Voľakedy som mal rád tieto mítingy, pomyslel si Holz pri sledovaní loga na obrovskom televízore pred sebou. Vždy mohol predniesť úspechy v plánoch, ktoré mu jeho nadriadení zadali, a zaistiť si ich vďačnosť. Celá jeho kariéra bola dláždená úspechmi, vypracoval sa najmä vďaka svojej neoblomnosti a vytrvalosti. Zo začiatku sa vyskytli neúspechy, pokusy, hľadanie seba samého. Práce, ktoré ho nenapĺňali, ale ukazovali mu, aký zvrátený je tento svet. Plný falošných hodnôt a činov, sebaklamu a egoizmu.
Väčšina ľudí si nedokázala priznať, aký prázdny je ich život, alebo to jednoducho nevideli. A ako aj mohli, keď si ho zapĺňali materiálnymi malichernosťami, ktoré v skutočnosti nepotrebovali a uspokojovali ich len dočasne. Čo spravili potom? Kúpili si dačo nové, a tak to šlo dookola. Uzavretý kruh falošnej spokojnosti.
Aj on bol taký. Zdalo sa mu to ako veľmi dávno, ale ubehlo len pätnásť rokov od jeho odchodu z armády a nikdy to neoľutoval. Kedysi si myslel, že armáda je všetko, čo od života kedy chcel, že je zmyslom jeho existencie. Dlhé roky ju bral ako poslanie. Ponúkla mu spásu, keď ju najviac potreboval, dostal možnosť vrátiť niečo spoločnosti, naučila ho vážiť si život, ukázala mu cestu a pripravila ho na to, čo malo prísť. Aspoň si to myslel. Až neskôr zistil, že bol slepý. Rovnako slepý ako väčšina ľudstva. Spokojný so svojím malým, bezvýznamným životom. Zahľadený do seba a do svojej užitočnosti, až kým mu organizácia neotvorila oči, neprebudila ho a kým si on neuvedomil, že celý čas prispieval ku kolobehu nikdy nekončiaceho utrpenia vo svete. Oko za oko, zub za zub. Celé tisícky rokov dodržiavaný zákon, či už priamo alebo nepriamo. Je to vryté v nás, v každom jednom. Rovnako ako v tom kameni, čo našli na začiatku dvadsiateho storočia. Máme to v našej DNA a bojovať proti tomu môžeme, ako len chceme, ale aj tak to raz vypláva na povrch a my sa toho chopíme.
Vedel. Veril, že všetko, čo sa mu počas života stalo, čo robil a čo sa naučil, malo dôvod. Všetko smerovalo práve do tohto bodu. Inak by to nezvládol, nebol by pripravený tak, ako bol teraz. Ale prečo sa v poslednej dobe nič nedarí? Keď mu otvorili oči, dali mu jasne najavo, že nič ako šťastie neexistuje, iba kalkulácie. A predsa sa Pachovi podarilo prežiť a naďalej unikať, aj napriek tomu, že zapojili všetky zdroje a jednotky, aby ho našli. Operáciu takej veľkosti by aj samotná CIA mala problém zvládnuť a musela by zapojiť svojich Európskych partnerov. Čo mi uniká?pomyslel si.
„Joachim, prečo tá ponurá nálada?“ opýtal sa hlas číslo jeden a Holzovi sa zastavil dych. Neuvedomil si, že mu jeho vnútorné pocity a obavy vyplávali na povrch. Počas svojej kariéry sa ich naučil maskovať a jeho tvár sa stala nečitateľnou. Pocity ukazoval, len keď nimi potreboval niečo docieliť. Nahnať strach zamestnancom za ich zlyhanie, dvoriť sa žene či tváriť sa bezbranne, ak si to situácia vyžadovala.
„Prepáčte, nechal som sa uniesť, už sa to nestane,“ ospravedlnil sa za čosi, čo považoval za svoje osobné zlyhanie.
„To je v poriadku, Joachim, si predsa len človek a aj ty občas musíš prejaviť emócie a sme úprimne radi, že vieme, že to stále dokážeš. Už sme sa začali obávať, či v tebe ešte zostalo aspoň dačo ľudské.“
„Viem, čo je mojou úlohou. Príliš veľa ľudskosti, súcitu a nemuseli by sme uspieť. Budúcnosť celého ľudstva je v stávke. Aj preto urobíme čokoľvek, aby sme ľudstvo zachránili a posunuli ho ďalej. Aj za cenu niekoľkých miliónov životov. Veľké zmeny si vyžadujú veľké obete,“ odpovedal priamo a s potrebnou dávkou dôrazu tak, ako si to tie slová vyžadovali. Nemohol si dovoliť byť ľudský, to bola krutá pravda a vedome ju prijal. Jeho ľudskosť bola prvá obeť a ďalšie budú nasledovať.
„Máš úplnú pravdu,“ pritakal hlas číslo dva. „Delí nás už len kúsok od začatia tretej fázy. Musíme sa plne sústrediť na našu úlohu, všetko ostatné musí ísť bokom.“
„Až na dolapenie Pacha, na to nesmieme zabúdať. Stále nevieme, kde je?“ pridal sa hlas číslo tri.
