Holz nedokázal uveriť, že o Pacha znova prišli a navyše aj o väčšinu jeho jednotky. Bolo to ako zlý sen, z ktorého sa nevedel zobudiť. Už sa dokonca aj štipol do ruky, aby zistil, či sa mu nesníva, ale bolelo to. Najprv sa utešoval, že ich tam všetkých pochová zaživa a bude aspoň sčasti pokoj. Bolo mu jedno, či by z Pacha dostal nejaké informácie alebo nie. Ak aj po rokoch niečo vypláva na povrch, postará sa o to, tak ako sa vždy postaral o všetko, čo im stálo v ceste. Ale ani pochovať sa mu ich nepodarilo, lebo sa nedokázali dostať včas cez rušičku a jednotka, čo celú akciu sledovala z bezpečnej vzdialenosti, ohlásila, že Pacho vyšiel po vlastných v spoločnosti Jeleníkovej a na nosidlách vyniesli štyri telá. Jediné pozitíva boli, že sa im podarilo vytiahnuť aspoň jedného z regeneračnej nádrže a odpojiť počítače od prístupu k sieti predtým, než tam EFP s podporou armády vtrhlo. EFP tak zostali len počítače s niekoľkými zašifrovanými súbormi a servery, ktoré sa im pomocou vírusu podarilo zničiť.
„Okamžite ma spojte s Bachatovou,“ povedal operátorovi.
„Pred hodinou jej skončila služba, pane. Bude spať.“
„Je mi úplne jedno, či spí! Tak ju zobuďte a pošlite okamžite ku mne aj so všetkým, čo stihla zistiť!“ rozkričal sa na operátora. Nemusel to hrať, v poslednej dobe až príliš často nemaskoval svoje pocity. Mala na to dva dni. Tie museli stačiť, aby vypátrala všetko, čo potreboval vedieť.
Bachatová prišla o necelých desať minút neskôr. Ospalosť sa snažila zamaskovať úsmevom, ale Holza nepresvedčila a ani ho to v skutočnosti nezaujímalo.
„Čo ste zistili?“ spýtal sa, keď sa konečne aj s hŕbou papierov na kolenách usadila. Takmer zagúľal očami. V dnešnej digitálnej dobe a ona si tlačí údaje na papier. Musela si všimnúť, kam sa pozerá, lebo sa trochu začervenala a stisla pery.
„Neviem, či je to postačujúce, pane,“ povedala ustrašene.
„To zhodnotím ja. Tak, čo máte?“
„Sú tam isté výkyvy,“ povedala a Holzova myseľ sa rozžiarila nádejou. Konečne! Výkyvy znamenali nezrovnalosti, a to naznačovalo stopu.
„Pokračujte!“ posúril ju. Nemal rád ľudí, z ktorých musel ťahať informácie ako z chlpatej deky, hlavne ak išlo o dačo také dôležité, ako vypátranie úniku informácií.
„Za dané obdobie nedošlo v EFP k žiadnym zmenám, ktoré by sa týkali pozícií našich agentov. Všetci sú, ehm, teda boli až donedávna na svojich pozíciách, s rovnakým prístupom k informáciám, aký mali, keď sme ich oslovili. Väčšinou sa zmenili len ich riadiaci pracovníci alebo úlohy celého tímu. Takmer nikdy nešlo o zmeny na jednotlivých úrovniach, až na pár prípadov, keď došlo k porušeniu pracovnej disciplíny zo strany našich agentov, ale takých prípadov nebolo veľa.“
„A tie výkyvy?“ nechápal celkom Holz, kam tým Bachatová mieri.
„Tých zmien bolo za posledné týždne viac ako za predošlé dva roky a išlo výlučne o tímy, kde sme mali ľudí. Pokiaľ išlo o riadiaceho pracovníka, ktorého sme evidovali ako agenta, nastala úplná zmena v rámci bežného preraďovania. Zmeny nám vyskočili a zaregistrovali sme ich, ale boli vyhodnotené ako ojedinelé a po štandardnom čase sledovania označené za bezpredmetné a uložené do archívu.“
„Kedy to začalo?“
„Po začatí operácie Jarné upratovanie,“ povedala Bachatová a potvrdila Holzové podozrenia. Všetko sa začalo rúcať, keď do hry vstúpil Pacho.
„Čo komunikácia medzi organizáciami?“
„Slepá ulička, pane. Nič, čo by narušovalo priemer. Vždy, keď sa stala nejaká udalosť, nastali výkyvy, ale to spadá do bežného nárastu. Ak spolu komunikujú, tak to musí byť spôsobom, ktorý nemonitorujeme.“
„Je taký vôbec?“
„Nepriamy, cez sprostredkovateľov, schránky alebo staršie formy komunikácie, ktoré nemáme ako monitorovať. Jedine sledovaním každého agenta, a to je príliš náročné.“
„Takže nie je vylúčené, že spolu komunikujú.“
„Presne tak, pane. Personálne zmeny v agentúrach naznačujú, že k čiastočnej komunikácii a koordinácii dochádzať muselo. Zmeny sa nekonali v rovnakom čase. Vždy v inej organizácii, iné druhy pozícií a na prvý pohľad bez viditeľného vzorca alebo čohokoľvek, čo by nám vyskočilo v hláseniach.“
„Máme vôbec niečo? Čo u nás?“ spýtal sa konečne. To, že sa ktosi v EFP dozvedel o nastrčených agentoch, muselo znamenať, že sa buď dakto preriekol, alebo voľakto vynášal informácie.
Bachatová otvorila ústa, akoby bola Holzovou otázkou pohoršená, ale jeden pohľad jej stačil, aby nakoniec nešťastne vydýchla a odpovedala na otázku. „Nikto, okrem operátorov zodpovedných za komunikáciu s agentúrami, nikoho nekontaktoval a všetky komunikácie sú podľa predpisov zalogované v systéme.“
„Dobre,“ pokýval Holz hlavou. „Sledujte to naďalej a všetko mi hláste. Aj bez toho, aby som si vás zavolal. Teraz bude komunikácia určite zvýšená a niekto urobí chybu. Chcem o tom vedieť ako prvý!“ „Áno, pane. Rozumiem, pane,“ odpovedala Bachatová poslušne a čakala, či bude mať Holz ešte nejaké otázky, ale po niekoľkosekundovom mlčaní ju len mávnutím ruky prepustil a zostal ponorený do svojich myšlienok. Ak to nebol nikto z jeho ľudí, tak sa musel prezradiť nejaký agent v EFP. Ale kto by počúval jedného, jediného agenta? Nemali prístup k žiadnym informáciám, boli len očami a ušami. Hlásili čokoľvek, čo uznali za vhodné a potrebné. Často aj úplné zbytočnosti, ale radšej mať viac informácií ako žiadne. Vedel, že mu čosi unikalo, ale nevedel prísť na to čo.