Cez zuby som pretlačil bolestné zachrčanie spolu so slinami vytekajúcimi z kútikov úst. Oči sa mi prevracali od bodavej bolesti, ktorá mi znova vystreľovala v hlave, a videl som len škvrny neustále meniace farbu z čiernej na bielu, stále dookola. Neviem, o čo sa snažili, ale robili mi dačo s nanobotmi a tie sa bránili. Ak toto malo byť mučenie, tak sa im rozhodne darilo.
Bolesť ustala rovnako náhle, ako začala, a ja som naďalej ochabnuto visel zavesený za ruky. Už som si ich ani poriadne necítil. Oči sa mi zatvárali vyčerpaním a prerývane som dýchal v snahe dolapiť dych. Olizol som sliny z brady a navlhčil si vysychajúce pery. Otváral som ich ako ryba na suchu v snahe dostať zo seba nejakú vtipnú alebo aspoň urážlivú hlášku, ale jediné, na čo som sa zmohol, bolo: „Hajzli.“ Aspoň tak nejak som si to predstavoval, lebo som sa nepočul to povedať.
O čosi viac som otvoril oči, aby som sa pozrel, prečo je v miestnosti také ticho, no nebolo. To len ja som nepočul, vôbec nič. Rozkýval som sa trochu na reťazi, čím som upútal pozornosť svojich väzniteľov, hlavne Paulovu, ale aj tak som naďalej nič nepočul.
Paul zrazu z ničoho nič chytil muža v bielom plášti pod krk a nadvihol ho o pár centimetrov, až sa špičkami ledva dotýkal zeme, a čosi mu hovoril. Muž prikyvoval, ako mu to len poloha dovoľovala, a v očiach sa mu zračil strach. Nečudoval som sa mu. Určite to bol len nejaký vedátor a nie skúsený operátor, čo mal za sebou desiatky misií za nepriateľskými líniami, a v prípade Paula aj život v uliciach Tottenhamu. Paul ho pustil a muž sa, šúchajúc si pomliaždený krk, vrátil k počítačom. Druhý muž v bielom plášti to celé vystrašene sledoval a keď Paul naznačil pohyb smerom k nemu, tiež sa rýchlo otočil späť k monitorom a rozosmial tak Paula. Teraz som bol rád, že nič nepočujem, ale už menej ma potešili náhle pohľady mužov v bielych plášťoch. Zbadal som, že sa chystajú stlačiť akúsi klávesu.
„Nie!“ otvoril som ústa, aby som zakričal. Cítil som, ako mi vychádza vzduch z hrdla, ako ústami a jazykom formujem to krátke, jednoduché slovo, ale to bol vlastne jediný dôkaz toho, že som niečo povedal. Reakcia nenastala žiadna, ak nerátam návrat bolesti, ktorá mi opäť preletela celým telom. Naplo ma až na prasknutie a nedokázal som uveriť, že som ešte stále pri vedomí a pri zmysloch.
Ockoo! ozval sa mi v hlave Miin hlas, akoby bola v miestnosti. Ďuri, choď nám kúpiť cigánsku a malej kúp sladkú lokšu. Len nie orechovú! Počul som hlas svojej manželky a obzrel sa zmätene po miestnosti, aj keď som vedel, že to nemohla byť pravda. To sa mi len pomocou nanobotov hrali so spomienkami.
Bolesť na chvíľu ustúpila a Paul podišiel ku mne.
„Si tam?“ opýtal sa ma, ale bol som príliš unavený, aby som odpovedal alebo sa čudoval, že už opäť počujem. Namiesto toho som len trochu nadvihol hlavu a udržal oči otvorené dlhšie. „Neveril si nám? Múdre. Myslel som si, že si príliš naivný a slepý na to, aby si nám nedôveroval, a pritom si mal vlastné tajomstvá. Čo by na to asi povedali ostatní?“
„Po… Po… Povedali by, pojeb sa!“ vykoktal som zo seba konečne. Určite by to nepovedali, boli by nasratí, hlavne Tomáš, ale určite by to časom pochopili. Nech som tam mal čokoľvek, nedôveroval som nikomu inému, len sebe.
„Takéhoto si ťa pamätám!“ skríkol nadšene s úškrnom. „Takmer k tebe pociťujem rešpekt, ako keď sme spolu začínali. Bol si dobrý veliteľ, ale postupne si slabol a zaujímali ťa menej dôležité veci ako hľadanie pravdy. Armáda mala byť pre mňa iná. Jednoduchá. Splň rozkazy, zabi pritom zopár hajzlov a vráť sa v jednom kuse späť. Bol to môj nový začiatok. A ty si z nás spravil terče a všetko si mi zobral. Už vtedy vedeli, že si nedáš povedať, a mali pravdu!“
Nemal som ani potuchy, o čom hovorí, ale znelo mi to ako výhovorky. Chýbala mi však sila, aby som mu to povedal a napokon aj možnosť. Ihneď ako dohovoril, zdvihol ruku a luskol prstami. Muž v plášti stlačil klávesu, na ktorej muselo byť napísané – UKRUTNÁ BOLESŤ, a znova sa mi objavili škvrny pred očami a ústa sa mi zaliali slinami. Mal som dokonca pocit, že som Paula pri tom opľul, a tak som sa pokúsil o smiech. Bol plný bolesti a lapania po vzduchu, ale vnútorne som si predstavoval, že sa smejem. Pomáhalo to a zmiernilo mi to bolesť, aj keď len o jeden či dva stupne, ale napriek tomu som cítil, ako pomaly strácam vedomie.
