„Už idú! Pripravte sa, poriadne im podkúrime,“ povedal nám veliteľ a opatrne nakukoval poza záclonu na ulicu.
„Pacho, skontroluj si muníciu. Nieže ju budeš mať naopak ako počas výcviku.“
„Rozkaz, pane,“ zašepkal som trochu zahanbene. Vedel som, že sa to so mnou bude ťahať celú službu, ale že mi to bude pripomínať aj počas akcie, to som si nemyslel. Kto mal vedieť, ako sa dávajú dnu. Teda, keby som sa nad tým vtedy poriadne zamyslel, tak by som vedel, že tou oblou časťou napred. Ale keď mi povedali, z čoho je tá munícia vyrobená, tak som bol rád, že som ju už nedržal holými rukami, ale akosi zasunul do hlavní z opačnej strany a znovu zaistil.
„Už sú tu! Na môj signál,“ zašepkal veliteľ do vysielačky. Čakal som so zatajeným dychom a bál sa čo len pohnúť. Tentoraz som mal muníciu správne založenú a pripravenú. Trochu som sa aj tešil. Konečne živá akcia a možnosť poslať pár mohamedánov do horúcich pekiel. Stále to však nebude stačiť. Blížil sa k nám jeden malý batalión a podľa zvedov v ňom bolo niečo cez štyristo bojovníkov na ukoristených džípoch, nákladiakoch a obrnených transportéroch. Najprv na nich poslali letectvo, ale až príliš neskoro sa zistilo, že majú pri sebe aj niekoľko vzdušných obranných systémov Ya Zahra, ktoré si zvedovia akosi nevšimli. Po zostrelení oboch útočných vrtuľníkov sa rozhodli pre iný postup a keďže sme boli najbližšia rota v okolí, tak to padlo na nás. Dostali sme úlohu zničiť všetky zahry za každú cenu, narobiť čo najviac škody a stiahnuť sa do bezpečia. O zvyšok sa má neskôr postarať letecká podpora čakajúca v pohotovosti na náš signál.
Potili sa mi ruky a čakal som na signál, na základe ktorého malo osemdesiatpäť vojakov zaútočiť proti štyrom stovkám. Moment prekvapenia bol na našej strane, ale aj tak to bolo riskantné. Pozrel som sa veliteľovi do tváre a videl, ako sa mu ústa roztiahli najprv do úsmevu a následne sa začal aj nahlas smiať. Ani neviem prečo, začal som sa smiať tiež, a nebol som jediný. Celá jednotka sa už smiala, aj tí v druhej budove na opačnej strane námestia, okolo ktorého práve prechádzal nepriateľský konvoj.
„Pošlite ich do horúcich pekiel!“ zakričal veliteľ do vysielačky, rozbil okno pred sebou a vystrelil. Signál. Rozbil som svoje a nemyslel na nepriateľskú paľbu, čo lietala všetkými smermi a zasiahla vojaka hneď vedľa mňa skôr, než stihol vystreliť. Vypálil som na prvý nákladiak, z ktorého začali vyskakovať džihádisti, a už som sa pripravoval na ďalší výstrel. Namieril som o pár metrov doľava, kde sa ďalšia skupinka práve snažila schovať jednu zahru za obrnené transportéry. Nadvihol som hlaveň, aby som kompenzoval vzdialenosť, a vystrelil na miesto, kde som predpokladal, že budú v čase dopadu. Počas výcviku mi streľba z tejto skvelej hračky celkom išla, ale až teraz sa mi začínala naozaj páčiť, keď som mohol páliť na živé terče. Neboli to pre mňa ľudia, ale zvery, čo nám prišli okupovať našu vlasť, znásilňovať nám ženy, chlapom rezať hlavy a nútiť nás akceptovať ich náboženstvo a spôsob života. Toto bola moja odpoveď. Toto bola naša odpoveď.
