„Kontakt?“
„Negatívne, všetko čisté. Pri vstupe do mesta sú zaparkované štyri transportéry s MGs na kapotách, vozidlá v uliciach, ale po posádke ani stopy, o hliadkach ani nehovoriac, je to mesto duchov,“ oznámil mi poddôstojník Paul Lakin sledujúci zábery z Ravena, čo bolo naše malé bezpilotné lietadlo – UAV.
„Ako je to možné? Podľa intelu to má byť pevnosť s posádkou veľkou aspoň ako jeden batalión,“ zamrmlal som si popod nos, ale nie dostatočne ticho.
„Intel sa mýlil, nebolo by to prvýkrát, aspoň to bude jednoduchšie.“
„Nikdy, keď sa rozviedka mýli, to nie je jednoduchšie,“ povedal som a cez zväčšenie v helme som sledoval mesto pred sebou. Bolo v zúboženom stave a nebyť dymu vychádzajúceho z viacerých budov, myslel by som si, že je úplne opustené. Paul mal pravdu, nikde neboli žiadne hliadky, a to bolo samo o sebe podozrivé. Neunesiete ôsmich európskych politikov, aby ste žiadali výkupné a nakoniec nepostavíte stráže. To nedávalo zmysel. Aj keby sa chceli skryť pred satelitnými snímkami a hrať sa na mŕtveho chrobáka, tak jeden celý batalión by len tak neschovali. Prešiel som znova okolie, či som voľačo neprehliadol, ale v širokom okolí nebolo nič iné. Aj najbližšie obývané mesto bolo vyše tristo kilometrov vzdialené.
Nemali sme na výber, zajatcov bolo treba zachrániť.
„Spoj ma s HQ,“ nariadil som poddôstojníkovi druhej triedy Sebastiánovi Tillovi, ktorému sme hovorili Echo, lebo počas výcviku vždy všetko zopakoval dvakrát.
„Máme udržovať rádiové ticho, až kým nezaistíme zajatcov,“ napomenul ma hlavný poddôstojník Tomáš Gajdošík, ako to mal vo zvyku.
„Nepoženiem nás do pasce len kvôli tomu, že si nejaký úradník zle preložil intel!“ odpovedal som mu a považoval debatu za ukončenú.
„Charlie-0, tu Sierra-1-6,“ hlásil Echo. „Charlie-0, tu Sierra-1-6.“
Už podľa jeho zamračeného výrazu som vedel, že niečo nesedí.
„Sme hluchí. Buď máme zlý signál, alebo dačo nie je v poriadku so satelitom.“
„Skvelé. Tom, ak si nás jinxol…“ pohrozil som mu a cez zväčšený obraz na displeji v helme som si opäť prezrel krajinu pod nami. Neviem, čo som chcel vidieť, ale nič sa nezmenilo. Boli sme vzdialení asi desať kilometrov od mesta, na vyvýšenom mieste s výhľadom na celú oblasť. Slnko pálilo a kým skončí deň, bude citeľne horšie. Našťastie len navonok, vo vnútri nás ochladia obleky.
„Po zotmení vyrážame,“ rozhodol som sa nakoniec a nemusel sa ani pozrieť na svoju jednotku, aby som vedel, že budú súhlasiť s každým mojím rozkazom. Nebolo to naše prvé rodeo, ako by povedal náš NAVY Seals inštruktor, ktorý bol, samozrejme, rodený Texasan. Aj tak som mal zlý pocit v žalúdku, a to neveštilo nič dobré.
Ale rozkazy, sú rozkazy. Vojsť potichu dnu s malým tímom, zachrániť zvyšných zajatcov a keď to bude možné, zničiť čo najviac techniky. Riskantné, ale ak nenastanú nečakané komplikácie, tak by všetko malo byť v poriadku, ale kedy v histórii všetkých vojenských operácií nenastali komplikácie a ešte k tomu nečakané, že? Z tejto misie sme neskákali od nadšenia, ale bola to naša práca, pre ktorú sme sa rozhodli, aby to iní nemuseli robiť. A aby boli naše rodiny v bezpečí.
Poddôstojníčky tretej triedy Jane Cambel a Helene Novak sa po mojich slovách pohodlne uložili a zavreli oči. Bol som rád, že ich mám v jednotke. Dalo sa na ne spoľahnúť, že splnia rozkaz. Na rozdiel od Tomáša, ktorý rozkazy najprv spochybnil a až potom splnil. A to armáda sprvu bojovala proti nasadeniu žien v špeciálnych jednotkách, pritom som to mal s nimi najľahšie.