Opakujte po mne! počul som čísi hlas naplnený autoritou.
„Vstávaj!“ prebral ma Paul niekoľkými fackami, ktoré mi oproti bodavej bolesti pripadali ako príjemné pohladenia, ale úspešne ma vrátili späť do reality. „Chceš vedieť, ako vedeli, že si nedáš povedať? Zistili, že si si spravil kópiu záznamu z našej hrdinskej záchrany tých politikov. A vieš, čo je na tom najhoršie? Že si nám to zatajil! Rozhodol si za nás a podpísal nám rozsudky smrti!“ dohovoril a zasa luskol prstami. Vedel som, čo teraz príde, ale bolo mi to prd platné. Stihol som akurát zaťať päste, keď sa dostavilo bodanie a s ním aj zahmlievanie zraku nasledovné čierno-bielymi škvrnami.
Tentoraz mi nedovolil omdlieť a pred fackou som ešte započul slabé lusknutie. Čakal som, že uvidím jeho tvár, ale stál ku mne otočený chrbtom a znova prehovoril. „Najhoršie na tom je, že som sa to dozvedel nie od teba, ale od nich. Celý čas sme ťa slepo nasledovali. Dezertovali sme kvôli tebe! Stali sme sa zločincami, štvancami a všetko kvôli klamstvu! Klamstvu, že to robíme, aby sme sa zachránili, a pritom nebyť teba, tak sa nemáme prečo zachraňovať! Bolo by lepšie, keby sme všetci zahynuli v službe ako správni vojaci. Ale aj túto možnosť si nám zobral.“
Opäť to lusknutie prstov a opäť bolesť. Doteraz sa ma nič nespýtal, ako by človek pri mučení predpokladal. Nieže by som mu mal čo povedať. Pravdepodobne by mi neveril a skúšal by to ďalej alebo len tak, aby sa na mne vyzúril za čokoľvek, čo som mu počas svojho minulého života urobil. Mylne som čakal, že čoskoro príde lusknutie a bolesť ustúpi. Medzi bodnutiami som sa modlil, aby prišlo, ale neprišlo. Škvrny pulzovali rýchlejšie, ako kedykoľvek predtým a tak isto sa zrýchľovalo bodanie miliónov drobných ihiel v mojom tele. Začínal som počuť hlasy, desiatky, stovky, tisícky hlasov opakujúcich to isté.
„Prisahám, že budem podporovať a ochraňovať ústavu Európskej federácie proti všetkým nepriateľom, domácim či zahraničným. Prisahám, že budem poslúchať rozkazy svojich nadriadených podľa platného kódexu Armády Európskej federácie. Prisahám, že pri plnení svojich povinností ochotne obetujem aj svoj život,“ zopakoval som naučené slová spolu s tisíckou ďalších kadetov.
Všetci sme sa dobrovoľne prihlásili k čerstvo vytvorenej spoločnej armáde štátov spadajúcich do Európskej federácie. Vnímal som to ako svoju povinnosť a čakal na to od prepustenia z nemocnice. Média o tom hovorili dlhé mesiace, robili ankety a pýtali sa dokonca aj elitných politikov, ale tí sa priamym odpovediam vyhýbali a pritom celé mesiace od udalostí z decembra 2020 intenzívne pracovali a pripravovali obranu kultúrnej a spoločenskej celistvosti štátov Európskej únie. Základy už vraj mali položené dávno pred útokmi. Neraz sa hovorilo o nutnosti spoločnej ochrany hraníc, spoločnej armády, ale vždy chýbala politická vôľa, chýbal iniciátor, moment, ktorý to všetko spustí a zároveň umlčí skeptikov jednotnej Európy. A ten moment prišiel. Vo forme teroristických útokov v čase príprav na najväčší a zároveň najkomerčnejší sviatok kresťanského sveta, keď sa na uliciach pohybovalo najväčšie množstvo ľudí. Vtedy sa na vianočných trhoch po celej Európe odpálili samovražední útočníci, ale to som sa dozvedel až neskôr. Z novín, televíznych správ, od sestričiek v nemocnici. Všetci o tom hovorili, ako boli zasiahnuté všetky Európske metropoly a nevyhli sa tomu ani menšie štáty ako Poľsko, Maďarsko, Česko a naše Slovensko. Straty na životoch sa vyšplhali na vyše desaťtisíc a aspoň trikrát toľko zranených fyzicky, psychicky mnohonásobne viac. Viacero ľudí podobné útoky očakávalo, veľa ľudí sa tomu aj smialo, že by to bol skvelý cieľ. Viem to, aj ja som bol taký. Strach som maskoval žartíkmi a zľahčovaním situácie, ale nikdy som v skutočnosti neveril, že sa to naozaj stane.
