Text neprešiel editorskou úpravou, môže a určite obsahuje chyby a v danej forme sa vo finálnom texte nenachádza. Môže obsahovať spoilers, čítať až po dočítaní knihy ;).
Po celodenných horúčavách páchlo mesto ešte aj v noci. V prístave to bolo najhoršie. Splašky z neďalekej štvrte skazených končili v rieke a rovnako aj väčšina odpadkov.
Kanalizáciu sa tam vybudovať neunúvali a teraz znášali plody toho rozhodnutia.
Odhán nakrčil nos a zahľadel sa po ľudoprázdnej ulici. Lampy pretínali noc kužeľmi denného svetla. Sklady a továrne sa zdali byť opustené. Okná tmavé, brány zatvorené. Nikde ani nohy.
Prebehol na druhú stranu. Zvuky krokov ho donútili obzrieť sa, ale bola to len ozvena. Nevedel sa zbaviť zvláštneho pocitu, že ho niekto pozoruje. Pevne zovrel dýku na opasku.
Obdržal ďalšiu správu.
Tentoraz však nebola označená dôverne známou pečaťou, ale iba obyčajným voskom. Dlho zvažoval, či ju má ignorovať, ale text bol naliehavý a čosi mu vravelo, že mu nič nehrozí.
Spoza vysokých drevených plotov a múrov sa ozývalo občasné škrabanie či šuchnutie. Neraz mu srdce vyskočilo, keď sa z druhej strany ozval zúrivý brechot. Začul ale aj šepot a chichot, a na tvári sa mu objavil úsmev.
Aj on sa chodil zamlada zabávať do prístavu. Nie ale v smradľavé dni, to si radšej našli vhodnejšie miesto. V meste ich bolo viacero.
„Kamže kam,“ ozval sa zachrípnutý hlas z tieňa pár krokov pred ním. Vzápätí z neho vyšiel chlap o dobrú hlavu vyšší od Odhána. Tvár mal zjazvenú a zarastenú, v ruke držal hrdzavý nôž, ale čepeľ sa zdala byť nabrúsená, a ledabolo sa ním špáral medzi nechtami. Z úst na neho na striedačku zazerajú žlté zuby.
„Zmizni, trhan,“ odvrkol Odhán a zastal. Ruka zvierajúca dýku mu zažiarila, zaprel sa nohami do zeme. Na hromotĺka to nezapôsobilo a odpovedal rovnako.
„Kamže kam?“ spýtal sa znova a prižmúril oči. Úškľabok odhaľujúci skazený chrup zmizol.
Odhán odhadoval situáciu a bez otáčania hlavy sledoval okolie. Okrem chlapa pred sebou nevidel a ani nepočul nikoho iného. „Len prechádzam,“ odvetil Odhán a nechal ruku pohasnúť. Dýku ale nepustil.
Hromotĺk prižmúril oči, zostali mu len tenké štrbinky a prešiel si jazykom po vonkajšej strane zubov. „Tak prechádzaj,“ mykol hlavou.
Odhán sa uvoľnil, muža však nespúšťal z očí, a pár metrov dokonca išiel spiatočky. Chlap sa vrátil späť do tieňa a Odhán si všimol budovu, pri ktorej stál. Hlavný sklad Ríšskej Obchodnej Spoločnosti.
Otočil sa a pokračoval k miestu stretnutia. Nebolo ďaleko. Už videl most a pod ním sa pohybujúce tiene v žiare malých ohňov.
Skvelé miesto na prepadnutie, pomyslel si Odhán, ale nezastavil. Chcel vedieť, kto za tými správami stojí.
Vošiel pod most. Kráčal popri provizórnych príbytkoch stlčených z kusov naplaveného dreva a niekedy ani to nie. Podaktoré boli len zviazané dokopy, alebo spojené za použitia božieho daru. Obyvatelia po ňom zazerali, ale neodvážili sa k nemu priblížiť. Radšej si hľadeli svojho a zohrievali si jedlo na ohňoch.
Odhán si prezeral tváre, hľadal niekoho známeho alebo aj neznámeho. Hockoho, kto by mu naznačil, čo tu robí a kam má ísť.
Pohľad mu spadol na vychudnutého a takmer plešatého starca. Bol bosý, nohavice mal dotrhané a rovnako aj halenu, ktorá kedysi bola možno aj biela. Pred sebou mal však hotovú hostinu. Čerstvý chlieb, syr, slaninu a cibuľu.
Starec mu na obdiv ukázal posledný zostávajúci zub a zdvihol ruku. Roztraseným prstom ukázal na vratké mólo. Zdalo sa mu, že na jeho konci vidí dve postavy.
Odhán nebadane prikývol a preskočil drevenú zátarasu. Takmer to oľutoval, keď sa mu noha pri dopade šmykla na klzkom schode. Chytil sa zábradlia, nebezpečne sa zatriaslo, ale udržalo jeho váhu, kým sa opäť nenarovnal.
Spod mosta sa ozval zborový tlmený smiech.
Opatrne stúpil na mólo, takmer splývalo s čiernou hladinou vody v tieni mosta. Každým krokom vydávalo nepríjemné zvuky, podaktoré dosky chýbali. Postavy na konci ho so záujmom sledovali. Tváre aj ruky mali ukryté v plášťoch a to aj napriek tomu, že bolo stále teplo.
Priblížil sa na vzdialenosť desiatich krokov a zastal. Chvíľu sa na seba pozerali.
„Kto ste?“ ozval sa ako prvý Odhán.
Figúry sa na seba pozreli a stiahli si z hláv kapucne. Odhán prižmúril oči a vzápätí ich skoro vypúlil. „Strýko? Baudica?“
Podišiel bližšie a poriadne si ich prezrel. Boli to skutočne oni.
