„Pacho, na čo si si spomenul!“ opýtal sa Smith aj napriek tomu, že musel vidieť, že sa odpovede nedočká. Jeleníková len pokrútila hlavou nad tou bezcitnosťou. Myslel len na prácu a výsledok. Pacha bral ako nástroj, nie ako živú bytosť, a to aj napriek tomu, že celý čas vedel, že nie je žiadny vrah. Dezertér áno, zlodej takmer určite, ale vedel, že rozhodne nikoho nevinného nezavraždil. Sama sebe začínala nadávať, že si to skôr nevšimla. Už počas procesu mali všetky dôkazy pred sebou, ale urobili chybu. Nedržali sa faktov, konali emotívne. Prevzali médiami a časťou verejnosti vykonštruovanú podobu Pacha – zradcu, dezertéra, zlodeja a vraha –, že na pochybnosti im nezostal priestor, a teraz tu ležal pred ňou. Profesionálny vojak, čo v živote určite zabil desiatky či stovky ľudí, videl utrpenie, o ktorom obyčajní ľudia nemohli mať najmenšie tušenie, a predsa ho nejaká spomienka zlomila žiaľom takým silným, že ho paralyzovala na posteli.
„Prestaňte už! Nechajte ho odpočívať. Keď sa z toho dostane, tak vám zodpovie vaše otázky,“ ohriakla Smitha.
„Nemáme čas, každú chvíľu sem môžu napochodovať a všetkých nás zabiť. Pravda potom zostane navždy pochovaná!“ odpovedal jej a ona vedela, že má pravdu, to však neznamenalo, že sa musí správať bezohľadne.
„Dajte mu aspoň chvíľu. V tomto stave nám aj tak nič rozumné nepovie.“
„Doriti!“ zanadával agent a pokúsil sa rozhodiť rukami v snahe vyventilovať si frustráciu a zabudol pritom, že len jednu má zdravú. Bolestivo sa zamračil a napokon si prebehol nezafixovanou rukou po vlasoch. „Na čo si spomenul, že ho to tak dostalo?“
„Viem len o jednej udalosti, ktorá dokáže človeka takto zobrať. Všetci sme to pred vyše šiestimi rokmi zažili,“ odpovedala a pozrela sa na Pacha. Doktor mu už uvoľnil putá a momentálne tam pred nimi ležal schúlený do klbka a ešte stále smútil. Do tváre mu nevidela, ale bola si istá, že tok sĺz sa doposiaľ nezastavil. Nezávidela mu. Väčšina si tým prešla raz a bolo. On s tým bojoval už druhýkrát.
„Jesus,“ bolo jediné, čo povedal Jim, keď si uvedomil, čo povedala. Jedno slovo, ale dostatočne vystihujúce ich bezmocnosť a krutosť celej situácie.
„Dobre, tak čo budeme robiť?“ opýtal sa Smith.
„Pospime si a keď sa preberie, tak sa s ním porozprávame.“
Kapitánka si ľahnúť nešla a ani nikto iný. Smith s Jimom si sadli za počítače a ticho sa rozprávali medzi sebou a doktor naďalej behal okolo Pacha a robil si poznámky. Aj napriek tomu, že to navrhla, nedokázala ísť teraz spať ani ona. Chvíľu rozmýšľala, čo bude robiť, a nakoniec podišla k doktorovi, ktorý sa zamyslene pozeral do tabletu a šúchal si palcom bradu.
„Doktor?“ oslovila ho a čakala na reakciu, ktorá sa nedostavila. „Doktor?“ skúsila to znova a chytila ho za rameno.
„Oh, áno? Prosím?“ zazmätkoval, keď ho vytrhla zo zamyslenia.
„Chcela som sa len spýtať, ako na tom je. Odhliadnuc od psychického stavu. Fungovalo to?“
„Práve som sa snažil prísť na to, čo sa stalo. Ale inak to vyzerá, že to fungovalo, čiastočne.“
„Ako čiastočne?“
„Nanoboty sa skutočne podarilo vypnúť, ale len dočasne. Musia mať zabudovaný nejaký obranný mechanizmus, aby sa dokázali znovu aktivovať po dlhšej dobe nečinnosti.“
„Prečo si to myslíte?“
„Lebo to trvalo presne desať minút, odkedy sme ich deaktivovali, kým nezačali jeho životné funkcie vyskakovať ako šialené. Z medicínskeho hľadiska na takéto náhody neverím. Bolo to až príliš presné, aby to bola náhoda.“
Otočil sa k monitoru a potom znova prehovoril. „Tu je to, čomu až tak nerozumiem. Pozrite sa, čo začali robiť nanoboty v hlave v okamihu, keď sa aktivovali. Ani MRI nestačí celkom na úplné pochopenie toho, čo sa mu dialo v mozgu, ale…“
„Akoby mu v hlave vybuchovali tisícky bômb,“ dopovedala Jeleníková za neho.
