrtel hlavou.
Dozvedeli sa od neho, že tadiaľ síce môžu ísť a cesta im zaberie takých päť hodín, ale nebudú sa mať ako preplaviť na druhý breh rieky.
Po vyše sedemtisíc kilometroch strávených v aute to bolo ako úder do brucha. Vedeli, že takéto niečo môže nastať. Mali preto zbalené dva gumové člny. Znamenalo to však, že musia zanechať auto na brehu, čo sa nikomu nechcelo a hlavne nie Ignácovi. Čakala ich ešte cesta späť.
„Hovorí, že má známeho s loďou a vedel by nás za poplatok preplaviť aj s autom na druhý breh.“
Ajriš pokýval hlavou a cmukol perami. „Lepšie, ako to tu všetko nechať. Nejak sa už hádam dohodneme.“
Jegor si s miestnym podal ruky, ale tým to nekončilo. Pozval ich k sebe domov. Tichými pohľadmi sa dohodli a chystali sa nasadnúť do auta, ale muž sa na nich nechápavo pozrel a ukázal na dom len pár metrov od nich. Mal murované základy, ale zvyšok bol buď z dreva, alebo obložený drevom. Vyblednutý náter ružovej a akejsi žltej farby prezrádzal, že tu stojí nejaký ten čas, ale inak vyzeral byť zachovalý. Ani strechu nemal deravú a nad hlavnými dverami boli namontované lampy z pouličného osvetlenia.
Pred vchodom si domáci o schody obúchal zablatené čižmy, stiahol si čapicu a otvoril dvere.
Z vnútra ich privítal výskot detí a hlas ženy. Muž za ňou čosi zakričal a zakrátko sa objavila a o zásteru si utierala ruky. Na okamih sa zamračila, ale vzápätí sa jej na tvári objavil úsmev a vítala ich k sebe domov.
Zariadenie predsiene a izieb, do ktorých Ajriš nahliadol bolo zmesou desaťročí minulého storočia, ale inak mali dnu čisto. Deti ich placho pozorovali spoza gauča a čosi si šuškali.
„Yarik,“ ukázal muž na seba a usmial sa, keď ich vítal u seba doma. „Galya,“ ukázal na ženu. „Ira, Dima,“ predstavil im deti.
Postupne sa predstavili a podali si ruky. Usadil ich do malej obývacej miestnosti a zapol im televízor. Jegorovi povedal, aby sa cítili ako doma a že sa vráti, keď sa mu skončí pracovná šichta.
Galya ich pohostila čajom a sušienkami a zmizla kdesi v dome. Po chvíli sa vrátila vyobliekaná a oznámila Jegorovi, že sa do hodinky vráti. Majú zatiaľ postrážiť deti. Tie sa už trochu osmelili, sedeli medzi nimi a pozerali televízor.
„Čo na to všetko hovoríš?“ spýtal sa Ajriš. Na kolene mu sedela malá Ira a nútila ho klepať nohou, aby sa cítila ako na koni. Dima sa posledných niekoľko minút nepohol ani raz, čumel do starého televízora s vyblednutými farbami a sledoval akúsi reláciu.
„Akonáhle preplavíme rieku, nebude to až tak ďaleko. Vzdušnou čiarou ani nie dvestopäťdesiat kilometrov,“ odvetil Jegor. „To už zvládneme, keď sme sa dostali až sem.“
„Vzdušnou čiarou,“ uškrnul sa Ajriš. „Skôr sa obávam, v akom stave budú cesty. Mapy nám toho veľa neukázali.“
Jegor pokýval hlavou.
„Ako sa ti pozdáva Yarik?“ pokračoval Ajriš. Už ho začínala bolieť noha a tak si Iru prehodil na druhé koleno.
„Vyzerá ako v pohode chlap. Dohliada, aby nepovolení z lesa nevyvážali stromy a aj pre povolených kontroluje, či vyrúbali iba označené.“
„Ruským spôsobom?“ zavtipkoval Ajriš, ale ihneď toho oľutoval, keď sa Jegor zamračil.
