Text neprešiel editorskou úpravou, môže a určite obsahuje chyby a v danej forme sa vo finálnom texte nenachádza. Môže obsahovať spoilers, čítať až po dočítaní knihy ;).
Už neraz v živote ležal tvárou na dlážke s rukami spútanými za chrbtom. Zakaždým dúfal, že to je poslednýkrát, a zakaždým sa mýlil.
Pomohli mu vstať a posunuli ho k Weberovi. Nebadane sa rozhliadol, hľadal únikovú cestu, ale videl iba vysoké regály plné krabíc a ozbrojencov v čiernych uniformách. Nemierili na nich, ale ukazováky držali blízko spúšte.
Najvyšší z nich podišiel dopredu, nasadil si na hlavu čiernu šiltovku s vlajkou USA, pozrel sa zhora najprv na Webera a nakoniec sa zahľadel Ajrišovi priamo do tváre.
Vrásky okolo tmavých očí sa spojili, svaly pod vypasovaným tričkom napli a jazykom si prešiel po prednej časti zubov. Pery sa mu na chvíľku odpojili a vydali mľaskavý zvuk. Pokýval hlavou.
„Myslím, že sme vykročili nesprávnou nohou,“ prehovoril chlap po anglicky so silným prízvukom, ktorý Ajriš nevedel celkom zaradiť. Angličanovi nepatril. Odhadoval ho skôr na Íra alebo Škóta, ale ani to celkom nesedelo.
Američan s predkami v jednom z oboch regiónov?
„Kto ste?“ spýtal sa Weber.
„Povedzme, že odteraz pracujete pre nás,“ usmial sa chlap a nespúšťal z Ajriša pohľad.
„To určite,“ odvrkol Ajriš a ktosi ho udrel odzadu do ľadvín. Trochu ho prehlo, ale okrem tlaku nič iné necítil.
Neznámy si založil ruky krížom cez hruď, tričko mu pritom takmer prasklo. „Počul som o tebe,“ pokýval hlavou. „Drsniak, čo nevie, kedy má dosť. Videl som fotky tvojej práce. Nie zlá práca, máte to v rodine.“
„Čo si povedal?“ zavrčal Ajriš.
„Dobre si počul. Tvoj otec pre nás robil rôzne veci,“ povedal neznámy, „nie také krvavé, ale dôležité.“
„Kto ste?“ vsunul sa do debaty Weber. „Pre koho pracujete? A máte poverenie?“
„Pre vlády,“ odpovedal muž a zo zadného vrecka nohavíc vytiahol niekoľko poskladaných listov papiera. Podal ich veliteľovi.
Po prvých riadkoch sa kapitánove obočie takmer spojilo, po prvej strane zatínal zuby a nozdry sa mu nafukovali. Keď skončil, podal papiere Ajrišovi. „Aké vlády? Zmenu rozkazov môžem prijať iba od svojho nadriadeného.“
Ajriš poverenia na rýchlo prebehol. Zdalo sa, že sú pravé, notársky overené. Podpis veliaceho dôstojníka spoznal ihneď. Aj keď mu prišiel trochu roztrasený. A aj papier používal ich hlavičku a vodoznak.
„Čoskoro sa s ním stretnete.“
„Aké vlády?“ zopakoval Weber otázku.
„To nepotrebujete vedieť.“
„Čiže vám máme veriť?“ spýtal sa Ajriš a zamával vo vzduchu písomným rozkazom. „To mohol napísať ktokoľvek.“
„Myslím, že nemáte na výber. Musí vám stačiť, že my sme tí dobrí,“ povedal a roztiahol ústa do širokého úsmevu.
„Tak to určite,“ zavrčal Ajriš. „Dobrí neunášajú, nemučia tínedžerov a nevraždia nevinných.“
„Keď sa rúbe les, lietajú triesky. Keď chceš ochrániť svet, musíš za zašpiniť. Mal by si to vedieť, Ajriš. Koľkokrát si sa zašpinil pri ochrane blízkych?“
„To bolo iné,“ zamrmlal Ajriš.
„Áno, vždy je to iné, keď to robíme my,“ odvetil. „Takže. Prvú fázu, oboznámenie sa s vývojom, by sme mali za sebou. Mohli by ste teraz oznámiť svojim mužom dole, aby nekládli odpor?“
Weber sa zhlboka nadýchol a vydýchol, ale nič nepovedal.
