„Všetci ste počuli, čo sa odohralo v Berlíne, Paríži a vo Varšave,“ začal Smith zasadanie a pozrel sa na prezidenta Berga, ktorý mu kývnutím hlavy dal signál, aby pokračoval. Nemal som vôbec chuť na ďalší míting, ale po tom, čo mi Eva povedala o útokoch, som nemal veľmi na výber. Alebo skôr moje svedomie mi nedalo a prezidentova prítomnosť znamenala, že to nebude len také obyčajné zasadanie. Boli sme tu všetci. Ja, Eva, Ezrah, poručík Harker a dokonca aj Jim sedel na vozíku v rohu miestnosti. Stále bol napojený na prístroje, ale chcel prísť a pomôcť, ako sa len bude dať.
„Práve prebiehajú záchranné akcie. Ranení sú odvážaní do všetkých kútov Európy podľa typu zranenia. Pomoc prisľúbili hádam všetky krajiny sveta a posielajú svoje záchranné zložky, zdravotnícky personál, ale i materiál. Dokonca aj Liga afrických moslimských krajín, Pakistan a Indonézia začali znovu komunikovať a prisľúbili materiálnu pomoc spolu s vyjadrením ľútosti nad útokmi.“
„Liga afrických krajín?“ spýtal som sa prekvapene.
„Po vypuknutí vojny sa africké a zvyšné krajiny, kde islam prevažuje, rozhodli dištancovať od diania na Blízkom východe, uzavreli hranice a prerušili diplomatické styky. Nepomáhali nám, ale ani nikomu z Blízkeho východu. Podľa rozviedky bolo v týchto krajinách za posledné roky niekoľko pokusov o povstanie z radov sympatizantov, ale miestne vládnuce vrstvy ich vždy tvrdo a bez milosti zastavili,“ vysvetlil mi Smith.
„Čiže to nie je vojna proti celému moslimskému svetu?“
„Našťastie nie. Už na začiatku vojny väčšina ostro odsúdila počínanie blízkovýchodných krajín, ale rovnako aj naše, a tak sa radšej stiahli.“
„Vieme už presnejšie čísla obetí?“ spýtal sa Ezrah.
„Konečné čísla nebudú známe ešte niekoľko dní a aj tie sa budú postupne zvyšovať. Veľa ľudí zomrie na následky poranení, ďalší na radiáciu. Momentálne je to už viac ako dva milióny obetí.“
„Ako im mohlo napadnúť, spraviť niečo také?“ hlesla Eva a neveriacky pokrútila hlavou. Podľa toho, čo mi vravela, bola práve v riadiacom stredisku, keď sa to stalo, a ešte stále tomu nedokázala uveriť.
„Jediné vysvetlenie je, že nás chcú donútiť odpovedať,“ odvetil prezident Berg. „Už pár minút po výbuchoch som bol zavalený návrhmi na rýchly útok. Útok, ktorý vraj raz a navždy ukončí túto vojnu.“
„Takže použijeme naše rakety a oni naopak odpália tie svoje a môžeme sa všetci rozlúčiť s našimi životmi,“ poznamenal som. „To nikto z generálov nerozmýšľa?“
„Veria, že sa nám podarí väčšinu odraziť,“ reagoval Berg na moju otázku a nezostávalo mi nič iné, len sa pousmiať nad takým nezmyselným zmýšľaním.
„Väčšinu? Predpokladám, že to bude tá väčšina, čo poletí na západnú Európu a zvyšku zostane len priestor pre modlitby.“
„Juraj, vieš, že nemám na výber. Musím konať. V zákulisí sú už reči o mojom odvolaní a môj nástupca istotne váhať nebude.“
„Dobre, ale nestretli sme sa tu, aby ste nám oznámili, že z Blízkeho východu spravíme rádioaktívnu púšť.“
„To nie. Máme týždeň na prípravu a vykonanie nášho bojového plánu. O dva dni začne letectvo s náletmi a zároveň spustíme masívny pozemný frontálny útok zo všetkých strán a udrieme všetkým, čo máme. Rusko potvrdilo svoju podporu a pošlú všetko, čo nepotrebujú na ochranu vlastného územia, máme aj nových spojencov –India, Čína a dokonca aj Pakistan sa konečne rozhodli podať nám pomocnú ruku. Budú s nami koordinovať svoje útoky a otvoria východný front.“
„Prečo len týždeň?“ spýtala sa Eva.
„Toľko času sa mi podarilo vybojovať od generálov. Oficiálne sa budeme snažiť nadviazať kontakt s Iráncami a Saudami a žiadať ich kapituláciu. Ak sa do týždňa nevzdajú, nebudem mať na výber a budeme musieť pristúpiť k drastickejším krokom, aby sme ich donútili vzdať sa.“
„Nevzdajú sa,“ povedal som zamyslene. „Nie pokiaľ ich naozaj ovládajú nanoboty.“
„Preto musíme prísť s plánom, ako to zastaviť. Tím technikov pod vedením poručíka Harkera posledné dni pomáhal s kalibráciou systémov bezpilotných prieskumných lietadiel RQ-4, ktoré momentálne mapujú celú oblasť Blízkeho východu,“ oznámil nám prezident Berg a obrátil sa na poručíka. „Máme už nejaké výsledky?“
„Postupne prichádzajú, ale už teraz sa z nich dajú vyvodiť závery,“ odvetil poručík Harker a zobrazil získané informácie na hlavnej obrazovke.
Slova sa ujal Ezrah, ktorý sa na mňa uprene zadíval: „Vyzerá to tak, že Pachova teória je, bohužiaľ, pravdivá.“
Záber ukazoval mapu celého Blízkeho východu s viacerými kruhmi sfarbenými do červena. Signál pokrýval celé územie Arabského polostrova, Irán a zasahoval dokonca do Afganistanu a pohraničných oblastí Pakistanu.