„Nie všetci tak žijú. Pozri sa na okolo, vyzerá, že sa nechá uplatiť?“ povedal Jegor smutne. „Je to pliaga každého národa. U nás je to tak prežraté všetkým vrstvami a tak akceptované, až sa obávam, že sa to už nikdy nezmení. Pritom sme toho mohli toľko dokázať, ak by sme si nerozkrádali, čo máme pod nosom.“
„Prepáč, nechcel som…“
„To je v poriadku. Je to známa vec o mojej krajine, nie som na to hrdý. Máme bohatú históriu. Krvavú, násilnú ale bohatú a máme byť na čo hrdí.“
*
Galya sa vrátila, ako povedala. Obťažkaná taškami s nákupom ako pred Vianocami. Deti sa jej ihneď rozbehli pomáhať, ale musela ich odháňať a napokon podplatiť čokoládami, aby jej dali pokoj.
Jegor sa jej okamžite snažil dohovoriť, aby si nerobili starosti, ale zakaždým len mávla rukou. Aspoň jej pomohol pri príprave večere a pridal sa aj Ignác.
Yarik prišiel niečo po siedmej. Najprv vystískal deti, potom aj manželku, ospravedlnil sa za svoj stav a išiel sa umyť.
Stretli sa pri sviatočne prestretom stole plne obloženom rôznymi druhmi jedla. Mäso, zemiaky, pirohy, kaše, zelenina a aj koláče. Bolo toho viac, než by dokázali zjesť aj za tri dni.
Aj keď domácim neraz rozumeli, Jegor radšej prekladal ich otázky či lichôtky na jedlo a pohostinnosť. Pýtali sa na život v okolí, ako sa im darí. Ani raz nezaváhali a odpovedali. Porozprávali im o dobrom a aj zlom, a o tom, ako by nemenili za lepší a pohodlnejší život v meste.
Debata sa zvrtla aj k politike a napokon aj k mágom. Prvú tému odbili, že ich nezaujíma a sú ďaleko od všetkého diania. Máločo sa ich z rozhodnutí politikov dotýka.
Pri zmienke o mágoch posmutneli.
„Vraj v okolí žilo veľa mágov,“ prekladal Jegor. „Oblasť patrila medzi prvé, kde sa začali vyskytovať, viacerí však v prvých rokoch odišli a ešte viac ich pomrelo v gulagoch a neskôr vo vojne. Vrátila sa len hŕstka…“
Yarik hovoril vážne, sústredene. Občas sa snažil rozpomenúť si na isté udalosti, ale bolo počuť, že sa vyzná.
„Nová generácia sa so schopnosťami naučila žiť,“ tlmočil Jegor. „Tí, čo mohli, ich používali, aby si uľahčili denné aktivity. Ale nie všetci mali také šťastie a tak si zvykli mágiu nepoužívať. Keď pred troma mesiacmi prestala úplne fungovať, nič to pre ľudí nezmenilo. Tak či tak museli chodiť práce, starať sa o rodiny a uživiť ich. Vraj to zopár susedov skutočne nevydržalo. Odišli do lesa a už ich viac nevideli.“
„To by vysvetľovalo prečo sme už dlho nevideli opustené či vypálené miesta,“ poznamenal Ajriš. „Ako miestni ľudia vychádzajú s mágmi?“
Jegor položil otázku a počkal na odpoveď. „Nerobia rozdiely,“ povedal Jegor. „Galya sa narodila so schopnosťami, rovnako aj Ira a Dima. V meste je plno zmiešaných párov.“
Yarik sa začal čosi pýtať a Jegor prikyvoval, občas rovno odpovedal. Neraz sa úkosom pozrel po Ajrišovi. Pánovi domácemu to neušlo. Keď padlo slovo Tunguska, všetci v miestnosti spozorneli. Galya sa pozrela po manželovi a zamračila sa. Deti nechápali, čo sa práve stalo. Prečo zrazu dospeláci stíchli.
Vzápätí ich pani domu poslala aj s taniermi k televízoru. Chvíľu odvrávali, ale keď mama mierne zdvihla hlas, sklopili zrak a poslúchli.
Ajrišovi prišlo detí ľúto.