Tomáš si ľahol o pár metrov ďalej k Sebastiánovi a starší poddôstojník Uwe Geis s Paulom zostali na stráži ako prví a sledovali okolie. Boli zohratá dvojica, aj keď pochádzali z iných pomerov. Uwe – profesionálny vojak. O Paulovi kolovali chýry, že bol skôr profesionálny kriminálnik, ale často o svojej minulosti nehovoril. Nebolo treba. Stačilo nám, že nás dokázal podržať, a neraz nás jeho húževnatosť a zápal v boji dostali z najhoršieho. Bol jedným z tých, ktorého ste nedokázali zraziť na kolená, ani keď z neho tiekla krv a unikal život. Často sme žartovali, že ani smrť ho nezastaví a vráti sa, aby dokončil svoju prácu. On sa tomu nesmial, respektíve sa nesmial skoro vôbec a nikdy počas akcie, pokiaľ teda nestrieľal. Vtedy ste na jeho tvári mohli zahliadnuť niečo podobné úsmevu. Až na to, že tým, na ktorých sa usmial, do smiechu nebolo a často bol jeho úsmev to posledné, čo videli.
Zatvoril som oči v snahe pospať si aspoň chvíľu, ale už po niekoľkých minútach som to vzdal a so zavretými očami som si premietal detaily misie a plán mesta zo satelitných záberov. Jasne na nich boli vidieť zaparkované obrnené transportéry, džípy s namontovanými protilietadlovými guľometmi, nepriateľské jednotky rozmiestnené po celom meste a dokonca aj dva mobilné SAM systémy. Všetko nasvedčovalo, že sa tam nachádzajú Daeš bojovníci vo vysokej koncentrácii. Podľa rozviedky boli zábery čerstvé, vyhotovené len pár hodín pred oznámením akcie, a teraz, niekoľko desiatok hodín po brífingu, nám naše UAV zrazu ukazuje dačo iné.
Dve hodiny pred zotmením sme sa zbalili, opustili vyvýšené miesto a vydali sa dolu kopcom smerom k mestu. Kým sme zišli do údolia, vládla už navôkol tma a nočné zvieratá sa prebúdzali k životu, len aby mohli pred nami utiecť. Len niekoľko väčších šeliem sa odvážilo prísť sa pozrieť na votrelcov, ale po chvíľke sme ich prestali baviť a išli si po svojom.
Držali sme sa v pravidelných odstupoch na dĺžku jedného človeka a s nočným videním skresľujúcim náš výhľad do zelenej farby sme napredovali k mŕtvo vyzerajúcemu mestu pred nami. Dokonca aj pouličné osvetlenie bolo vypnuté a celé mesto vyzeralo byť bez prúdu, až na jednu budovu s pozatváranými oknami, cez ktoré presvitalo svetlo. Miestami som displej namontovaný na maske pokrývajúcej celú tvár prepol do termovízie a niekoľkonásobne si mesto priblížil. Hlavne okná, z ktorých by nás mohol niekto spozorovať, ak by mal tiež nočné videnie. Stále nič nenasvedčovalo, že by nás ktokoľvek zahliadol, a aj Paulov vycibrený šiesty zmysel bol ticho. To bolo na jednej strane dobré, ale aj skľučujúce. Radšej bojujem s nepriateľom, ktorého vidím, ako s nepriateľom, ktorý môže každú chvíľu zaútočiť z ktorejkoľvek strany. Do takých bojov sme sa neradi púšťali. Skoro vždy sme vedeli, ktorým smerom je nepriateľ, a aj vedomie, že je všade okolo nás, by bolo lepšie, ako nevedieť vôbec, kde je.
