Rád, by som povedal, že som si začínal zvykať na to bolestivé prebúdzanie, ale opak nemohol byť ďalej od pravdy.
No zaslúžil som si to. Každá štipka bolesti, každý vpich, čo mi nanoboty spôsobovali, bol plne zaslúžený za všetky tie životy, ktoré som neprávom zobral. Bolo jedno, že moje obete by mi dopriali rovnaký osud bez zaváhania, že neuznávali rovnaké etické či morálne zásady, ale ja som mal byť lepší, chcel som byť lepší, a pritom som dokázal, že viem byť rovnaký ako oni.
Pootvoril som oči a snažil sa aj napriek stále pretrvávajúcej bodavej bolesti zaostriť pohľad pred seba. Chcel som sa uistiť, že to všetko bol len sen, že nevisím zavesený za ruky ako prasa na zakáľačke. Prasa je aspoň po smrti, ktorá by bola pravdepodobne mojím vykúpením. Odkedy som sa prebral v márnici, vrtkavý život ma hnal z jedného nešťastia do druhého. Z jedného prebratia sa po smrti do niekoľkých, veľmi bolestivých prebratí sa. Zažmurkal som, privrel oči a konečne som začal mať pocit, že sa mi obraz rozostruje, a v rovnakom okamihu mi ustupovala bolesť.
„Tak, to by bolo,“ zamrmlal som si pre seba chrapľavým hlasom, ale nie dostatočne potichu.
„Ako, prosím?“ Obrátil sa ku mne jeden z mužov v bielom plášti, ktorí vyzeral ako doktor. Druhý tu už nebol a ani Paul.
„Ale nič,“ odpovedal som a pustil sa do naťahovania svalov na krku. Občas to nepríjemne puklo, ale dávalo mi to pocit, že žijem a všetko je v poriadku.
„Ako sa cítite?“ pýtal sa ďalej a podišiel až ku mne. „Potrebujete voľačo?“
„Odviazať?“ odvetil som, aj keď prvé, čo mi napadlo, bola voda. Mal som strašné suchoty, ako po noci plnej alkoholu a búrlivého spievania.
Úprimne sa usmial a musel mi čítať myšlienky, lebo sa otočil, odišiel a o pár sekúnd sa vrátil s plastovým pohárom plným krásne vychladenej čírej tekutiny. Aspoň tak som si to predstavoval, keď sa s ním blížil k mojim perám. Vypil som ho na jeden hlt a ani mi pri tom nezabehlo. Pohľadom som si vypýtal ďalší a po rovnako rýchlom vypití hneď ďalší. Stále to bolo málo, ale aspoň dačo.
„Ďakujem,“ povedal som s už o niečo menej chrapľavým hlasom.
„Pán Lakin tu bude o chvíľu,“ oznámil a celý môj pocit vďačnosti voči jeho osobe zmizol.
„Nemohlo to zostať medzi nami?“ nezdržal som sa komentára, ale bol ignorovaný rovnako úprimným úsmevom.
Skúšal som pohýbať rukami, či ich vôbec ešte mám alebo či sú vôbec schopné nejakej reakcie, a zopár prstov sa nakoniec neochotne, ale predsa pomaly pohlo. Postupne sa pridali aj ostatné, až som nakoniec pohol všetkými. Chytil som sa reťaze a pokúsil sa dvihnúť nohy a aj s trupom, čo najvyššie, aby som sa úplne hore dokázal zachytiť nohami. To bol aspoň môj prvotný plán, ktorý, samozrejme, nevyšiel. Nohy sa mi síce podarilo zdvihnúť pomerne vysoko, ale nie natoľko, aby som sa dokázal zachytiť o reťaz. Skôr by som si vykĺbil zápästia.
„Čo to robíte?!“ spýtal sa muž v plášti vystrašene. Ignoroval som ho rovnako, ako on ignoroval moje otázky. Namiesto toho som sa znova márne pokúsil o vyslobodenie z reťaze. Jednou nohou sa mi podarilo na chvíľu zachytiť, ale aj to mi stačilo, aby som zistil, aké zbytočné to bolo. To, čo na prvý pohľad vyzeralo ako len neobyčajné putá, boli putá chránené biometrickou zámkou. Kiež by sa mi znova podarilo roztrhnúť ich.