Po vyrieknutí tých slov som sa neodvážil pozrieť na ľudí, ktorí tu boli s mnou. Nie zo strachu, ten som už v sebe nemal. Mal som v sebe len nenávisť voči tým, ktorí mi zobrali to najdrahšie. Hnev voči tým, čo to dovolili, ale aj voči sebe, že som nič nespravil, len sa nečinne prizeral. Keď som v noci zaspával, počul som výkriky trpiacich a umierajúcich. Videl som umierať svoju rodinu, ktorú som sklamal a neochránil. Prišiel som o ženu aj dcéru, o jediný zmysel života.
Počkal som, kým na mňa prišiel rad, a postúpil dopredu k pristavenému stolu s papiermi a pridal svoj podpis k ostatným. Bál som sa, že v poslednom okamihu zaváham, ale nestalo sa.
„Zastavte to!“ chcel som zakričať, ale skôr som to zašepkal. „Prosím.“
Bolesť začala ustupovať a vracal sa mi aj cit do tela. Tvár som mal vlhkú od potu, ale aj sĺz, ktoré mi museli začať tiecť, kým som bol mimo. Chcel som otvoriť oči, ale viečka boli príliš ťažké.
„Máš dosť, Pacho?“ spýtal sa Paul. „A to sme ešte ani poriadne nezačali. Sú to ale vrtké potvorky tie nanoboty, že? Najefektívnejšie sú, keď dostanú dodatočné inštrukcie, čo majú robiť, inak plnia len tie základné funkcie svojho naprogramovania, udržať sa v aktívnej forme a čakať na pokyny. Nemali by však oživovať mŕtvoly, ale u teba a u tých zombíkov tak fungovali. Prečo to tak je?“
„N-n-n-neviem,“ dostal som zo seba konečne a bol plne odovzdaný novému návalu bolesti.
„A vieš, že ti verím?“ odpovedal Paul prekvapivo. „Ani majstri svojho remesla si nevedia vysvetliť, prečo tvoje a ich nanoboty fungujú tak, ako fungujú. Teóriu majú, ale nevedia sa dopracovať k dôkazu a replikovať tak želaný účinok, keďže nedokážu prelomiť ochranu kódu, ktorý by tam vraj vôbec nemal byť.“
„A-a-ako to?“ zaujímalo ma. Moja myseľ doposiaľ nepracovala na plné obrátky, ale mal som dojem, že tie nanoboty boli ich výtvor.
„Dúfali sme, že túto záhadu nám pomôžeš vyriešiť ty. Vyzerá to totiž tak, že tie základné, ešte nenaprogramované sa nám do tela dostali pri našej poslednej misii, ale tie tvoje sú predsa len iné, unikátne. Majú v sebe druhý kód, akýsi vírus, ako ho tu nazývajú. Vraj si sa ním pokúsil infikovať aj mňa, ale nepomohlo to. Už som pre nich totiž pracoval a moje už boli naprogramované a uzamknuté. Si predstav, že vtedy o tom nemali ani šajnu a nevedomky mi tam dali ochranu proti tomu tvojmu vírusu. Prišli na to, až keď si zázračne vstal z mŕtvych. Takže, odkiaľ ho máš?“
„N-nemám p-potuchy. Nič… si… n-n-epa-mätám,“ odpovedal som mu vyčerpane a dalo mi to zabrať. Chcel som len, aby to už skončilo.
„Áno, vieme. Máš poškodený mozog a vírus robí tiež svoje, ale neboj, to napravíme. Stimulujeme ich, aby si s tým pohli, ale veľmi sa im nechce. Zatiaľ pokročili len o päť percent, čiže si užiješ ešte veľa bolesti,“ usmial sa pri pomyslení, ako mi lusknutím prstov spôsobí bolesť. „Zvýšte intenzitu. Skrýša, Pacho. Kde je tvoja skrýša? Kde to schovávaš?! Povedz, kam si to schoval a už nebude žiadna bolesť,“ pýtal sa ma stále dookola a luskol prstami. „Skrýša, Pacho. Kde je tvoja skrýša, čo tam ešte máš? Povedz, kam si to schoval, a už nebude žiadna bolesť.“ Najprv prišla bolesť, potom škvrny a nakoniec sa všetko začalo so mnou točiť a dookola som počul tie isté slová. Dookola opakujúce to isté. Skrýša, Pacho. Kde je tvoja skrýša? Kde to schovávaš?! Povedz, kam si to schoval a už nebude žiadna bolesť. Skrýša, Pacho. Kde je tvoja skrýša? Kde to schovávaš?! Povedz, kam si to schoval a už nebude žiadna bolesť.