„Nechceme predsa zbytočne pridávať ďalšie mená na zoznam hrdinov, čo položili život v mene bla bla…“
„Nie je signál,“ povedal Weber a vzápätí mu jeden z ozbrojencov pohotovo podal svoju vysielačku.
„Je naladená na vnútorný okruh.“
Veliteľ zaťal čeľusť. „Dajte mi slovo, že sa im nič nestane a postaráte sa o nich?“
„Akoby to boli moji chlapi,“ prisvedčil neznámy.
Weberovi sa odpoveď očividne nepáčila a aj Ajriš mal svoje pochybnosti. Na výber však skutočne nemali. „Dvaja sú zranení, potrebujú okamžitú pomoc.“
„Budú ju mať.“
Peter siahol po vysielačke a stlačil tlačidlo. „Uwe, o pár minút príde pomoc. Neklaď odpor. Dostal som slovo, že chlapom pomôžu. Očividne došlo k zmene velenia. Všetko ti neskôr vysvetlím.“
„Dajte im dole putá a teraz by sme sa mohli niekam premiestniť. O pár hodín tu bude veľmi rušno,“ povedal neznámy a ukázal im chrbát.
Veliteľ si pošúchal uvoľnené ruky a vykročil. Ajrišovi sa veľmi nechcelo. Hlaveň pri obličke mu dohovorila. Prešli popri viacerých neoznačených radoch regálov. Všetky plné krabíc potlačené len pár písmenami. Zdali sa byť náhodné.
Prišlo mu zvláštne, že nikde nevidí rebrík, vzhľadom na to, že uličky boli priúzke na vysokozdvižný vozík.
Vyšli zo spleti regálov slúžiacich očividne len ako maskovanie a zastali pred červenými dvoj dverami s čítačkou kariet. Jeden z vojakov ich otvoril a vyšiel von.
Ocitli sa na chodbe vedúcej oboma smermi. Podobných dverí bolo po oboch stranách viacero. Pred niektorými sa povaľovali krabice, prevažne prázdne, zložené či len tak pohádzané, ale tieto už mali označenia. Na jednej takej kope zazrel značky veľkých športových firiem, inde zas módnych doplnkov.
Obchoďák? Prebleslo Ajrišovi mysľou a zamračil sa.
Keby mal chlap kráčajúci pred nimi ruský prízvuk, pomyslel by si, že sa ocitol v nejakom seriáli odohrávajúcom sa v 80. rokoch.
Dorazili na koniec chodby, zahli doprava a zamierili k východu. Stáli pri ňom maskovaní vojaci so zbraňami.
Neznámy im pokynul, obkolesili ich a vyšli von.
Ajriš sa zhlboka nadýchol čerstvého vzduchu. Blížilo sa ráno. Slnko už takmer vyšlo a pred budovou panoval čulý ruch. Z korieb asi dvoch desiatok vojenských nákladiakov vyskakovali muži s označením ich divízie. Náhlili sa do vnútra, niesli nosítka a plne naložené veľké plátenné tašky.
Myšlienky na útek zahnal. Ale stále si nebol istý, čo si má o celej situácii myslieť.
Na poli krížom cez cestu práve pristávala armádna transportná helikoptéra a ďalšie prilietali. Na trávniku sa zoraďovali sanitky a vyskakovali z nich vojenskí zdravotníci.
Ajriš dostal ďalší štuchanec hlavňou do chrbta a odolal nutkaniu zahnať sa. Ani si neuvedomil, že zastal. Viedli ich k obrnenému transportéru s otvorenými dverami.
Naposledy, keď sa Ajriš viezol v podobnom stroji, pripútali ho k podlahe. Teraz sa uspokojili s tým, že ho sledovali tri páry očí. Ich majitelia pevne zvierali samopaly MP5, hlavne mali naklonené nadol a prsty blízko spúšte.
Motor zahučal, zabuchli dvere a dali sa do pohybu. Na Ajriša prichádzali driemoty a pohyb auto tomu len pomáhal. Potriasol hlavou a dlaňami si pomasíroval tvár. Nik ho nenapomenul, iba ho pozorne sledovali.
Kútikom oka pozrel po Weberovi. Hľadel pred seba a mal prázdny výraz.
Auto z ničoho nič prudko zabrzdilo a zostalo stáť. Chlapi v zadnej časti spozorneli a podvihli samopaly.