„Z toho sa nevyvlečieš,“ zjavil sa Paul vo dverách a pobavene ma sledoval s rukami založenými na hrudi. „Tu nie si v amatérskej armáde. Všetko naokolo je špičkové vybavenie. Aj keby sa ti nejakým zázrakom podarilo dostať sa z tých pút, z budovy by si nikdy nevyšiel.“
„Ešte ti nikto nepovedal, aby si nikdy nehovoril nikdy?“
„Myslím, že si to bol ty, ale ty si toho nakecal veľa.“
„Stále tomu nemôžem veriť, že si sa k nim pridal.“
„A čo si čakal? Že zomriem ako vy ostatní? Dali mi šancu a prijal som ju. Nebolo sa o čom rozhodovať, buď život, alebo smrť a ja som ani raz neplánoval umrieť ako mladý, ak som tomu mohol akokoľvek zabrániť. Hlavne nie po tom, čo si nás zradil.“
„Aj ostatných si zabil ty?“
„Nebolo treba. Mojou skúškou si bol ty, to im bohato stačilo.“
„Doktor je na ceste,“ skočil nám do reči muž v plášti a Paul len prikývol.
„Dúfam, že si oddýchnutý. Pokračujeme tam, kde sme skončili.“
„Nič zo mňa nedostanete.“
„To si len ty myslíš,“ povedal, keď sa práve rozozvučali sirény a nabehlo núdzové osvetlenie.
„Čo sa deje?!“ zakričal Paul do komunikátora a nech dostal akúkoľvek odpoveď, nepotešila ho. Oči sa mu dokorán otvorili, zreničky rozšírili a keď si uvedomil, že ho sledujem, otočil sa mi chrbtom.
„Kto?!“ spýtal sa a počúval toho na druhej strane, zatiaľ čo ja som sa pustil do rozhojdávania reťaze. Nebolo to úplne nečujné, ale nevyzeralo to ani, že by si to Paul všimol. „Tak to okamžite zisti a povolaj posily!“ povedal a chystal sa otočiť. V tom istom okamihu som si ho pritiahol nohami a z celej sily, čo mi ešte zostávala, som začal tlačiť na jeho priedušnicu. Bránil sa. Najprv sa snažil uvoľniť zovretie, potom ma začal udierať všade, kam dosiahol, ale ja som len zaťal zuby a prijal tú bolesť, ako nás to učili počas výcviku.
„To je za Jane,“ pritlačil som, „za Helene a Tomáša,“ nepoľavoval som, „za Uweho a Echa, vyjebanec skurvený!“ Zatlačil som silnejšie a snažil sa mu zlomiť väz, ale muž v bielom plášti, ktorý práve prišiel, sa mi v tom pokúsil zabrániť. Pohotovo skočil ku klávesnici a znova stlačil klávesu, čo mi spôsobovala také bolesti a prinútila ma uvoľniť zovretie. Kričal som z plného hrdla, oči sa mi zaliali slzami a cítil som, ako ma opúšťa vedomie, ale ešte som stihol zahliadnuť nehybne ležiaceho Paula na zemi. Karma, ty parchant!
Pacho! Pacho! Preber sa! opakoval niekto moje meno stále dookola. Na to nemáme čas! Zveste ho, o zvyšok sa postaráme neskôr! Poznal som tie hlasy, ale ako to bolo možné? Mysľou mi prebleskol obraz ženy. Vychudnutej, špinavej, ale aj tak mala na tvári úsmev. Zuzana. Opatrne s ním! Napomenul ten hlas niekoho a cítil som, že sa vznášam ako pierko v miernom letnom vánku. Musíme ho prebrať! Doktor, čo urobíme? Ach, ten hlas, taký príjemný. Usmial som sa v duchu a znova si vybavil tvár ženy. Nie taká vychudnutá a špinavá, ale predsa tá istá a aj napriek tomu iná, až na úsmev. Dobre, ale urobte to, čo najrýchlejšie, nevieme, koľko času máme!
