Ježiš. Zombíci? Ešte to by nám chýbalo v tomto rozpadávajúcom sa svete. To by bola irónia. Zabíjame sa navzájom kvôli spôsobu života, viere v boha, ktorý je pravdepodobne tá istá osoba, len ju každý inak volá, a do toho prídu zombíci a vrhnú sa na nás bez rozdielu. Možno by to bolo lepšie, znamenie od tej vyššej entity, že sa máme prestať hádať a spojiť sa proti spoločnému nepriateľovi. Zombíci, aký nezmysel.
„Nič také neexistuje,“ odpovedal som mu, ale pri pohľade z okna som si už ani ja nebol celkom istý.
„To povedz im. Živí ľudia vyzerajú trochu inak.“
„Nie sú to zombíci,“ ozvala sa zajatkyňa od schodov. „Sú… je to niečo iné, nejaký vírus alebo čo.“
„Čo chcú?“
„To nevieme, ale pokiaľ budeme ticho, tak zostanú tam, kde sú a potom sa vrátia do svojich domovov.“
„Ako dlho?“
„Niekoľko dní.“
„Toľko tu nemôžeme čakať.“
„Ja viem. Došlo nám jedlo a Leeroy to už psychicky a ani fyzicky dlhšie nezvládne.“
„Čo sa tu stalo?“ spýtal som sa a na HUD displeji som si prelistoval zoznam rukojemníkov. Zastavil som sa pri fotke s informáciami o žene, ktorá stála predo mnou. Zuzana Jeleníková, zo Slovenska a dokonca z môjho rodného mesta. Muži boli Leeroy Jenkins a Ralf Baumgartner.
„Pani Jeleníková, čo sa tu stalo?“ spýtal som sa znovu, keď som sa nedočkal odpovede.
„Neviem,“ povedala a s povzdychom si sadla na schody. „Kontaktoval nás zástupca nového vodcu Daeš. Vraj má pre nás informácie, ktoré môžu pomôcť ukončiť vojnu.“
„To sme počuli, ale nenapadlo vám, že to môže byť pasca?“ opýtal som sa ostrejšie, než som pôvodne zamýšľal.
„Samozrejme, že napadlo, ale aj tak sme to museli skúsiť. Boli sme ochotní položiť vlastné životy, len aby sme túto nezmyselnú vojnu čo najskôr ukončili.“
„Namiesto toho vás rovno všetkých chytili a použili ako propagandu svojich úspechov.“
„Nie,“ prekvapila ma odpoveďou. „To sa stalo až neskôr. Prvé dni sme rokovali, spisovali ich požiadavky a vysvetľovali, čo je reálne a čo nie. Nemienili sme im dať úplnú amnestiu, museli sa zodpovedať za svoje zločiny, ale boli sme ochotní im dať doživotie namiesto trestu smrti, ktorý by väčšina ľudí a politikov žiadala. Malá cena za potenciálny mier.“
„Čo sa stalo potom?“
„Prišli ďalšie jednotky Daeš a začali obviňovať mužov, s ktorými sme rokovali, zo zrady. Došlo k hádke, k boju a nakoniec našich mužov zabili a nás uväznili. Potom asi viete, čo sa stalo.“
„Vieme, čo sa stalo s vami, ale čo sa stalo s týmto miestom?“
„To nevieme ani my. Previedli nás do iného domu a cestou sme videli, ako kážu obyvateľom mesta, aby zostali v domovoch a nevychádzali von. Potom nás zamkli do pivnice a…“ preglgla neschopná ďalej rozprávať a doteraz rozhodné oči sa jej zaliali slzami.
