Text neprešiel editorskou úpravou, môže a určite obsahuje chyby a v danej forme sa vo finálnom texte nenachádza. Môže obsahovať spoilers, čítať až po dočítaní knihy ;).
Zaklipkal viečkami a z hrdla mu vyšlo zachrapčanie, keď sa snažil nadýchnuť. Šlo to sťažka, čosi ho ťažilo na hrudi, bol zakliesnený, v nose ho štípal dym a bolo mu teplo. Videl len neurčité obrysy v mihotavej žiare plameňov a rytmického červeného blikania núdzového osvetlenia.
O helmu s maskou očividne prišiel. Nevedel ako, ale na hlave nebola. Skúsil pohnúť telom, ale šuchol sa ledva pár milimetrov, nič viac. Siahol po štíte, magické častice cítil, ale nič sa nestalo.
Čo to má, kurva, znamenať?
Skúsil to znova, ale s rovnakým výsledkom. Akoby nevedel povolať dostatok magických častíc.
Pohol nohami, išlo to, takže neochrnul, a dokonca ich aj ohol v kolenách. Zaprel sa a odlepil panvu od zeme. Zaťal zuby a tlačil, čo mu sily stačili, chcel si pomôcť rukami, ale nemal ich zatiaľ ako vyslobodiť. Vytreštil oči, prskali sliny na všetky strany, fučal. Kopa nad ním sa pohla, a niečo dokonca jeho smerom. Odklonil hlavu, zavrel oči a odratúval posledné sekundy svojho života.
Veľký kus betónu sa zatriasol a zastal pár centimetrov od Ajrišovho nosa. Stačilo, že zdvihol hlavu a dotkol sa ho.
„Oh, kurva!“ bolo jediné, na čo sa zmohol. Takmer ani nedýchal, čo vzhľadom na váhu na hrudi, nebolo ťažké.
Pozrel sa do strán a zazrel prevažne len obrysy trošiek a nehybných tiel. Len na niektoré dopadalo svetlo. Zdalo sa, že aj na sebe ich zopár má.
„Haló!“ zachrapčal.
Nemôžu byť predsa všetci mŕtvi?
„Peter? Ian? Tomasz? Niekto?!“
Siahol po štíte, ale zostal bez zmeny. „Kurva! Kurva! Kurva!“ zreval a udieral dlaňami do zeme. Nadýchal sa pritom dymu a rozkašľal sa.
Kus betónu sa zaknísal.
Potlačil kašlanie, išlo to ťažko a upokojil sa.
Mysli, kurva, mysli. Musím sa odtiaľto dostať!
Zaprel sa nohami, tentoraz netlačil váhu nahor, snažil sa len vykĺznuť. Spočiatku bez úspechu, ale napokon postrehol zmenu. Pridal kmitavé pohyby, šúchal sa po zemi zo strany na stranu a hypnotizoval kus betónu nad sebou. Pot mu stekal do očí a miešal sa s prachom a krvou. Fungovalo to, posunul sa možno o päť centimetrov, ale aj to bol pokrok.
Zavrel oči a oddychoval. Rukami ohmatal bremeno nad sebou, nebolo pochýb, že ide kopu tiel.
Možno sa zbytočne namáham. Peter predsa prikázal Brianovi povolať posily. Ale kde sú? Nemali by tu už byť? Ako dlho som bol mimo?
Zbieral energiu a mysľou zablúdil k predošlému ránu.
Ranný beh, raňajky. Skontrolovať si maily.
Väčšinu tvoril spam, ale zopár ich bolo od Lucie. Keďže nebol na žiadnom zo sociálnych médií, písala mu aspoň takto.
Informovala ho o jej dňoch v novej škole zmiešanej z mágov aj nemágov. Posielala fotky spolužiakov, spolužiačok, raňajok, obedov, večerí. Čokoľvek sa jej zachcelo. Zaujímala sa, čo robí, aký mal deň a nejedenkrát mu dala najavo, ako verí, že mamu čoskoro nájde a vráti sa do mesta.
Odpisoval vždy, keď sa dalo, aj keď len pár viet. Nechcel ju raniť, alebo niečo podobné.
Podľa Karolíny bola Lucia práve v zraniteľnom veku.
Trochu mu lichotilo, že sa na neho tak namotala, aj keď bol medzi nimi rozdiel takmer pätnásť rokov. Ale zároveň dúfal, že ju to v novom prostredí plnom rovesníkov prejde. Nájde si kamarátky, kamarátov. Možno sa aj zamiluje. Viac ako polovicu prvého roku už mala za sebou, ale zatiaľ tomu nič nenasvedčovalo.