„Aah!“ zakričal som z plného hrdla a otvoril oči ako upír prebodnutý kolom rovno do srdca.
„Mám ťa. Už bude všetko v poriadku,“ zašepkala mi do ucha a pozrela sa mi do tváre.
„Zuzana?“ spýtal som sa so silným pocitom déjà vu a vzápätí mi došlo, že to nemôže byť pravda.
„Nie, to bola moja sestra,“ odvetila a zdalo sa mi, že sa jej v oku zaleskla slza.
„Prečo si mi to nepovedala?“
„Nebol dôvod a nebolo to dôležité. Ty si si nepamätal a ona je mŕtva,“ mykla plecami, ale bolo mi jasné, že jej to jedno nie je.
„Vie chodiť?“ ozval sa nejaký muž a až teraz som si všimol, že sú okolo nás v obrannej pozícii rozostavaní vojaci zo špeciálnych jednotiek. Všetci v bojových oblekoch TALOS z najnovšej generácie. Také, aké som aj ja voľakedy nosieval, len tie ich boli o niečo novšie.
„Vieš chodiť?“ opýtala sa ma Eva, akoby som potreboval tlmočníka. Pravdou bolo, že som nemal ani potuchy. Nevedel som, ako dlho som tam visel, ale keď som dokázal uškrtiť Paula, chodenie by mi nemalo robiť problémy. Paul! Napadlo mi ihneď a obzrel som sa po miestnosti.
„Kde je?!“
„Kde je kto?“
„Paul! Bol tu!“ ukázal som na zem, kde som si pamätal, že ležalo jeho telo. „Uškrtil som ho nohami, keď sa spustil poplach.“
„Aký Paul? Keď sme sem prišli, nikto tu nebol. Len ty.“
„Paul Lakin, bol tu. Videl som ho, vypočúval ma,“ odvetil som potichu a rozmýšľal, či to nebol len výplod mojej fantázie.
„Lakin? Z tvojej jednotky?“
„Áno, ale možno sa mi to len zdalo a je naozaj mŕtvy.“
„Je tu čosi, čo budeš chcieť vidieť,“ povedala Eva a pozrela sa pritom na muža zo špeciálnych jednotiek.
„Madam, na to nemáme čas. Môže to tu každú minútu vyletieť do vzduchu!“
„Poručík, vy by ste to snáď nechceli vidieť na jeho mieste?!“ spýtala sa ho rázne a podala mi ruku, aby som sa konečne postavil. Trochu som sa zatackal, ale poručík ma zachytil a zahľadel sa mi do tváre. Zvažoval Evinu otázku. Nakoniec s povzdychom prikývol.
„Dobre. Bežíme! Technici zbierajú všetko, čo sa dá v rýchlosti zobrať, ale všetci ostatní majú opustiť budovu do bezpečnej vzdialenosti.“
„Čo sa deje?“ spýtal som sa.
„Našli sme výbušniny na nosných pilieroch. Aktivujú sa diaľkovo a zatiaľ sa snažíme blokovať všetky frekvencie, ale používajú nejaký sofistikovaný systém a skôr či neskôr sa im podarí signál pretlačiť aj cez naše blokovanie.“
„To sa dá?“ spomenul som si na rušičky, ktoré sme v teréne často používali práve na zneutralizovanie samovražedných útočníkov, čo si mysleli, že to oni ovládajú spúšť, a pritom to bol niekto úplne iný, sediaci za monitorom v bezpečnej vzdialenosti. Proste zbabelec, čo to nedokázal urobiť sám, a tak na smrť posielal polosfetované deti a chudákov, ktorým vymyli mozgy.
„Až doteraz sme si mysleli, že nie, ale ten signál je agresívny,“ povedal za behu po prázdnej sterilne vyzerajúcej chodbe.
„Kde to sme?“
„Čechy, neďaleko Ostravy,“ odvetila Eva.
„Ostrava? Prečo práve Ostrava?“ nechápal som. Naposledy sme boli niekde v Rakúsku a zrazu Čechy.