„Koľko ich je dole?“ spýtal sa veliteľ. „Ja som dal prvú.“
„Tiež som jednu dal,“ odpovedal som.
„Tretia ide dole,“ ohlásil sa niekto ďalší a námestím sa ozval ďalší výbuch.
„Vidí niekto tú štvrtú?“ spýtal sa a tak ako ja, aj on hľadal v zameriavači svoj cieľ.
„Západ, negatívne.“
„Sever, negatívne.“
Zostávala východná časť námestia, ale nech tam bol ktokoľvek, nezávidel som im ich miesto. Budova horela a džihádisti do nej pálili zo všetkého, čo mali, pričom obrnené transportéry držali obranný polkruh, aby sme sa k nim nemohli dostať a pomôcť svojim spolubojovníkom.
„Tu vý..od…“ ozvalo sa prerušovane a nezrozumiteľne po dlhých minútach čakania. „My…ím….e…e…tu ..od…ším…nom.“
„Východ opakuj! Nerozumieme!“ snažil sa veliteľ nadviazať kontakt, ale odpoveď už neprišla. Namiesto toho sa v budove zablesli výbuchy a výkriky doliehali až k nám.
„Zmasakrujú ich!“ ozvalo sa vo vysielačke a zo severnej strany sa vznieslo niekoľko výbušných projektilov, ktoré dopadli na najbližšie dva obrnené transportéry a zopár dokonca letelo až za. Posádka oboch horiacich vozidiel začala okamžite vyskakovať, len aby si ich naši ostreľovači mohli odchytiť. Tie, čo dopadli za ne, však podľa veľkosti výbuchu veľké škody nenarobili.
Stále zostávala aspoň desiatka obrnených transportérov a aspoň raz toľko nákladiakov prekrytých celtovinou. Nech som rátal, ako som rátal. Podľa počtu zničených vozidiel muselo ísť o veľký batalión. Odhadoval som, že ešte dobré tri stovky bojovníkov sa kryjú za vozidlami alebo v budove.
„Koľko máme výbušnej munície?“ spýtal sa veliteľ a schovával sa pred sústredenou paľbou, ktorá sa po obsadení východnej budovy znášala na naše pozície.
„Jednu.“
„Dve.“
„Dve.“
„Jednu.“
„Dve,“ ohlásil som sa a čakal, že sa ešte dakto pridá, ale bol som posledný. Mali sme dokopy osem vysoko výbušných granátov obohatených uránom.
„Dobre. Carpet bomb formácia, ako ste to trénovali. Rozumieme sa?“
„Rozumieme!“ zakričali sme všetci naraz. Carpet bomb formácia. Vystrelenie ARS-PG súčasne a s dopadom len pár metrov od seba. Nepriateľ tak nedostane šancu sa preskupiť a zostane zaskočený pri ďalšej prípadnej salve.
„Teraz!“ prišiel rozkaz a vystrelili sme každý podľa svojho umiestnenia. Ja som bol na kraji, tak som aj pálil na kraj. Po vystrelení som sa okamžite schoval a práve včas, aby som sa vyhol odvetnej paľbe, ktorá urobila veľké diery do steny len pár centimetrov od mojej hlavy. Odplazil som sa ďalej a započúval sa do symfónie výbuchov a výkrikov. Chýbal tam ale nádherný zvuk, na ktorý sme všetci čakali – explózia zariadenia s výbušnými hlavicami. Tak tesne pri sebe by zásah schytali aj okolité obrnené transportéry, ale nič sa nestalo. Zahra tam nebola, ale to nebolo možné, ďalej už nebolo nič, len budova. Nádvorie! Tým hajzlom sa muselo podariť schovať ju na nádvorí. Tam nikdy nedostrelíme!
„Negatívne!“ zakričal veliteľ od zlosti a odplazil sa na opačný koniec miestnosti do bezpečia pred nepriateľskou paľbou. Tá už stihla rozstrieľať takmer celú stenu na ementál, držala len akýmsi zázrakom.