„Aj tak sa to dá povedať. Bolesť, čo prežíval, musela byť neuveriteľná. Je zázrak, že to prežil. Vlastne on celý je jeden veľký chodiaci zázrak, ktorý sa vymyká bežnému chápaniu. A pozerajte sa teraz,“ povedal a pustil jej zrýchlený obraz diania v Pachovej hlave. Nanoboty sa aktivovali a začali akoby splašene pobehovať po celom mozgu, pričom najväčšia koncentrácia bola okolo miesta, kde zostávalo poškodenie po guľke. Bolo to tam, kde sa najviac pohybovali, a ustali v rovnakom čase, ako keď sa stabilizovali Pachove hodnoty. Poškodenie tam stále bolo, ale už o polovicu menšie.
„Oni ho…“
„Liečili,“ doplnil Jeleníkovú pre zmenu doktor. „Mám teóriu, že tie nanoboty nedokážu pracovať efektívne, pokiaľ je hostiteľ plne pri vedomí. Tým, že sme ich dočasne deaktivovali, sa im podarilo uviesť Pacha do akejsi kómy a mohli začať nerušene pracovať. Ak mám pravdu, tak ide o vynález tisícročia. Univerzálny liek, po ktorom bažia všetky farmaceutické firmy a bez vedľajších účinkov.“
„Stratu pamäti by ste vedľajším účinkom nenazvali?“
„No, ehm, to je pravda,“ priznal doktor a nadšený úsmev mu trochu poklesol.
„Stále ale nevieme, kto za tým stojí,“ poznamenala Jeleníková zamyslene.
„To teda nie. Na také niečo tu nemám to správne vybavenie. Musel by som zobrať vzorky do svojho laboratória v Mníchove.“
„Niekde sa mu to ale muselo stať. Niekto mu ich musel vpichnúť. Žeby armáda?“ zamyslela sa nahlas. „Nejaký experiment ako stvoriť supervojaka, ktorý sa im vymkol spod kontroly a teraz sa to snažia za každú cenu ututlať? Aj za cenu vyzabíjania policajnej stanice a desiatok civilných obetí.“
„Nepreháňate trochu? Znie to ako námet veľmi zlého akčného filmu,“ prerušil ich rozhovor Smith. „Máme vážnejší problém. Vyše polovica EFP safe housov v okolí hlási narušenie priestoru. Nepotrvá dlho a nájdu aj náš. Môj šéf nám posiela niekoľko jednotiek na zabezpečenie priestoru.“
„Váš šéf? Prečo o tom počujem prvýkrát? Myslela som si, že je to vaša misia.“
„Aj je, ale vážne ste si mysleli, že pracujem bez poverenia niekoho zhora? Nebojte sa, dá sa mu veriť, aj ľuďom, ktorých posiela. Sú preverení.“
„Boli preverení aj vaši ľudia pri preberaní Pacha?!“ spýtala sa ho na rovinu. Nemohla uveriť, že jej to nenapadlo skôr. Bola tak zabratá do rečí o hľadaní pravdy a vinníka toho všetkého, že nepomyslela na takú očividnú vec. Ani ona v práci bez dovolenia nemohla viesť vyšetrovanie, aké sa jej zažiadalo. Viac bola nahnevaná na seba ako na Smitha, že jej to nepovedal a keď sa na neho pozrela, uvedomila si, že ho jej otázka trápila rovnako.
„Boli, ale nemáme na výber. Pacho je príliš cenný, aby sme takto riskovali. Urobíme to, čo sme mali spraviť hneď a prevezieme ho do centrály EFP. Všetci agenti boli uvedení do pohotovosti bez ďalších informácií. Tie dostanú, až keď budeme na mieste.“ „Koľko času máme?“ spýtal sa zrazu Pacho z postele zatiahnutým hlasom plným smútku.