„Previezli ťa helikoptérou po tom, čo na nás zaútočili.“
„V tom bunkri?“
„Nie, pri prevoze do Mníchova. Museli sme sa premiestniť. Išli po nás.“
„No tak to veru vyšlo,“ poznamenal som čo najtichšie. „Ako ste ma našli?“
„Dali sme ti podkožný lokátor a mali to šťastie, že ťa očividne dôkladne nepreskenovali, inak by sme nemali šancu.“
„Kedy ste ma stihli očipovať ako dobytok?“
„Keď si spal,“ usmiala sa.
„Už sme tu,“ oznámil poručík a vošiel cez dvere ako prvý. Keď som chcel vojsť aj ja, zastavila ma Eva.
„Len pokoj,“ povedala a pozrela sa mi do očí. „Nenecháme ich tu.“
Netušil som, o čom hovorila, ale keď ma pustila a vošiel som do slabo osvetlenej miestnosti, ihneď som pochopil a zostal stáť na mieste.
Nedokázal som sa pohnúť ďalej a len som sa pozeral na päť obrovských presklených nádrží. Štyri z nich boli plné akejsi modrastej tekutiny a jedna prázdna. Obrovské akváriá neboli to, čo ma prikovalo k zemi, išlo skôr o to, čo bolo v nich. Srdce mi búšilo, hlava sa mi začala točiť a zvuky som prestal vnímať úplne.
Jediné, čo som vnímal, boli plávajúce telá Jane, Helene, Uweho a Echa. Tomášovo chýbalo.
Niekto ma chytil a potriasol mnou, ale odstrčil som ho a pomalými krokmi sa priblížil k nádržiam. Vznášali sa tam ako kusy mäsa naložené vo formaldehyde, ale na tvárach mali dýchacie masky ako potápači.
„Čo im je?“ preglgol som a spýtal sa s rukou položenou na chladnom skle. „Čo im je?!“ tentoraz som zakričal, keďže mi nik neodpovedal.
„Nevieme,“ odvetil niekto za mojím chrbtom, „ale žijú, akosi.“
Žijú. Oni žijú, behalo mi hlavou dookola a rukou som búchal do skla.
„Musíme ich odtiaľto dostať!“ zavelil som a otočil sa späť do miestnosti. Až teraz som si všimol, že okrem vojakov bola plná civilov v bundách s logom EFP. Postávali okolo počítačov a na niečom tvrdo pracovali.
„Snažíme sa, ale nevieme ako. Nechceme im ublížiť,“ povedal jeden z nich.
„Máme správu od pyrotechnikov. Nedarí sa im deaktivovať bomby a útoky na rušičky sa znásobili. Dlho už nevydržia, musíme okamžite evakuovať,“ oznámil nám poručík a muži a ženy v bundách s EFP logom sa pustili do odpájania káblov a balenia prístrojov.
„Požičaj mi to,“ povedal som najbližšie stojacemu vojakovi a ukázal na jeho CZ-75, čo mal za opaskom. Vojak sa pozrel na svojho veliteľa a ten po chvíľke uvažovania nakoniec prikývol.
Oprel som sa čelom o najbližšiu nádrž. Vedel som, že je len jedna vec, čo pre nich môžem spraviť.
„Prepáčte,“ ospravedlnil som sa dopredu a vystrelil zopárkrát do pevne vyzerajúceho a hrubého skla. To trochu zapraskalo, tekutina začala vytekať cez diery, ale vyzeralo to, že vydrží. Udrel som do najväčšej praskliny celou silou a najprv sa zdalo, že sa nič nedeje, no napokon povolilo. Aj napriek silnému prúdu, ktorý ma omýval zo všetkých strán, som chytil Jane do rúk, a keď bolo po všetkom, položil som ju na zem, kde si k nej už kľakal jeden z agentov EFP a kontroloval jej stav prístrojom podobným tomu, čo používal Ezrah.
„Žije,“ povedal, keď zdvihol hlavu a pozrel sa mi do očí.
Viac nebolo treba nič hovoriť a vojaci spustili opatrnú paľbu. Zachraňovali bývalých kolegov aj napriek tomu, že sme dezertovali. Prešli sme si rovnakým peklom ako oni a to si nezaslúžil nik. Pohľadom očí som poďakoval poručíkovi. Vedel, že by som urobil to isté, keby bol na mojom mieste.