„Ako sa vám podarilo utiecť?“
„Ani neviem, koľko dní sme boli zavretí, prestala som to rátať, ale asi pred týždňom sa mestom začali ozývať výstrely a zvuky boja. Mysleli sme si, že nás niekto prišiel zachrániť, ale keď sa dvere konečne otvorili, stál tam len jeden z bojovníkov s neprítomným výrazom v tvári. Bol celý od krvi a v rukách zvieral nôž. Myslela som si, že je už po mne, keď do cely vpadol ďalší s rovnakým výrazom a začali sa spolu biť. Ubili sa na smrť. Zobrala som kľúče, vybehla z cely, našla som ostatných, zamkli sme sa spolu do jednej miestnosti a čakali, kým boj skončí. Trvalo to niekoľko dní, kým sme už nepočuli nič a odvážili sa vyjsť von. Opustili sme pivnicu, vyšli von z budovy a videli sme, ako obyvatelia odnášajú mŕtvoly. Frank Fowl jedného oslovil a chcel mu poďakovať, ale muž najprv nereagoval, len ďalej ťahal mŕtvolu. Nasledoval ho a nakoniec ho chytil, aby ho zastavil. Vtedy sa na neho muž vrhol a začal ho celou silou mlátiť. Utiekli sme do najbližšieho domu, schovali sa, ale za nami nešli. V tichosti sme ich sledovali z okna, ako odnášajú jednu mŕtvolu po druhej. Trvalo im to niekoľko hodín a potom sa jednoducho zastavili a bez pohnutia zostali stáť na ulici. Jedného rána sme sa zobudili a boli preč. Mysleli sme si, že opustili mesto a Leeroy sa rozhodol ísť preskúmať ulice. Vošiel do jedného z domov, ale ledva sa dostal späť. Prišiel celý doškriabaný, doudieraný a vystrašený. Odvtedy je taký, aký je.“
„Prečo ste nezavolali pomoc?“ spýtal som sa a pozrel na telefón v rohu miestnosti.
„Nefunguje. Našli sme aj mobil. Má signál, ale nikomu sme sa nevedeli dovolať.“
„Echo?“
„Žiadna zmena.“
„Čo autá? Videli sme ich niekoľko, prečo ste neopustili mesto?“
„Aj keby sa nám podarilo naštartovať autá bez kľúčov, všetky majú prerezané pneumatiky a do tých transportérov sme sa v tichosti nevedeli dostať.“
„Čo budeme robiť?“ spýtal sa Tomáš.
„Musíme sa dostať ďalej od mesta, tam bude hádam signál.“
„Cez nich sa nedostaneme, pohnú sa hneď, ako uvidia pohyb alebo začujú nejaký zvuk,“ poznamenala Jeleníková, ale keď zbadala Tomášov úškrn cez priezor, tak sa jej poznaním rozšírili zreničky. „Vy sa chcete prebojovať?“
„Ak to bude nutné,“ odpovedal som za Tomáša.
„Sú to civilisti!“ namietala, ale ignoroval som ju.
„Choďte sa pripraviť. Vyrážame za úsvitu.“
„To nemôžete! Musíme pre nich nájsť pomoc.“
„My nemusíme nič, pani Jeleníková. Sú mŕtvi alebo takmer mŕtvi. Našou úlohou je dostať vás odtiaľto za každú cenu a nemienim s nimi zaobchádzať v rukavičkách a riskovať život členov svojej jednotky. Keď budeme v dostatočnej vzdialenosti, môžeme privolať pomoc pre zvyšok mesta a po návrate domov ma môžete pokojne postaviť pred vojenský aj civilný súd, ale spravím všetko, čo bude potrebné, aby sme prežili. Pokojne hodím atómovku na celé mesto, ak to bude nutné.“
To s tou atómovou bombou som, samozrejme, nemyslel vážne, ale toto prehlásenie zaúčinkovalo a Jeleníková už ďalej neprotestovala, len sa otočila na päte a vybehla po schodoch.
„Tomáš, Uwe. Spravte nám dieru v zadnej stene. Odídeme s prvým slnkom,“ rozkázal som im a prezrel si tvár každého jedného. Nevidel som v nich strach, iba odhodlanie a vzrušenie z akcie. Adrenalín nám pumpoval v žilách a držal zmysly v pozore. Boli sme na to cvičení.
Vonku už začínalo svitať, keď sme boli všetci pripravení. Nálož na stene, vyskladaná v tvare väčších dverí, bola tiež pripravená a Uwe robil poslednú kontrolu. Tomáš s Paulom mali medzi sebou viesť zachránených rukojemníkov a dostali za úlohu kryť nám chrbát, zatiaľ čo my ostatní sme ich mali dostať z mesta živých. Neboli príliš nadšení z tohto plánu, ale nič lepšie sme nemali. Bol to jednoduchý plán a tie sú zvyčajne najlepšie. Zostať sme nemohli, kontaktovať leteckú či pozemnú podporu sa nedalo. Jediné riešenie bolo dostať sa z mesta a mimo dosahu rušičky.