„Kontakt! Stopäťdesiat metrov, piata ulica napravo, tretí dom v rade,“ ozval sa mi v prilbe šeptom Janin hlas. Pozrel som sa rovnakým smerom, priblížil som si okolie a zbadal chudého muža stojaceho na balkóne s cigaretou v ruke. Opieral sa o zábradlie a podľa oblečenia to mohol byť aj civilista, ale tak vyzerá každý Daeš bojovník či vojak Ligy. V tej tme nás bez nočného videnia nemohol vidieť, ani keby sa veľmi usiloval, ale to mi nezabránilo myslieť na situácie, v ktorých sme sa už neraz ocitli, kde nás nevojak zahliadol a museli sme sa rozhodnúť, čo urobiť. Nezastavovali sme a pokračovali ďalej, pričom som vedel, že Jane z neho nespustí oči, až kým znova nevojde do budovy. Podľa ROE – Rules of Engagement – sme na neozbrojeného človeka zaútočiť nemohli, a to ani v prípade, že by mohol varovať nepriateľa v budove a ohroziť tak život celej jednotky. Ročne zomrú stovky vojakov iba kvôli nie príliš jasným pravidlám, ktoré majú západným médiám ukazovať vojnu s humánnou tvárou, čo je tá najväčšia blbosť, na akú mohol kedy kto prísť. Už ste niekedy počuli o humánnej vojne? V každej vojne umierajú nevinní. Hlavne preto, že sa nachádzajú vo vojnou zmietanej oblasti. Každý civilista je tak potenciálna obeť. ROE majú teoreticky zabrániť streľbe na neozbrojenú osobu, civila. Ale čo keď je každý nepriateľ zároveň aj civilista? Daeš nemá žiadne uniformy a Liga išla v ich šľapajach. Rovnako ich nemá ani tento hajzel, ale to ešte neznamená, že nie je džihádista, čo si zbraň nechal v budove a teraz je na nerozoznanie od civila. Už na to doplatila nejedna jednotka, keď nechali neozbrojenú osobu odísť, len aby utekal hneď do najbližšej osady plnej ozbrojencov a udal presnú polohu, kde sa naši chlapci nachádzali. ROE si vymysleli ľudia, čo pravdepodobne v živote neboli v boji a ani nebudú. Ľudia, čo si chcú očistiť svoje ruky a ukázať prstom na vinníka – vojaka, ktorý spúšť stlačil a zabil tak neozbrojeného civilistu. Všetci sa púšťame do boja s vedomím, že nás môžu odsúdiť za zabitie nesprávneho človeka počas boja proti tým, čo by nám najradšej odrezali hlavy. Najlepšie bolo, že náš súper to veľmi dobre vedel a využíval to. Oni sa nezastavili pred ničím, bojovali do posledného muža a o nejaké civilné straty sa nestarali. Život nevinných treba chrániť, to je fakt. To ale nemení nič na tom, že každý vojak má mať právo chrániť svoj život a život svojich spolubojovníkov akýmkoľvek možným spôsobom, bez strachu, že keď sa vráti do vlasti, skončí vo väzení. Nešťastné náhody nech si rieši velenie s civilnou komunitou.
Do mesta sme vstúpili zo západnej strany len niekoľko metrov vzdušnou čiarou od domu, v ktorom sme videli muža na balkóne. Prvé náznaky toho, čo sa stalo s nepriateľskými jednotkami, sme našli v malej, úzkej uličke. Nehybne ich tam ležalo asi zo dvadsať a nevyzeralo to, že by sa nám dokázali postaviť na odpor. Boli naukladaní tesne vedľa seba a väčšina mala telá pokryté strelnými ranami z rôznych uhlov. Všetko to naznačovalo, že ich sem voľakto dotiahol. Pozrel som sa na oblohu, ale žiadnu som nevidel. Priestor medzi budovami zakrývala veľká plachta. To bol dôvod, prečo tu ich telá uložili.
Urobil som krok napred a zastavil sa. Ďalej nebolo kam ísť, ak som nechcel šliapať po mŕtvolách, ktoré boli, nevedno ako dlho, vystavené slnku a vysokým horúčavám. Vrátil som sa späť a naznačil Paulovi, aby nás zaviedol do vedľajšej uličky. Blížili sme sa pomaly a našľapovali opatrne. Boli sme duchovia v meste duchov.
Paul prešiel na roh budovy, prikrčil sa a spolu s namierenou zbraňou zaň nazrel. Vzápätí sa postavil a pokynul mi rukou, aby som prišiel dopredu. Ulička bola ešte zapratanejšia, než tá predošlá. Telá boli nahádzané na seba do výšky ramien a blokovali prechod na hlavnú cestu. Odhadom ich tam mohlo byť vyše sto a letmý pohľad na strelné rany mi stačil, aby mi bolo jasné, že zomreli rovnakým spôsobom ako muži len o pár metrov ďalej. Už som sa chcel otočiť, keď som si všimol aj niečo iné. Opatrne som stiahol vrchné telo, nechal ho padnúť na zem a pozrel sa do tváre, alebo toho, čo z nej zostalo, mŕtvole pod ním. Prezrel som trup, ale na tejto som žiadne strelné poranenia nevidel, ale za to bol očividne ubitý na smrť.