Opäť sa rozprúdila debata, tentoraz vo vážnejšom duchu. Dokonca prešli do šepkania. Yarik a Galya sa pýtali, prečo tam chcú ísť. Vraj tam nič nie je. Zopár loveckých a ťažiarských usadlostí. Cesty sú v toto ročné obdobie schodné, ale ľahko môžu zablúdiť. Signál je tam slabý a na viacerých miestach nie je vôbec.
„Povedz im pravdu,“ povedal Ajriš po asi dvadsiatich minútach diskusie, ktorá nikam neviedla.
Jegor si povzdychol a prikývol. Obaja domáci sa čoraz viac mračili, no v očiach mali skôr údiv a napokon sa začali medzi sebou vášnivo baviť.
Galya napokon pokývala hlavou. „On poydet s toboy,“ povedala a Ajriš rázne zavrtel hlavou.
„Niet.“ Nevedeli, čo ich čaká na ceste, ale už toľkokrát sa na nich nalepili problémy, a nechcel priviesť Yarika do ťažkostí. „Je to riskantné.“
„Chto riskovanno?“ nadvihla Galya ramená a obzrela sa po nich. „Vy riskuyete! On idet, on znayet mestnyye lesa.“
Tu ani Ajriš nepotreboval Jegorov preklad. Porozumel dokonale. Zopár okamihov zvádzal s Galyou očný súboj, no napokon to vzdal a domáca pani sa usmiala a vstala od stola.
Otvorila veľkú skriňu za sebou a vytiahla číru fľašu s rovnako čírou tekutinou. Ajriš tušil, že to nebude voda. Každému naliala na dno pohárikov. Postavili sa a spoločne si štrngli. Ajriš do seba hodil obsah, hrdlom a vnútornosťami sa mu rozliala páľava a hlasno vydýchol.
Písala.
Skôr než stihol zakryť pohár, mal znova naliate, ako aj ostatní. „Drugaya noga,“ zasmiali sa domáci a kopli do seba druhé kolo.
K tretiemu našťastie nedošlo. Zazátkovala fľašu a vrátila ju späť do skrine. Minimálne Zia s Ignácom boli radi. Lekár chytal farbu svojej milej. Jedine Jegor sa usmieval a spokojne odfukoval po výdatnom jedle.
Na noc ich chceli uložiť do svojich postelí, ale tu už bol Ajriš neodbytný. Nechcel sa hostiteľov dotknúť, ale povedal im, že to bude radšej spať vonku na ulici, akoby ich mal obrať o vlastnú posteľ. Zobrali ich teda na povalu, kde mali dáke staré matrace. Doniesli si karimatky a spacie vaky a boli vďační aj za strechu nad hlavou.
*
Ráno si Ajriš s Jegorom odchytili Yarika a prisadli si k nemu pri jeho strážnej búde.
„Spýtaj sa ho na zbrane,“ povedal Ajriš, ale prestal dúfať, že im niečo zoženie. Domáci mohli vlastniť maximálne lovecké pušky.
Jegor sa spýtal a Yarikovi sa zablyslo v očiach. Odklepol popol z cigarety a prisľúbil im, že niečo vybaví.
Počas dňa sa prešli po okolí, pozreli si kúsok z mesta a zastavili sa pri priehrade. Pri hľadaní obchodov si prezreli aj miestnu panelákovú štvrť. Bola v značne zanedbanom stave, ale podaktorí majitelia si už vymenili staré okná za plastové. O zatepľovaní však nebolo nikde ani známky. Stromov a lúk bolo na okolí požehnane a ani jedno nejavilo známky úpravy. Istým spôsobom to však vyzeralo pekne.
V miestnych obchodoch nakúpili trvácne potraviny. Hlavne múku, soľ a cukor, ale aj kopu sladkostí pre deti. Ignác sa rozhodol prevetrať platobnú kartu, ktorú prekvapivo akceptovali, aj keď chvíľu trvalo, kým chytili signál. V miestnom elektre kúpil nový televízor a zopár spotrebičov pre gazdinú. Majiteľovi spravil obrovskú radosť, toľko vecí za jeden deň ešte nepredal.
Späť k Yarikovi odchádzali nabalení a domáci im veselo kývali, keď sa vzďaľovali.
Galye sa ich nákup nepáčil. Protestovala, že toľko nemôžu prijať, ale Jegor ju napokon prehovoril. Brali si predsa jej muža na niekoľko dní.