„Nie, ale blížime sa. Zdroje z vnútra EFP hlásia náhlu nečakanú aktiváciu všetkých agentov a ich uvedenie do stavu pohotovosti.“
„To neznie priaznivo,“ prehovoril hlas číslo štyri a Holz nevedel, či cíti pravé pochybnosti alebo to je len hrané. „Myslíte, že sa od Pacha voľačo dozvedeli?“
„Pacho nič nevedel, bol len otravný. Nemali sa čo dozvedieť,“ odvetil za Holza hlas číslo jeden. „Keby vedel, bol by nám to povedal, keď sme ho zajali. Doposiaľ každý podľahol našim vypočúvacím metódam.“
„Doposiaľ ani nikto nevstal z mŕtvych ako on. Na to nesmieme zabúdať a už vôbec nesmieme podceniť našich nepriateľov,“ napomenul ho hlas číslo päť.
„Joachim, ako pokračujú prípravy?“ spýtal sa hlas číslo jeden ignorujúc predošlú poznámku.
„Podľa plánu. O týždeň a pol bude všetko pripravené.“
„Výborne a ako to vyzerá s Pachom?“
„Naďalej prehľadávame zabezpečené miesta EFP. Musia ho držať v jednom z nich. Sledujeme aj EFP komunikáciu. Od nášho útoku na policajnú stanicu bolo pár dní ticho, ale to sa za poslednú hodinu zmenilo. Očakávam výsledky ihneď, ako ukončíme míting. Pri takej aktivite sa naši agenti musia čosi dozvedieť.“
„Dobre, nebudeme ťa zdržovať,“ povedal hlas číslo jeden. Každý z členov konverzácie sa postupne odpojil, no hlas číslo jeden zostal. „Joachim, osud tohto sveta je v tvojich rukách. Pred tebou bolo veľa mužov a žien, ktorí sa snažili o to isté, a neuspeli. Veľa času už nemáme a je celkom možné, že ty si posledný.“
Holz ani nestačil zareagovať na posledné slová a hlas sa odpojil. Zostal nemo sedieť a sledoval točiace sa logo. Odkedy ho najali, nikto z nich sa mu takto neprihovoril. Neprejavovali svoje nálady a dojmy, rovnako ako sa aj on naučil ich neprejavovať, a aj napriek tomu sa nemohol ubrániť dojmu, že boli plní obáv. Vedeli viac, než mu za celý čas povedali, ale neprekvapovalo ho to. V armáde to bolo rovnaké – need to know – vedieť len to potrebné. Dúfal len, že keď je už takmer na vrchole, bude to iné.
Ešte zopár okamihov sledoval logo a nakoniec sa postavil, upravil si sako a opustil miestnosť. Vonku ho už netrpezlivo očakával operátor z riadiaceho centra. Nervózne prechádzal zo strany na stranu a zastavil sa, až keď ho zbadal. „Máme ich, pane!“ vyhŕklo z neho nadšene. „Pred niekoľkými minútami sme dostali tip od našich kontaktov. Vyslali eskortu, aby previezla Pacha do centrály v Mníchove.“
„Sledujeme ich?“ opýtal sa pokojne a pridal do kroku, aby bol čo najrýchlejšie v riadiacom centre. Konečne sa šťastie obrátilo aj na nás!
„Áno, pane. Máme na nich zamerané dva satelity a vyslali sme vrtuľníky. O päť minút, by ich mali dostihnúť.“
„Výborne, výborne,“ vyjadril nadšenie nahlas a tentoraz pocity nemaskoval a myslel to úprimne. Nebolo to potrebné a podriadení sú radi, ak ich šéf prejaví nadšenie, keď mu podáte dobré správy. Vošli do riadiaceho centra a Holz sa postavil na svoje obvyklé miesto v strede miestnosti, aby mal dobrý výhľad na všetky obrazovky.
„Vidíme ich,“ ohlásil sa veliteľ nového tímu Charlie a pre Holza to boli tie najkrajšie slová, aké za posledné dni počul. Konečne nejaké dobré správy po toľkých nevydarených akciách, toľkých prehliadkach prázdnych domov v nepriamom vlastníctve EFP. Nečakal, že to budú práve oni, čo im tak jednoducho poskytnú stopu, ale nemienil si túto možnosť nechať ujsť. V stávke bol osud celého ľudstva.
„Nezabudnite, tentoraz chcem Pacha živého, ak to bude možné!“ pripomenul im znova a ďalej sledoval zábery zo satelitu. Na jednom displeji leteli dva vrtuľníky rovnakým smerom a na druhom boli štyri rýchlo sa pohybujúce terénne autá, aké používajú prevažne vládne organizácie. Nepochyboval, že sú opancierované, ale bude im stačiť sledovať ich, kým ich nezavedú k Pachovi. Nebyť kontaktov v EFP, tak by sa o ich pokuse o prevoz Pacha nedozvedeli, a trvalo by im ďalších niekoľko dní, kým by ich úkryt našli.