Okienko do kabínky sa otvorilo. „Ospravedlňujem sa za zdržanie, ale musíme sa najprv niekde zastaviť,“ povedal neznámy.
Vozidlo sa opäť pohlo, ale očividne zišlo z cesty. Pohodlnú jazdu vystriedalo rytmické natriasanie. Ajriš sa chytil o držiak na strope a rovnako spravili aj ich strážcovia. Samopaly teda držali len jednou rukou.
Transportér zastal a ktosi vystúpil, Ajriš odhadoval, že to bol neznámy. S kýmsi sa rozprával, ale cez pancierovanie počul len tlmené hlasy. Potom nastalo ticho.
Ajrišova ľavá noha si žila vlastným životom a pútala pozornosť pravého vojaka. Každých pár sekúnd mu k nej skĺzol pohľad.
Ajriš sa uškrnul a vedome pridal na intenzite natriasania, až kým to chlap nevydržal a pažbou ho udrel tesne nad koleno.
Bolesť necítil, ale nemohol to nechať bez odpovede. Odrazil sa z lavice a čelom trafil mužov nos. K ďalšiemu úderu sa nedostal, na spánok mu tlačil chladný kov.
V tom sa otvorili zadné dvere.
„Ako vidím, zabávate sa,“ poznamenal neznámy a pokynul im, aby vyliezli von. „Chcem, aby ste sa na niečo pozreli.“
Weber vyskočil prvý. Ponúknutú ruku neprijal, trochu zabalansoval, ale udržal rovnováhu.
Ajriš vystúpil a sklonil tvár k zemi. Ranné slnko sa predvádzalo v plnej paráde. Stáli na lúke, v blízkosti lesa, a keď sa pozrel napravo, prekvapil ho pohľad na známu spustnutú fabriku.
Neznámy vykročil k lesu.
Ajriš si veliteľom vymenili tiché pohľady a nasledovali ho. Netušil, na čo ich sem zobrali, ale okolie strážila početná skupina vojakov. Velil im ich nadriadený, generál Lukáš Potocký, a za nimi sa po lese pohybovali muži v bielych celotelových kombinézach.
Generál si s neznámym vymenil zopár slov, potom podišiel k nim.
„Peter, všetko v poriadku?“ začal generál neformálne. „Ako sú na tom ostatní?“
„Prišli sme o Karolínu a Iana, pane. Michal a Tomasz sú ťažko zranení, Uwe na nich dozeral a Brian zostal so skupinkou zajatcov hneď pri vstupe do komplexu.“
„Do prdele!“ zahrešil Potocký a kútikom oka sa pozrel po neznámom. „Je mi to ľúto a aj všetko, čo sa stalo potom. Všetko sa zomlelo tak rýchlo. Neskôr sa o tom porozprávame. Máme však dôležitejšie veci.
Nad ránom sme spozorovali desať neznámych nepriateľov, ale než sme ich stihli obkľúčiť, rozpŕchli sa. Troch sa nám s ťažkými stratami podarilo zlikvidovať. Ďalším sa podarilo utiecť.“
„Čierne obleky?“ spýtal sa Ajriš. „Pane.“
„Vidím, že ste s nimi mali tú česť. Áno, používajú akýsi ochranný oblek, ktorý je, kurva, odolný, ale nie proti veľkým kalibrom. Poďte za mnou.“
Nasledovali generála do lesa a po pár krokoch našli prikryté telo vedľa stromu. O kúsok ležalo ďalšie dve, ale až to tretie upútalo skutočne Ajrišovu pozornosť. Ignoroval výkriky technikov v kombinézach a rozbehol sa.
Zalialo ho teplo. Nechtami si bolestivo tlačil do dlaní, bolela ho čeľusť.
Brian. Ležal nehybne, ústa mal pootvorené a oči doširoka otvorené. Okolo tela boli pohádzané vatové tampóny. Vyzeralo to, že sa ho pokúšali zachrániť.
„Kým dorazili prvé jednotky, stratil priveľa krvi. Je mi to ľúto,“ povedal generál. „Nemal šancu. Videl som ich bojovať. Ani desať chlapov nevedelo zastaviť jedného z nich. Neviem, čo sú zač, ale dosral by som sa, keby ich mám stretnúť v boji viac.“
„Kam zdrhol?“
„Nevieme,“ odvetil Potocký. „Nezanechávajú stopy. Pohybujú sa ticho, takmer ich nepočuť a tie ich obleky tlmia teplo.“
„Ale cez deň musia byť vidieť na kilometre,“ poznamenal Ajriš.