„A toto je na porovnanie záber Európy,“ povedal Harker. „Ako môžete vidieť, žiadne podobné vysielanie sa tu nekoná. Afrika a Ázia sú na tom rovnako.“
„To znamená, že krajiny, ktoré sa rozumne vyhli konfliktu, sú mimo pokrytia,“ poznamenal som čisto pre seba.
„Presne.“
„Odkiaľ vychádzajú signály?“ spýtal sa Jim zachrípnuto a bolo to prvýkrát, čo som ho počul prehovoriť, odkedy som v bývalej CIA základni upadol do kómy.
„Z mobilných vysielačov. Niekto ich musel upraviť, aby vysielali tento špecifický signál.“
„Čiže zničíme všetky vysielače a ukončíme to?“ ujal som sa slova, aby sa Jim nemusel namáhať a podľa jeho úsmevu som pochopil, že sa chcel spýtať niečo podobné.
Poručík pokrútil hlavou. „Aj to by bol spôsob, ale obávam sa, že príliš časovo náročný. Okrem toho, ako som už vysvetľoval, ten signál musí byť flexibilne upravovaný, aby mohli reagovať na vývoj situácie a nepreťažili obyvateľstvo. Na to, aby ho upravovali, potrebujú vyslať odniekiaľ inštrukcie, a tým odhaliť svoju polohu.“
„Chcete povedať, že ich dokážeme vyhľadať tu v Európe?“ spýtal som sa užasnuto a nebol som jediný, koho táto možnosť potešila.
„Alebo hocikde vo svete. Ale na to potrebujeme mať prístup k hlavnému vysielaču.“
„Mohol som vedieť, že to nebude také jednoduché. Kde sa nachádza?“
Harker si pred odpoveďou najprv odkašlal a potom nám ukázal obrázok akejsi veže. „V Teheráne, Bordž-e Mílád. Je to komunikačná veža s multifunkčným areálom. Je tam nákupné centrum, ale aj zábavný park,“ povedal a ukázal nám ďalšie zábery a dokonca aj video zachytávajúce návštevníkov zabávajúcich sa v areáli jazdou na koni, paintballom či šou v miestnom delfináriu.
„Ako sa tam máme, preboha, dostať? Nestačí sa tam nahackovať?“ spýtal som sa a pozeral ďalej na zábery z okolia veže. Síce sa nenachádzala v centre mesta, ale takýto verejný objekt bude určite na očiach a sledovaný kamerovým systémom.
„Výsadkom počas chystanej ofenzívy,“ povedal prezident Berg. „Civilisti budú v domovoch a armáda bude priveľmi zamestnaná, aby dokázala mesto efektívne ochrániť pred malým výsadkom. Zostane tam nanajvýš niekoľko desiatok mužov. Aj tak to však nebude ľahké.“
„Čo tam treba? Vyšplhať sa na ňu a namontovať nejakú fancy technologickú vychytávku?“
„Vôbec nie. Na druhom podzemnom poschodí sa nachádza dátové centrum, ktoré obsahuje všetko, čo budete potrebovať. Zapojíte flash drive s programom, čo sme pripravili, počkáte, kým sa spustí, a opustíte budovu. O všetko ostatné sa postaráme my a naši programátori odtiaľto.“
„Čo presne urobíte?“ chcel som vedieť a poručík Harker sa spokojne usmial, že sa ho na to niekto spýtal.
„V prvom rade sa pokúsime vystopovať, odkiaľ prichádza signál, ktorý im dáva inštrukcie, a potom to jednoducho celé vypneme. Bez hlavného vysielača nebudú ani ostatné vysielať, keďže tie fungujú ako repeatery, a ak nejaké zostanú aj naďalej funkčné, dáme ich zničiť.“
„To znie celkom jednoducho,“ povedal som a dobre som vedel, že to ani zďaleka nemôže byť také ľahké. „Ako sa dostaneme odtiaľ?“
„To bude už o niečo náročnejšie,“ ujal sa slova znova prezident Berg. „Nemôžeme pre vás poslať žiaden letecký transport a ani pozemný. Budeme sa síce snažiť zamestnávať armádu a získavať vám tak priestor, ale nepredpokladáme, že sa nám podarí dostať až do mesta. Na to sú iránske gardy príliš dobre vybavené a aj vycvičené.“
„Tak potom ako?“
„V oblasti nám zostáva zopár verných agentov. Jedného z nich aj poznáš.“
„Tak to pochybujem.“
„Jasné, chcel som povedať – poznal si. Pomohol tebe aj tvojej jednotke vrátiť sa späť do Európy po vašej poslednej akcii, keď ste dezertovali. Myslím, že bude rád, keď ťa znova uvidí.“
„Kto je to?“
„Posledný živý veliteľ kurdských milícií. Volá sa Daran a má so sebou asi päťdesiat mužov, ktorí sú verní len jemu.“
„Dá sa mu veriť? Čo keď je tiež pod vplyvom?“
„To si nemyslíme, stále s nami komunikuje a informuje nás o pohyboch nepriateľských jednotiek.“
„Ako nás odtiaľ dostane?“
„Zabezpečí iránsky transportér a uniformy pre svojich mužov. To bude vaša najlepšia šanca.“
„Iná možnosť asi neexistuje,“ poznamenal som zamyslene. Takto v uzavretej miestnosti to všetko vyzeralo krásne a jednoducho, ale na bojisku to väčšinou prebiehalo úplne inak. „Ak nemáte nič iné, tak poďme prebudiť moju jednotku. Už si pospali dosť.“