„Máte povolenie strieľať, ak to bude nutné. Neriskujte, nedovoľte im priblížiť sa. Jedno varovanie bude musieť stačiť,“ povedal som. „Keby sa niekto pýtal a chcel vám to mať za zlé, tak to bol môj rozkaz. Tí ľudia sú už mŕtvi a ak nám nedajú na výber, použijeme silu. Všetko jasné?“
„Áno, pane!“ odpovedali mi všetci naraz so zamračenými výrazmi v tvárach. Netešili sa, že budú zabíjať, možno až na Paula.
„Uwe, odpáľ to!“ rozkázal som mu a telami sme zakryli zachránených rukojemníkov, aj keď to nebolo potrebné. Nálož bola smerovaná von, no zopár úlomkov letelo aj naším smerom. Nečakali sme, kým sa usadí prach, a okamžite sme vo formácii vyštartovali dopredu šliapajúc po telách ľudí, čo stáli príliš blízko steny v čase výbuchu. Nemal som čas zaoberať sa morálnymi dilemami či pocitmi. Úloha bola prvoradá a naše životy na druhom mieste. Náš postup sa však zastavil už po pár metroch. Ľudia okolo nás vstávali zo zeme a ďalší sa tlačili. Davom sa ozývalo nespokojné mrmlanie.
„Stojte! Ustúpte!“ kričali sme všetci na svoje ciele s mierne pozdvihnutými zbraňami a naďalej sme dúfali, že sa streľbe vyhneme. V dave muselo byť hádam celé mesto. Muži, ženy, dokonca aj deti po nás naťahovali ruky, akoby volali o pomoc a tlačili sa na nás. Všetci vyzerali rovnako zoschnuto ako múmie a podaktorí dokonca skutočne aj ako zombíci. Mali na sebe otrhané oblečenie celé od krvi a chýbala im nejedna končatina.
„Uhni!“ počul som, ako Paul vykríkol a vzápätí niekoho udrel pažbou. V tom istom okamihu sa mrmlanie ešte viac zosilnilo a nápor na nás stúpol. Stále sa nehrnuli do nejakého besného útoku, ale mierne zrýchlili a naše jemné odstrkovanie prestávalo byť užitočné.
Vystrelil som ako prvý. Nie preto, že by som chcel, ale aby bola moja jednotka chránená. Aby mohli povedať – „Nasledovali sme veliteľa“. To bude ich obrana v prípade súdu. Nemyslel som na to, do koho strieľam, či do mužov, žien alebo nebodaj do detí. Neboli už nič z toho a radšej som si nahováral, že to boli len prázdne schránky, ktoré čosi držalo pri živote, lebo živí rozhodne byť nemohli. Strieľali sme v jednotlivých dávkach a vyberali si ciele, aby sme šetrili muníciu. Streľbu sme prerušovali len občasným výkrikom – „Mením!“, keď sme si na striedačku menili zásobníky. Aj tak bol náš postup žalostne pomalý. Za každého jedného, čo sme skolili, sa na jeho miesto nahrnuli ďalší traja, ale aspoň sme si vytvorili okolo seba bezpečný priestor plný skutočných mŕtvol.
„Granáty! Po obvode!“ rozkázal som a vypálil dávku do oblúka na zväčšenie bezpečného priestoru. „Teraz!“
Jane a Helene hodili do strán, Tomáš so Sebastiánom za nás a ja dopredu. Hodili sme ich len niekoľko metrov od nás a zostali tak stále v rádiuse výbuchu. Bolo to riskantné, mohol nás zasiahnuť šrapnel, ale bolo potrebné preriediť dav. Ešte štyrikrát som vystrelil a všetci sme sa prikrčili chrániac VIP svojimi telami. Bojový oblek zopár šrapnelov ustáť dokázal, oni nie.