Deti sa radovali z nového televízora a pojedali sladkosti a Yarik im oznámil, že loď bude zajtra ráno na mieste. Musia ale skoro vyraziť. Sám si zbalil potrebné veci do ruksaku a išli skoro spať.
*
Vyrazili krátko po pol noci. Yarik sa vystískal s manželkou a deťmi, a nasadli do auta.
Jegor šoféroval, Yarik navigoval. Ajriš sedel vzadu, Ignác stlačený v strede, ale nesťažoval sa. Mal o dôvod viac lepiť sa na Ziu.
Prešli popod závoru a zakrátko sa ocitli v úplnej tme, jediným zdrojom svetla bolo ich auto.
„Uspokoit’sya,“ opakoval z času na čas Yarik. „Ty mozhesh‘ idti.“
Jegor si dal povedať a pridal.
Ajriš dával pozor, či neuvidí divú zver, ktorá by im mohla skrížiť cestu. Zo dva razy aj skutočne prebehla, ale dostatočne ďaleko. A celý čas myslel na zbrane, ktoré si od Yarika pýtali. Ajriš dúfal, že na ne nezabudol. Pred Ignácom sa pýtať nechcel.
K rieke dorazili za svitania a loď ich už čakala. Bola to skôr kompa ako loď, ale prešla zopár úpravami. Ako väčšina vecí, ktoré za posledné dni v okolí videli, aj táto už mala najlepšie roky za sebou. Ajriš nevedel, čoho bolo viac, hrdze či starého náteru.
Traja chlapi pripravovali rampu na spustenie, medzi zubami mali zastrčené cigarety a o čomsi sa bavili.
Jegor zastavil auto a Yarik vystúpil. Prešiel k chlapom, potriasol rukami a prehodil zopár slov. Potom na nich mávol.
Ajriš s ostatnými vystúpili a Jegor nalodil auto. Potom išli spolu s Yarikom za kapitánom. Starší pán ich prijal s úsmevom na perách a ponúkol vodkou. Zdvorilo prijali, pripili si a prešli priamo k veci.
Po desiatich minútach sa dohodli na obom stranám prospešnej sume, prihodili k tomu oba gumené člny s pádlami a dve balenia konzerv hovädzieho mäsa vo vlastnej šťave.
„Ty paňál?“ spýtal sa Yarik kapitána. Ten cmukol perami a premeral si Ajriša s Jegorom. Napokon zľahka prikývol a odklonil veko drevenej debny vedľa seba.
Jegor obdivne zahvízdal a vzal do ruky na vrchu položenú AK-74. Nebola nová, ale dobre sa o ňu starali. Bola tam ešte jedna a tri pištole ruskej výroby Makarov. Aj tie Jegor skontroloval a spýtal sa na cenu.
Tentoraz už obdivne nezapískal a ani pri zjednávaní sa kapitán nevzdal tak ľahko. Napokon sa uskromnili s jednou AK-74, zobrali všetky pištole a k tomu muníciu.
Pobrali sa na vzduch a otvorili kapitánovým mužom kufor, aby si mohli zobrať odmenu a Jegor schoval zbrane. Pri pohľade na ne Ignác zbledol, ale inak nič nepovedal. Zia len mykla plecami. Bola zvyknutá na zbrane a strieľať tiež vedela.
Ajriš dúfal, že ich nebudú musieť použiť.
„Obišli sme lacno,“ povedal Ajriš a opieral sa o zábradlie. Chlad z rána pretrvával, teplota sa zvýšila maximálne o jeden či dva stupne.
Jegorovi sa zvraštilo čelo. „Tisíc eur, dva člny a časť zásob za prevoz a ďalších tritisíc za zbrane?“
„Mohli sme tu nechať auto a väčšinu výbavy, ísť neozbrojení a snažiť sa preplávať na druhý breh. Ako dlho by nám trvalo dostať sa do cieľa? Týždeň?“
„Možno menej,“ odvetil Jegor. „Ale z tohto uhľa sme obišli lacno. Za pár minút sme na druhej strane a môžeme pokračovať.“
Na opačnom brehu sa rozlúčili s kapitánom a vypýtali si na neho číslo na spiatočnú cestu. Prisľúbil im zľavu za opakované využitie služieb.