„Vydali sme opis polícii vo všetkých štátoch, sledujeme kamerové záznamy, máme k dispozícii satelity. Skôr či neskôr ich dostaneme.“
Ajriš si odfrkol a kľakol si. Chytil Brianovu ruku a pevne mu ju stisol. Pri Ianovi takú možnosť nemal. Možno ho napokon nájdu, ale identifikovať ho medzi toľkými telami, kde viaceré boli spálené k nepoznaniu, nebude jednoduché.
Postavil sa, zatvoril oči a zopárkrát sa nadýchol. Obzrel sa a pohľadom zastavil pri neznámom. Nedbal na varovania a troma dlhými krokmi k nemu dobehol. „Kto si, kurva! Kto si naozaj? Pre koho pracuješ?“
„Nepodstatné,“ odpovedal a mávnutím ruky upokojil svojich chlapov.
Ajriš sa mu zahľadel z blízka do očí. „Nepodstatné?!“ zavrčal. „Prišli sme kvôli vám o troch dobrých ľudí! A ty mi, kurva, ani nechceš povedať, kto si?“
„Ľudí a mága,“ poznamenal, „a zapríčinili ste to vy. Pokiaľ ste nevypli nulifikátor, mali sme všetko pod kontrolou!“
„Pod kontrolou?!“ pridal sa Peter. „Tie desiatky mŕtvych pri vchode tvrdia čosi iné. Tomu hovoríš kontrola?“
„Špecializované posily už boli na ceste. Dostali by sme ich.“
„To určite,“ zavrčal Ajriš a bol len kúsok od toho, aby mu jednu vrazil.
„Ajriš! Stačilo!“ zrúkol generál, no Ajriš neustúpil . „Ajriš!“
Na druhé zvolanie o krok cúvol. „Kto si?“ spýtal sa opäť a obe slovíčka zreteľne zdôraznil.
Neznámy sa na Ajriša usmial. „Môžeš mi hovoriť Doyle.“
„Doyle? Dobre teda, Doyle, čo chceli?“
„Prečo by mali niečo chcieť?“
„Lebo niekoho oslobodili zo sarkofágu a odviedli so sebou. Preto.“
Doyle privrel oči a pozrel sa poza Ajriša na generála. „Netuším, o čom hovoríš. Niečo sa ti muselo zdať.“
„Veď uvidíme, zázn…“ nedopovedal, lebo si uvedomil, že všetko, čo jeho kamery zaznamenali je stále v helme a tá je niekde v komplexe. Alebo to, čo z nej zostalo.
„Niečo si chcel povedať?“ spýtal sa Doyle pobavene a založil si ruky za chrbát.
Ajriš sa zahnal a zasiahol Doyla priamo na čeľusť, ale ani to s ním nehlo. Obalil si ruku do štítu, počul generála čosi vykríknuť a udrel ho znova. To už Doyle cítil. Hlavou mu trhlo do strany, ale keď sa na neho pozrel, iba si miesto zásahu pošúchal, usmial sa a vyzval Ajriša, aby pokračoval.
Ajriš pozvanie prijal a zaútočil. Uštedril Doylovi štyri priame zásahy, no zakaždým sa vystrel a na tvári mu pohrával spokojný výraz.
„Ajriš! Stačilo!“ kričal po ňom generál aj Weber, ale Ajrišovi nestačilo.
Ten hajzel vedel, prečo útočníci prišli. Pracoval pre tých, čo ho namočili do Verányho vraždy, aby sa dostali ku Krugerovi. Pracoval pre tých, čo mu zničili život, zabili otca a urobili ktoviečo jeho mame.
„Kde je?!“
Udieral znova a znova, každý úder silnejší a silnejší.
„Čo ste s ňou robili?!“
K ďalšiemu sa už nedostal.
Doyle uchopil Ajrišovu ruku uprostred pohybu, stratil vnímanie magických častíc, a tvárou mu prešiel prekvapený výraz. Vzápätí mu ju Doyle skrútil v zápästí, podrazil nohy a kolenom pritlačil krk k zemi. V ústach ucítil mach a hlinu, nevedel sa nadýchnuť.
„Na to,“ zašepkal mu Doyle do ucha. „Môžeš teraz zabudnúť.“
Ajriš stratil vedomie.