Výbuch granátov nám uvoľnil cestu na niekoľko metrov, ale ani zďaleka nie toľko, koľko som dúfal. Šprintom sme sa rozbehli a využili možnosť dostať sa čo najbližšie k domom na druhej strane cesty. Ignorovali sme ľudí vstávajúcich zo zeme a do najbližšej uličky sme vpálili v plnej rýchlosti s podporou rýchlej paľby z pušiek. Po pár krokoch sa náš postup znova spomalil. Chôdza po nehybných telách bola náročná a pre našich VIP aj nepríjemná. My sme mysleli na cieľ, na cestu dopredu, nie na to, po akej ceste kráčame. To bolo druhoradé. Keby som nad tým začal myslieť počas boja, bolo by možné, že by som sa neposunul ani o krok.
„Ideme príliš pomaly. Tom, skos ich!“ rozkázal som a uvoľnil miesto Tomášovi. Mierne sa rozkročil, prepol režim streľby na svojej M27 na plne automatický a pokropil dav v uličke pred nami, až kým mu nedošli náboje. Zatiaľ čo nabíjal, pobehli sme za neustálej paľby o niekoľko krokov dopredu. Nestarali sme sa, či už konečne umierajú. Nebol čas a ich bolo veľa. Dôležité bolo, že nám nezavadzali a mohli sme rýchlejšie postupovať.
„Granáty!“ zavelil som, keď sme sa blížili ku koncu uličky k ďalšej ceste. Ja s Tomášom som naďalej strieľal a Jane s Helene hádzali. O niečo ďalej než tie predošlé, ale účel to splnilo a dva granáty hodené len kúsok od seba uvoľnili miesto v okruhu pätnástich metrov po každej strane až k ďalšej uličke.
„Bežíme!“ zakričal som a rozbehol sa do voľného priestoru stúpajúc po ľudských telách. Miestami sa hýbali, snažili sa nás zachytiť rukami, ale vždy sa nám podarilo vymaniť z ich zovretia. Keď nie, guľka medzi oči vždy pomohla. Dav sa okolo nás znovu začal uzatvárať a dobiedzať. Stále si dookola čosi nezrozumiteľne mrmlali a naťahovali za nami svoje niekoľko týždňov neumývané paprče. Presne ako zombíci vo všetkých tých filmoch, až na chýbajúce nechutné zvuky a chuť zahryznúť sa vám do tela. Ešte to by nám chýbalo, aby nás chceli pohrýzť.
Dobehli sme k uličke vedúcej von z mesta, keď sa mi za chrbtom ozval výkrik. „Leeroy!“ Otočil som sa práve včas, aby som videl, ako sa muž, ktorému Jeleníková hovorila Leeroy, rozbehol do davu a začal si raziť cestu. Nebyť Sebastiána, tak by sa politička rozbehla za ním a nasledovala ho.
„Idem po neho!“ navrhol Paul a skôr než som mu to stihol zakázať, už bol tiež uprostred davu s Uwem po boku. Nikdy neopúšťaj svojho spolubojovníka.
„Kurva, Paul!“ zanadával som a s Echom sme sa im snažili poskytnúť kryciu paľbu, až kým sa nám nestratili z dohľadu.
„Dobehneme vás hneď, keď ho dostaneme,“ ozval sa Paulov udychčaný hlas medzi výstrelmi a predstavoval som si, ako sa pri tom usmieva. Len škoda, že to títo ľudia neocenia, pomyslel som si.
Jane a Helene nám vystrieľali cestu von z uličky a rozbehli sme sa do otvoreného priestranstva očakávajúc, že nás začnú prenasledovať, ale obyvatelia mesta urobili len zopár krokov mimo mesta a zrútili sa ako podťatí. Neprestávali, až kým neboli všetci, čo nás videli, za akousi neviditeľnou smrtiacou bariérou. Museli ich byť dobré dve stovky, čo zostali len tak nehybne ležať. Opatrne som podišiel k jednej mŕtvole a špičkou topánky som ju prevalil. Oči boli rovnako prázdne ako aj predtým, ale tvár vyzerala byť plná pokoja a telesná teplota začala klesať. Konečne boli naozaj mŕtvi.
Ustúpili sme o ďalších päťsto metrov a čakali na Paula s Uwem. Neodpovedali na výzvy, ale ich vitálne funkcie som mal zobrazené na HUD v prilbe a vyzerali byť v poriadku.
„Paul, no tak, ozvi sa, chlape! Uwe!“ volal som oboch už po niekoľkýkrát za posledných desať minút, ale žiadna odpoveď neprichádzala.