*
Yarik pokračoval v navigovaní, Jegor šoféroval. Lesné cesty sa kľukatili, rozvetvovali, niektoré boli ťažko schodné, ale napokon za päť hodín trmácania sa za volantom a niekoľkým prestávkam dorazili do mesta Vanavara, kde strávili noc a dotankovali.
Miestny sa na nich pozerali ako na bláznov, že sa chystajú pokračovať ďalej.
Opäť vyrazili krátko pred rozvidnením. Pár kilometrov za mestom ešte viedla cesta, ale neskôr ich Yarik čoraz častejšie zviedol mimo nej.
Ignácov Land Rover dostával zabrať. Neraz museli vystúpiť, aby auto odľahčili a umožnili Jegorovi prejsť ťažšími úsekmi. Oblasť bola plná riek a menších potokov, ktoré sa snažili buď obísť, alebo nájsť schodnejší úsek.
Podľa Jegorovho GPS im zostávalo posledných sedem kilometrov, ale dolu cestou im stál v ceste plot. Už z diaľky bolo vidieť, že je nový, zub času sa do neho ešte nestihol zahryznúť.
Ajriš stisol zozadu Jegorovi rameno a sykol. „Zastav.“
Brána bola strážená kamerovým systémom. Možno ich už zahliadli, ale Ajriš dúfal, že sú dostatočne ďaleko.
„Eto ne bylo zdes‘ ran’she,“ povedal Yarik krútiac hlavou.
„Hovorí, že…“ začal Jegor, ale Ajriš mu skočil do reči.
„Pochopil som, nebolo to tu.“
Jegor prikývol.
„Kedy tu bol naposledy?“
Jegor sa spýtal a čakali na odpoveď. „Štyri mesiace dozadu.“
„To by sedelo,“ zamrmlal Ajriš a zo zadného sedadla sa rozhliadol. Les bol pomerne blízko cesty a k poslednej odbočke to mali ďaleko. „Cúvni zopár metrov.“
Jegor poslúchol a cúval, až kým nestratili bránu z dohľadu. Stočil volant do a vošiel autom do lesa. Snažil sa vyhýbať stromom, ale zopár vetiev sa o nich oškrelo a Ignác si strčil hlavu do dlaní.
„Otec ma zabije,“ hlesol.
„To nie je tvoje auto?!“ zdvihol Jegor obočie a pozrel sa do spätného zrkadla.
„Je,“ odvetil Ignác, „ale platil ho otec.“
„Neboj,“ oblapil ho Ajriš okolo ramien. „Keď tu skončíme, poznáme dobrého mechanika, ešte ti to auto aj vylepší.“
Že sa najprv budú musieť vrátiť magické častice, Ignácovi radšej nepripomenul.
Jegor zastavil auto čo najďalej od cesty, ako mohol a vypol motor. V aute zavládlo ticho. Iba z vonku k nim doliehali zvuky lesa. Ďateľ sa zabával vyklepávaním do stromu. Cez pootvorené okná dnu doliehal šum vetra hrajúci sa s listami a steblami trávy. A slnečné lúče spoločne s korunami stromov hrali na kapote tieňohru.
„Počkáme, kým sa zotmie,“ šepol Ajriš a otočili sa k nemu všetky hlavy. „Čo je?“
„Prečo šepkáš?“ spýtala sa Zia rovnako pošepky.
„Yarik, počkáš tu na nás,“ povedal Ajriš už normálnym hlasom a Jegor mu to preložil.
Sprievodca pokrčil ramenami a rozhliadol sa po aute. „Vazmóžno što by ja ostalsja v mašíne?“
„Da,“ odvetil Ajriš a kútiky Yarikových úst vystrelili dohora a v očiach mu zažiarilo.
„Spasibo! Spasibo!“ uklonil sa zopárkrát ďakovne, zahmýril sa v koženej sedačke a pohladil palubnú dosku. „Krasivaya mashina.“
Ignác sa pri toľkom prejave náklonnosti k jeho autu zamračil, ale Ajriš mu naznačil, aby zostal pokojný. Veril Yarikovi. V tom starcovi nebolo ani kúska zlého.