Odpísal jej, ale teraz si presne nepamätal čo. Zopár smajlíkov, nejaké tie uistenia a potvrdenia. Nič dlhé.
Po raňajkách si s tímom prezreli plán na večernú akciu. Prešli všetky možnosti, pripravili sa na každú situáciu. Postupovali podľa predpisov. V žiadnom pláne ale nefigurovali neznámi útočníci prechádzajúci cez magický portál.
Zopárkrát sa plytko nadýchol a odrazil sa nohami. Nespúšťal zrak z betónu, triasol sa.
Netušil, koľko času ubehlo, prišlo mu to ako večnosť a dlhšie tu už zostať nemienil.
Riskol to a presunul váhu tiel na brucho. Zaprel sa lakťami, škrípal zubami, dvíhal panvu. Jedno z tiel sa znenazdajky pohlo a vykĺzlo spod neho, hneď za ním išlo aj druhé, čo znamenalo, že čokoľvek je navrchu bude nasledovať.
Zabral nohami, čo mu sily stačili, kus betónu nad ním sa zhupol nebezpečne blízko. Už bol takmer na slobode, odrazil sa, čosi na strope zaškrípalo, ako keď sa trie kov o betón, a čosi sa mu zahryzlo cez nohavice kože.
Bolelo to menej, než čakal. Zdvihol hlavu, a posunul nohu. Nebola zavalená, to ho len ostrá časť porezala pri páde na lýtku. Rana krvácala, ale nešlo o nič hrozné.
Mal kurva šťastie.
Postavil sa a zahľadel sa na kus betónu. Nebol taký veľký, ako si myslel, a navyše visel na oceľovej výstuži.
Našliapol na ľavú nohu, bolelo to, ale šlo to vydržať. Aj tak medzi troskami a telami viac poskakoval, ako chodil. Hľadal známe tváre, niektorých otočil, aby sa uistil, ale zatiaľ nikoho nepoznal. Viaceré telá boli posplietané a nahádzané na jednej kope. Zazrel takých niekoľko.
Už-už chcel hľadanie vzdať, keď sa na jednej hromade takmer nebadane pohla ruka.
Doskákal k nej, zhodil jedno telo, potom druhé a než sa dostal dole, bol si už istý, že našiel niekoho živého.
Stiahol posledné telo a hľadel do zakrvavenej tváre. Nespoznával ju.
Neznámy muž sípavo zalapal po vzduchu a rozkašlal sa. Z úst mu pritom vyleteli chuchvalce krvi. Inak sa však nepohol. „Pomoc,“ zachripel po anglicky.
Oči mal takmer prázdne. Ajriš chytil chlapovi ruku, ale nijak nezareagoval. Zdvihol ju a pustil. Bezvládne sa vrátila späť.
„Ne…“ rozkašlal sa muž. „Necítim si telo.“
Ajriš si povzdychol a rozhliadol sa. Strácal čas. Peter a ostatní môžu potrebovať pomoc.
„Pomoc.“
„Veď áno,“ odvrkol Ajriš, ale popravde nevedel ako. „Porozhliadnem sa. Nikam nech…. Prepáč. Vydrž.“
Kríval od tela k telu, hľadal niečo, čokoľvek. Ale jediné čo nachádzal, bola skaza a ďalšie mŕtvoly. Našiel miesto, kde sa po príchode s jednotkou kryli, ale ani z ich úkrytu toho veľa nezostalo. Telá, čo tam našiel, im nepatrili.
Kde, kurva, sú! To ma tu len tak nechali?
Zbadal telo položené stranou od ostatných a podišiel k nemu. Tvár a hornú časť malo ohorenú. Ruky spálené takmer na kosť akoby natiahnuté dopredu. Pevne stisol oči, na sucho preglgol a zovrelo mu hruď. „Oh, Kaja,“ hlesol a siahol po chumáči vlasov, ktoré akoby zázrakom unikli ničivej sile mágie. Musela byť dosť silná, aby zničila aj helmu a ochrannú masku. A Ajriš vedel presne, čo to spôsobilo.
Povzdychol si a potriasol hlavou. Uwe sa k nemu správal odťažito, ona nie. Dokonca si dala námahu a pýtala sa na jeho minulosť. Nezaslúžila si takto zomrieť.
„Odpočívaj v pokoji, Kaja,“ povedal a postavil sa.