„Pane, tá budova má nádvorie. Museli ju tam premiestniť,“ povedal som unavene do vysielačky, aby ma počuli aj ostatné jednotky. Nezostávalo nám veľa munície, ktorými by sme mohli vyradiť zahru na diaľku.
„To znamená, že nemôžu vystreliť, kým ju odtiaľ znova nevytiahnu!“ vykríkol veliteľ víťazoslávne po niekoľkých minútach. „Spojte ma s velením!“
Ale čo keď sa mýlim? Čo ak má to nádvorie aj vchod z opačnej strany a už ju dávno vytiahli na otvorené priestranstvo.
„Žiadam okamžitú leteckú podporu na nesledujúce koordináty. Vysoká nepriateľská aktivita. Minimálne jedna zahra aktívna.“
Počúval som veliteľa, ako opakuje žiadosť, ale myšlienkami som bol úplne inde. Zahra nebola jediná možnosť, ako zostreliť prichádzajúcu leteckú podporu, a to vedelo aj HQ, keď to zamietlo.
„Čo tým chcete povedať, že zamietnuté?!“ rozčuľoval sa do vysielačky veliteľ skrčený pri stene, zatiaľ čo okolo nás lietali guľky z ťažkých kalibrov obrnených transportérov a ničili aj to málo krytia, čo nám zostávalo.
„Juh, tu sever! Ide k vám návšteva!“ ozvalo sa nám vo vysielačkách varovanie a v rovnakom okamihu sa ozvala paľba zo spodného podlažia.
„Doriti! Žiadam okamžitú podporu. Danger close, na moje koordináty. Opakujem Danger close, na moje koordináty.“
„Rozumiem, Bravo 16,“ prišla odpoveď a bolo rozhodnuté. Nepríde žiadna letecká podpora. Namiesto toho zakročí delostrelectvo.
„Všetkým jednotkám, stiahnite sa do bezpečnej vzdialenosti. Opakujem. Stiahnite sa do bezpečnej vzdialenosti,“ vydal veliteľ posledný rozkaz, pozrel sa na mňa a prikývol. „Ideme.“
Nemusel mi to dvakrát hovoriť. So sklonenou hlavou som vyšiel dverami a bral schody po dvoch. Až pred prízemím som spomalil, zvesil ARS na bok a namiesto nej som si pritiahol HK416. Doteraz sa mi len hompáľala na chrbte a čakala na svoju príležitosť. Jednotky na prízemí mali čo robiť, aby udržali nepriateľa, ale bolo ich viac, než dokázali zvládnuť, a len zázrakom sa ešte držali.
Zoskočil som z posledného schodu priamo v palebnej línii, vystrelil zopár krycích dávok a schoval sa za roh. Chodba bola posiata mŕtvymi a ranenými. Tých, čo dokázali ísť po vlastných, odnášali cez zadný vchod a zvyšok mal, bohužiaľ, smolu. Musel som preglgnúť. Dobrá polovica z našej strany ulice to nezvládne. Východ sme stratili úplne a západ so severom na tom nebudú lepšie. „Ideme, Pacho. Tu už nič nezmôžeme,“ potľapkal ma veliteľ po ramene, rozbehol sa von a ja za ním. Vo dverách som sa ešte zastavil. Pozdvihol som ARS a namieril k dverám na opačnom konci, ktoré sa už začali plniť nepriateľskými bojovníkmi. Vystrelil som do tmy. Znova som spustil ARS a utekal, čo mi nohy stačili. Vysielačka práve ohlásila – Shot, over. Znamenie pre každého, kto ešte nestihol utiecť, aby to tak čo najskôr spravil. Pre zranených, čo zostali v budove, to znamenalo rozsudok smrti a vykúpenie od bolesti. Nič sa s tým nedalo spraviť.