„Nepočkáme na nich mimo dosah rušičky?“ spýtala sa Jeleníková. „Mohli by ste zatiaľ zavolať pomoc.“
„Nie,“ bolo jediné, čo som povedal, a sledoval som pri tom mesto pred sebou. Stále bolo počuť streľbu a občasné výstrely, ale z obyvateľov som nevidel nikoho.
„Idem po nich,“ povedal som nakoniec a skôr než stihol niekto namietať alebo sa ku mne pridať, som ešte dodal. „Počkáte pol hodinu a keď sa nevrátime alebo nebudeme odpovedať, tak sa vrátite za kopec a zavoláte posily. To je rozkaz.“
Pobral som si zásobníky a granáty, a v tvárach svojej jednotky som čítal nesúhlas, ale aj pochopenie. Nikoho sme na bojisku nenechávali, bolo mojou povinnosťou sa pre nich vrátiť, a tak som sa rozbehol späť.
Prešiel som okolo mŕtvol na okraji mesta, vošiel do rovnakej uličky, ktorou sme vošli za tmy, a pomaly pokračoval ďalej snažiac sa nenarobiť žiaden hluk. Sledoval som zvuky streľby a mŕtvolami posiatu cestu. Viedli ma do vedľajšej ulice, kde som už narazil na obyvateľov. Zatiaľ ma nespozorovali, lebo sa zaujímali o niečo úplne iné. Paul stál na streche obrneného transportéra, ale už nestrieľal. Len striehol na najviac dobiedzajúcich obyvateľov, ktorých skopával či udieral pažbou. Buď mu došla munícia, alebo usúdil, že bude lepšie si ju šetriť na neskôr.
„Paul?“ oslovil som ho a sledoval, čo spraví. Na sekundu sa zastavil a reflexívne si chytil ucho, aj keď to nemalo žiaden význam, keďže ma v helme musel veľmi dobre počuť. „Oproti, v uličke.“
„Myslel som, že ste nás už opustili,“ odvetil s úľavou a spoločne s Uwem sa pozrel mojím smerom.
„Neodpovedali ste.“
„To vy ste neodpovedali!“ povedali obaja naraz.
„Jane? Počujete ma? Jane?“ skúsil som to ja a čakal som na odpoveď, ktorá neprichádzala. „Úžasné, čo sme v bermudskom trojuholníku signálov? Ako ste na tom?“
„Máme posledné zásobníky a žiadne granáty.“
„Dobre, niečo vymyslím,“ povedal som, ale v skutočnosti som nevedel, ako im pomôcť. Ak by som hodil granáty, tak by som riskoval, že ich tlaková vlna zhodí z transportérov rovno do davu, a s jednou HK416 ani na full-auto nevyčistím cestu pre nich dvoch dostatočne.
„Potrebujete kavalériu?“ ozval sa mi Tomášov hlas v helme a spolu s Jane si kľakli vedľa mňa.
„Dal som vám rozkaz!“
„Veď vieš, ako to chodí. Ja a rozkazy nejdeme dokopy. Navyše, hneď ako si vošiel do mesta, sme s tebou stratili kontakt, aj keď sme ťa jasne videli a aj tvoje vitálky. Povedali sme si, že ti to niekto musí prísť povedať,“ povedal pobavene a bol som rád, že ma tentoraz nepočúvli.
„Pripravte sa,“ rozkázal som Paulovi s Uwem. Iba prikývli, pripravili si zbrane a počkali, kým sme nezačali páliť do davu a neuvoľnili im dostatok miesta, aby mohli začať strieľať aj oni a zároveň zoskočiť. V polovici cesty Paulovi došla munícia a svoju zbraň používal ako baseballovú pálku, aby si dotieravých obyvateľov udržal čo najviac od tela.
Von z mesta sme už šprintovali a neobzerali sa. Cesta pred nami bola čistá, ale v diaľke sme videli, že sa už znova sťahujú aj do tejto časti.
Celú cestu za kopec nikto neprehovoril. Čo sa stalo Leeroyovi, bolo nad slnko jasnejšie a aj zostávajúcim politikom už nebolo viac do reči. Či už od únavy alebo všetkého, čo prežili, sa povedať nedalo, ale bol som rád. Posledné, čo som potreboval, bolo dohováranie nejakého politika, ako sme porušili všetky smernice Európskej armády a neviem ešte čoho.