Vrátil sa k vojakovi, ale hľadel už len do prázdnych očí.
Chvíľu tam len tak stál, obzeral si skazu, netušil, čo to spravilo a už vôbec netušil, ako je možné, že prežil.
Krívajúc vykročil k najbližšej chodbe. Nebola to tá, ktorou prišli, na tú by potreboval bager a ďalším zjavným východom bola veľká brána, ale bola zavretá. Kráčal po mŕtvolách, boli ich nie desiatky, ale stovky. Všade to páchlo ohňom, smrťou a mágiou. Steny boli pofŕkané krvou.
Nahliadal do miestností, ale nič zaujímavé doposiaľ nenašiel. Len kancelárie a školiace miestnosti. Až na zopár prevrátených stoličiek a papierov na zemi boli nedotknuté. V niektorých stále svietili projektory so spustenou prezentáciou.
Nasledoval cestu skazy, keď za rohom začul hlasy. Okamžite siahol po štíte a prekvapilo ho, že ho cíti úplne jasne. Roztiahol ho na meter od tela a načiahol sa po zbrani. Nahmatal len prázdne puzdro.
Kurva!
S jednou nohou chromou sa mu ťažko zakrádalo, ale aj tak to skúsil. Z časti poskakoval a z časti ju ťahal za sebou. Blížil sa. Hlasy už počul zreteľnejšie. Prilepil sa k stene a nazrel za roh.
Vydýchol si.
„Som rád, že vás vidím,“ zvolal ihneď a krivkal si to k nim. „Ale prečo ste ma tam kurva nechali!“
V momente prekvapenia veliteľ Weber pozdvihol zbraň a Uwemu sa rozpálili ruky.
„Ajriš?!“ zvolal Weber prekvapene a pobehol mu v ústrety. „Ty žiješ? Ako to? Chlape!“ Pevne ho objal, potľapkal po ramene a podoprel ho.
Uwe zahasil plamene a ani sa naňho poriadne nepozrel.
„Našiel som Karolínu,“ hlesol Ajriš, keď sa dostal na Uweho úroveň. „Je mi to ľúto.“
Mágova tvár neprezrádzala žiadnu emóciu. Chvíľu bez žmurknutia hľadel Ajrišovi do tváre, no napokon sa odvrátil a odkráčal do rohu, kde si sadol na stoličku.
„Čo tu ešte robíte? Kde sú ostatní a kde sú posily?“
„To by aj mňa zaujímalo. S Brianom sa nevieme spojiť a už sa to tu malo hemžiť posilami.“
„Preto ešte nie ste vonku? A ostatní?“ zopakoval Ajriš otázku.
„Poď,“ povedal a vrátil sa na chodbu. Zamieril k vyrazeným dvojkrídlovými dverám, pred ktorými sa kopili telá. „Asi sme stratili Iana.“
„Asi? Akože asi?“
„Naposledy som ho videl, ako ti beží na pomoc, a potom sa to všetko zomlelo. Padol si, videli sme, ako ti odletela hlava. A po Karolíne,“ oprel sa jednou rukou o stenu a potriasol hlavou, „myslel som si, že si nadobro mŕtvy. Zavelil som ústup a vtedy to vypustili. Bolo to hrozné, Ajriš. V živote som čosi také nevidel a už to ani vidieť nechcem.“
„Čo vypustili?“
Veliteľ zavrtel hlavou a pokrčil plecami. „Ani sám neviem. Vyzeralo to ako guľový blesk, ale tá veľkosť,“ neprestával krútiť hlavou. „Odrezalo nám to cestu k Brianovi, tak sme sa vydali druhou chodbu. Z diaľky sme sa prizerali, ako to kosí jedného za druhým. Dvíhalo ich to do vzduchu, kričali,“ vrtel Peter hlavou, „oh ako kričali. Do čoho to narazilo, to rozdrvilo. Výboje šľahali až do stropu, časti z neho padali. Michal s Tomaszom sa to pokúsili zostreliť, ale zasiahlo to guľky a skákalo to až k nim.“
Peter zastal uprostred chodby a povzdychol si. „Bolo to strašné, Ajriš, naozaj strašné,“ povedal roztraseným hlasom. „Zažil som všeličo. Trestnú výpravu kartelového bossa, prepadnutia teroristami, ale toto…“
Ajriš preglgol. „Čo je s nimi?“
„Poď. Dobre to tu bránili, ale veľmi im to nepomohlo.“
Prekračovali mŕtvoly a miestami museli po nich aj šliapať.