„Čo tu robíte?“
„Prišli sme ťa varovať,“ povedal Drust takmer až pošepky. Oči upieral striedavo na Odhánovu tvár a mólo za jeho chrbtom. „Niekto zabíja mužov, ktorých si zachránil z druhého sveta.“
Odhánove čelo sa zmraštilo, v očiach zablyslo. „Kto a ako to vieš?“
„Jeden je nezvestný, už dva týždne sa neukázal doma. Družke povedal, že sa ide prejsť. Odvtedy ho nevidela.“
„To nič neznamená,“ povedal Odhán. „Našiel si inú, stáva sa to.“
„V ten deň mal prísť za mnou, boli sme dohodnutí. Neprišiel. Druhému pod mostom spadlo na hlavu vrece s obilím. Bol na mieste mŕtvy,“ pokračoval Drust a než Odhán stihol čokoľvek povedať, dodal. „Bol som sa tam pozrieť. Nie je tam nič, pre koho by mali doviezť vrece s obilím. Žiaden pekár, mlynár či pohostinstvo. A potom je tu Baudicin syn.“
Odhán trhol pohľadom k starej kmeňovej náčelníčke a zamračil sa. „Toirdheal? Čo sa mu stalo?“
„Vraj spadol z koňa a zlomil si väz,“ povedala Baudica chladne a Odhánove pery vytvorili tenkú čiaru. Vojaci ako Toirdheal nepadali len tak z konských chrbtov. Napriek tomu, nedokázal uveriť, že by ich niekto zabíjal. Na čo by to robil?
„Môžu to byť všetko náhody. Toirdheal vyše dvadsať rokov nebol v sedle. Možno vyšiel z cviku,“ poznamenal Odhán, ale keď to vyslovil nahlas, počul, ako hlúpo to znie.
Baudica sa zamračila a silno vydýchla nosom. „Ani po päťdesiatich by to nezabudol. Jazdil skôr, než vedel čítať. Celé dni trávil vonku, niekedy sa vrátil až po niekoľkých dňoch. V búrke, v hmle, vždy sa udržal. Môj syn by len tak z koňa nespadol.“
„Tak čo sa potom stalo?“
„Čo asi,“ zavrčala Baudica. „Niekto mu dopomohol.“
„Nevšimla si si niečo zvláštne?“
Zavrtela hlavou. „Bol šťastní, že je doma. Chodil navštevovať kamarátov, ako za starých čias. Akoby ani nebol preč tak dlhú dobu.“
„Čo s tým mám ale ja?“ nechápal Odhán.
„Sú to všetko muži tvojho otca,“ odvetil Drust.
„To si aj ty…“
„Preto sa skrývam. Mňa tak ľahko nedostanú.“
„Niekto ma asi sleduje, cítim ich pohľady.“
Drust prikývol. „Dnes večer to boli moji muži. Ale nie vždy to tak bude. Nemôžeme byť všade.“
„Je otec naozaj mŕtvy?“
Drust si povzdychol a urobil zamietavé gesto. „Rade som klamal. Ak si myslia, že je mŕtvy, dajú tebe a ostatným pokoj. Očividne sme ich podcenili.“
„Koho?“ zamračil sa Odhán. „Gobnaita?“
„Neviem,“ hlesol Drust. „Možno. Jedinej, ktorej verím, je tu Baudica. Nikomu inému a na tvojom mieste, by som urobil to isté. Niekto nechcel, aby sa Dubhghall z misie vrátil. Zabili nám Cestovateľa a ako som sa dopočul, rada hlasovala, aby sa nepodnikla druhá misia.“
Odhán prikývol. Doposiaľ im ten čin neodpustil. Aj Baudica zaň hlasovala, napriek tomu, že tým prišla o syna.
„Čo mám robiť? Ako pomôžem?“
„Dávaj si pozor a maj oči otvorené. Už viac nechoď na takéto stretnutia, bolo by jednoduché ťa tu odstrániť. Raz spravia chybu. Hlavne im nedávaj zámienku, aby ťa zbavili cti,“ povedal Drust a objal Odhána v pevnom zovretí. „Tvoj otec by bol na teba hrdý, keby ťa videl.“
„Uvidím ho ešte niekedy?“
Drust mykol ramenami. „So zatvorenou trhlinou to bude mať ťažké, ale on už nájde spôsob. Vždy nájde spôsob ako dosiahnuť svoje. Aj teba prilákal do druhého sveta,“ uškrnul sa a prešiel popri ňom.
Odhán zostal zmätený a osamote s Baudicou. V jej očiach si všimol lesk, ale nekomentoval ho.
„Neviem, čo spravil, alebo zistil tvoj otec,“ hlesla trasľavým hlasom. „Ale dúfam, že to stálo za to.“
Odhán sa uhol jej ráznemu kroku a zostal stáť. Drust bol už skoro na konci móla a vydal sa doprava. Baudica išla opačným smerom.
Takže otec, žije, povedal si a spomenul si na hlásenia mužov z ich posledného nájazdu.
Vraj počuli niekoho zakričať rozkaz, aby nestrieľali na veľký lietajúci objekt vysoko v oblakoch. Neprikladal tomu veľkú váhu. V zápale boja sa im niečo zdalo. Aj keď sa čudoval, prečo zrazu prestali strieľať. On im žiaden rozkaz určite nedal. Chlapi navyše prisahali, že to bol niekto od nich. Iní zas tvrdili, že to kričal vysoký muž od druhých. Odkiaľ poznal ich reč tak dobre, vtedy netušili. Teraz mu to už začínalo dávať zmysel. Nevymysleli si to. Jeho otec skutočne žil. Hlas, čo počul, musel patriť jemu! A dokonca stál pár metrov od neho!