Echo sa každých pár metrov snažil nadviazať kontakt s velením, ale nakoniec sa mu to podarilo, až keď sme obišli kopec. Slnko už bolo vysoko nad nami a teploty sa vyšplhali nad štyridsaťpäť stupňov. My sme mali v oblekoch príjemných dvadsaťpäť, ale našim VIP hosťom som nezávidel. Vodu sme im dali zo svojich zásob, rovnako ako aj jedlo a energetické tyčinky. Proti slnku sme im okolo hláv omotali aspoň časti z nášho maskovacieho ghillie obleku, ale inak to museli vydržať. Ak vydržali doteraz, tak vydržia zopár minút, kým po nás prídu.
Zatiaľ čo väčšina sedela na úpätí kopca a čakala na naše helo, uploadoval som dáta z našich systémov do HQ, kde si ich zároveň rovno prezerali, keďže môjmu hláseniu neverili.
„Bože môj,“ bola prvá odpoveď, keď sa dostali k časti nášho úteku z mesta. K ničomu inému sa to nehodilo. „Myslíte si, že to bola nejaká chemická zbraň alebo vírus?“ spýtal sa ma službukonajúci veliaci dôstojník z HQ.
„Senzory nič také nenasvedčovali. Nech tam bolo čokoľvek, vyprchalo to, kým sme sa tam dostali.“
„Bol niekto zranený či vystavený kontaktu?“
„Negatívne.“
„Čo zajatci?“
„Až na vyčerpanie, nedostatok stravy a teraz možno úpal, sú obaja bez zranení.“
„Boli vystavení tej látke?“ spýtal sa ďalší hlas, mne neznámy, a na každé slovo dával dôraz. Autorita z neho priam sršala.
„Neviem, pane. Po celý čas boli zavretí v pivnici a von sa dostali, až keď to vypuklo.“
„Takže nie je vylúčené, že boli vystavení, je tak?“
„Je to možné, pane,“ pritakal som nerád. Nedalo sa to vylúčiť.
„Za žiadnu cenu ich nesmiete zobrať na palubu. Rozumiete, poručík?“ povedal mi neznámy, keď nám nad hlavami preleteli rovno štyri stíhačky a pár sekúnd nato sa ozvala séria výbuchov spoza kopca. Stíhačky sa otočili a pripravili sa na ďalší nálet, ale to nebolo všetko. Vysoko vo vzduchu som zbadal tri bombardéry typu C-130 letiace za sebou. Sledoval som ich, až kým nevypustili náklad, ktorý na prvý pohľad voľným pádom smeroval za kopec smerom k mestu. Ani som nemusel použiť zväčšenie, aby som vedel, čo práve vypustili.
„Poručík, rozumieme sa?“ spýtal sa ma znovu, ale nemal som chuť mu odpovedať. Nemohol som ich tu nechať, nie po tom, čo sme ich zachránili, a hlavne nie po tom, čo sme videli.
„Rozumiem, ale nemôžem vykonať. Pošlite im bio-hazard obleky a pripravte karanténu, ak sa obávate nákazy, ale nenechám ich tu umrieť,“ povedal som v okamihu, keď sa nám pod nohami otriasla zem a z kopca sa začali kotúľať otrasmi uvoľnené kamene.
„Čo to bolo?!“ spýtala sa Jeleníková a pozerala na kúdol dymu stúpajúci od mesta. „Čo sa stalo?!“
„MOAB,“ odpovedal Paul za mňa. „A nie jedna.“
„MOAB? Mali ste im pomôcť, nie ich zbombardovať!“ okríkla nás, akoby sme to boli my, čo sme rozhodli vymazať matkou všetkých bômb jedno celé mesto z povrchu zemského, ale tak to medzi politikmi chodilo vždy. Všetci sme boli pre nich rovnakí. Čo spravil jeden, spravili všetci. Bolo jedno, koľkí z nás položili svoje životy za ich slobodu či bezpečie, vždy sme boli len tupci, čo sa radi hrali so zbraňami a ubližovali iným.„Poručík, helo bolo odvolané. Vrátia sa spolu s bio-hazard oblekmi, vydržte,“ ozval sa po dlhšej odmlke veliaci dôstojník a konečne som si mohol vydýchnuť, že sa misia blíži ku koncu.