„Sme tu,“ povedal Peter a nechal ho vojsť prvého.
Ocitol sa v miestnosti plnej počítačov a veľkých obrazoviek. Väčšinu útočníci rozstrieľali, rovnako ako svetlá. Zopár zásahov schytali aj potrubia na zadnej stene. Sršal z nich hustý biely dym a pokrýval všetko čoho sa dotkol inovatkou. Weber sa vedľa neho otriasol, Ajriš iba vydýchol chumáč pary, ale zimu necítil.
V tom to zazrel. Sarkofág v akom našli jeho otca. Nazvali ho tak vedci, vraj slúžil na liečenie, ale aj znásobenie a zdieľanie schopností. Bol prázdny, až na dve miesta, kde ležali Michal a Tomasz.
„N-nevedel som, ako im na rýchlo pomôcť,“ povedal Weber a hlas sa mu zatriasol. „Ten v-výboj preskákal z guliek, až do i-ich hlavní. Spál-ilo im to ruky. Museli s-me ich oživovať, ale v-vrátili sa. M-mám pocit, že tie nové o-obleky a helmy im zachránili život.“
Ajriš skĺzol pohľadom k ich rukám. Boli čierne a olúpané, ale videl aj čerstvú kožu. „Ako dlho tam už sú?“
„N-nie d-dlho,“ povedal Weber prešľapujúc z nohy na nohu a pozrel sa na hodinky. „A-asi pol hodinu. Ťahali s-sme ich celú cestu, k-keď sme to tu našli. U-Uwe s tým nesúhlasil, ale bez toho by na isto umreli.“
Ajriš pokýval hlavou. Aj jeho ruke voda v sarkofágu pomohla.
„Nik iný v ňom nebol?“
Veliteľ pokrútil hlavou. „N-našli sme t-to prázdne, ale podlaha b-bola zam-mrznutá, takže ich odtiaľ v-vytiahli niekedy počas útoku.“
„Ako inak,“ zašomral Ajriš a zahľadel sa do čírej tekutiny. Mal chuť do nej strčiť ruku a skúsiť, čo to s ním spraví teraz. „Niekoho pri sebe mali.“
„Kto?“
„Tí útočníci. Kohosi ochraňovali. Zdalo sa mi, že je nahý. Prišlo mi to zvláštne, ale neprikladal som tomu veľkú pozornosť. A bolo ich viac.“
„V-videl si aj o koho išlo?“
„Nie úplne, ale čosi sa mi marí, že sa na mňa voľakto pozeral z toho portálu. Tesne predtým, než ma vyplo.“
„Hmm,“ povzdychol si Weber. „M-mohla by to byť stopa a hlavne dôvod, prečo tu boli. Nie sme teda jediní, k-ktorí po niekom pátrame. Oni ich už asi dostali. Ale kto to bol? A čo tá vec v tej hale? Bolo to to, čo si myslím? Portál?“
„Vyzerá to tak. Čo budeme teraz robiť?“
„S-skúsime nájsť východ z tohto miesta.“
„Čo je to vlastne zač? Ďalší relikt studenej vojny?“
„Časť určite, ale tieto priestory sú pomerne nové, museli ich dodatočne rozšíriť. P-poďme odtiaľto, lebo mi odmrznú gule. T-tebe nie je zima?“
Ajriš sa zamyslel, no napokon zavrtel hlavou.
Vrátili sa do miestnosti, kde zostal Uwe a Weber s ním preberal ďalšie kroky. Občas zaškúlil Ajrišovým smerom, ale napokon veliteľovi prikývol a prešiel popri ňom von.
„Stratu Karolíny berie ťažko,“ poznamenal veliteľ, keď si všimol Ajrišov pohľad. „Poznali sa dlho a tuším spolu aj niečo mali. Ale to bolo dávno predtým, než vstúpili do armády.“
Ajriš prijal vysvetlenie, ale nebol to jediný dôvod. Uwe ho nikdy nemal bohvieako rád, ale takto sa k nemu už dlho nesprával. Zvykli si na seba a naučili sa spolu vychádzať. Normálne sa rozprávali a dokonca si aj neraz vypili.
Veliteľ si nasadil helmu, zacvakol masku a preveril zásobník v puške. „Ideme,“ povedal a podal aj jemu jednu prilbu, ale bez masky. „Výboj usmažil elektroniku. Zo stola si zober aspoň pištoľ a zopár zásobníkov.“
Ajriš vzal podávanú helmu a zapol si ju pod bradou. Pištoľ si poťažkal, skontroloval a nasledoval Webera.
„Než si prišiel, dohadovali sme sa s Uwem, čo spravíme. Nechcel som tu chlapov nechať osamote a ísť sám sa nezdalo ako dobrý nápad.“
„Nechať ho tu samého je?“
„Nie, ale nemáme na výber. Prikázal som mu, nech sa zabarikáduje v miestnosti so sarkofágom. Dvere sú tam pevné a on si už nejak prikúri.“
Prechádzali z chodby do chodby po krvavých stopách na stenách, strope i dlážke. Niektoré tela javili známky ošetrenia, ale ani to im nepomohlo a vykrvácali.
„Toto vyzerá na koniec,“ povedal veliteľ a ukázal na chodbu pred nimi. „Alebo začiatok.“
Ani jedno zo stropných svetiel nefungovalo, po mŕtvolách museli kráčať a miestami aj liezť.
„Boha jeho, koľko tu mali chlapov?“ zahrešil Ajriš. Jednou rukou sa opieral o stenu, pištoľ mal dávno schovanú a mal pocit, akoby mu čosi zatekalo do topánok. Vedel však, že to nemôže byť pravda. Boli vode odolné a teda aj voči krvi.
„Keď si zoberieme počet poschodí, množstvo tunelov, čo sme videli a kopu sme ich ani nevideli, tak to odhadujem na zopár tisíc.“
„Zopár tisíc? Kurva… Tomu hovoria tajná základňa? Však tu ľudia museli chodiť dnu a von, ako vo fabrike. To by si hádam niekto všimol. A hlavne tie vaše satelity.“
Weber iba pokrčil plecami a ďalej sa brodil potokom mŕtvych.
Kým došli na koniec, tiekol z nich pot a Ajriš mal nohy ťažké, ako keby mal na nich okovy.
Ani si poriadne nevydýchli a pristúpili k výťahu. Zdalo sa, že je stále funkčný, ale kabínka trčala kdesi hore.
„Zvláštne,“ povedal Weber. „Myslel som si, že všetci odišli tým portálom.“
„Možno sa niekomu podarilo utiecť.“
„Možno.“
Chvíľu spoločne hľadeli na tlačítko a napokon ho privolal Ajriš. Smerová šípka sa okamžite rozsvietila a Ajriš roztiahol štít.
„Ak tam bude jeden z nich,“ povedal Ajriš. „Utekaj a nezastavuj sa. Ja ho zdržím.“
„Nenechám ťa samého.“
„Videl si, ako sa od nich odrážali guľky. Ani jeden z nás s nim nič nezmôže. Možno Uwe.“
Weber chvíľu mlčal, ale napokon prikývol. Nebolo ťažké zrátať si šance po stretnutí s takým súperom. Desiatky mŕtvol za nimi toho boli dôkazom.
Kabína dorazila a dvere sa otvorili. Nesprevádzalo ich žiadne cinknutie, pípnutie či iný zvuk. Bol prázdny.
Prvý vošiel Ajriš, potom Weber. Dvere sa za nimi zavreli a Ajriš sa pozrel na ovládanie. Veľa na výber nemali, len jedno tlačidlo. Stlačil ho.
Kabína mala dvoje dverí a Ajriš odhadoval, že sa hore otvoria tie druhé.
Štít držal roztiahnutý. Pot mu stekal po čele, medzi očami, po sluchách, všade. Mal sucho v ústach a trochu sa mu triasli ruky.
Výťah spomalil, ale nezastavil sa a zvyšok cesty akoby prešiel vodorovne s miernym náklonom. Išiel rýchlo, no aj tak výstup a následný pohyb trval dobrých päť minút. Konečne zastal a sekundy, kým sa dvere otvorili, sa neskutočne vliekli.
Ajriša oslepilo svetlo z reflektorov a zaclonil si oči. „K zemi!“ vykríkol ktosi z vonku. „Okamžite k zemi!“ zopakoval ten ktosi rozkaz a Ajriš zaťal päste.
„Posledný boj?“ zamrmlal Ajriš.
„Nie, môžu to byť naši,“ poznamenal Peter, zložil zbraň k zemi a zodvihol ruky. Pomalým krokom prešiel popri Ajrišovi von z kabíny.
„Aj ty! Hovorím to poslednýkrát!“
Ajriš cmukol perami a pokýval hlavou.
Už dlho ma nikto nezajal.