„Čo má toto, dopekla, znamenať?!“ ozval sa mi Tomášov hlas v helme a bolo mi jasné, že sa ani nesnaží maskovať svoje pocity. V duchu som ďakoval technikom za tieto high-tech bojové masky, čo dokázali efektívne utlmiť naše hlasy na minimum. V zápale boja sme sa nemuseli starať, či nás nepriateľ počuje.
„To by som aj ja rád vedel,“ odpovedal som mu úprimne a otočil sa späť k jednotke, ktorá sa medzičasom roztiahla do obranného obvodu. „Echo, kontaktuj HQ.“
Tomáš tentoraz nenamietal. Len netrpezlivo podupkával nohou a znervózňoval ostatných, nehovoriac o riziku, ktorému nás vystavoval, ak by ho niekto počul.
„Prestaň s tým!“ sykol som na neho a pomyslel na Iľju. Keby tu bol a videl ho, vlastnoručne by ho zaškrtil. Už počas výcviku mu k tomu veľa nechýbalo a len vlastná profesionalita mu zadržala ruky. Nech ho dostane ktokoľvek, spôsobí im smrť, vybavil som si Iľjove slová po ukončení výcviku. Vtedy ešte nikto nevedel, do akej jednotky bude zaradený.
„Charlie-0, tu Sierra-1-6,“ snažil sa Echo kontaktovať základňu. „Charlie-0, tu Sierra-1-6,“ skúšal to znova a do hlasu dával stále viac naliehavosti. „Sme stále hluchí.“
„Kurva! Čo tam robia! Veď tam má byť vždy dakto na príjme!“
„Nemáme žiadnu odozvu. Najprv to vyzerá, že ma pripája, potom je ticho, ale nik sa neozýva. Ak by to nikto nebral, tak ani len to ticho nepočujem. Rovnako ako na kopci, ale v meste zlý signál nemal byť.“
„Chceš povedať, že nás ktosi ruší?“
„Skôr akoby nám voľakto hijackoval signál a presmeroval ho na nejaké hluché miesto.“
„Jedna sračka za druhou,“ poznamenal Tomáš a v pokľaku naďalej sledoval okolie.
„Skúšaj to ďalej,“ povedal som Echovi a ignoroval Tomášovu poznámku. „Ideme.“
„Kam?“ Tomáš po mne zazrel.
„Je tu len jediný dom, v ktorom sa svieti, a už mám dosť tých záhad. Paul,“ odvetil som a nič viac nebolo treba povedať. Paul iba prikývol a ujal sa vedenia ako vždy. Mal vrodený talent vycítiť nebezpečie a nikdy neodvrával. Skvelý vojak a presný opak Tomáša, ktorý, nebyť vojny, by stál skôr v radoch demonštrantov proti globalizácii alebo by bol aktivistom za práva čohokoľvek, čo sa len dalo, či to zmysel dávalo alebo nie.
Paul nahliadol do ďalšej uličky a pokračoval popri stene domu. Keď som prechádzal okolo, stačil mi len jeden pohľad. Naskytol sa mi podobný obraz ako v predchádzajúcej. Do ďalšej, ktorú Paul tiež odignoroval, som sa už ani len nepozrel. To bola už tretia plná tiel, čo znamenalo, že tu bolo vyše tristo mŕtvol, a to sme zatiaľ nevideli ulice na opačnej strane cesty. Viac ma však zaujímalo, kto si dal takú námahu.
Zastavili sme sa až priamo pri uličke vedúcej k domu, do ktorého som sa chcel pozrieť, a Paul po krátkom nazretí za roh zmizol nasledovaný Uwem. Táto bola konečne prázdna. Držali sme sa pod oknami okolitých domov a pozerali si pod nohy, aby sme nezakopli o odpadky, čo sa v podobných uličkách zvyknú nachádzať, ale tu nie. Všetko bolo krásne čisté až na piesok, ktorý nám ticho škrípal pod nohami. Pred sebou sme mali dve menšie križovatky oddeľujúce domy od seba, ale oba smery boli až na zopár zaparkovaných áut čisté. Žiadne telá, žiaden nepriateľ, a to nebolo prekvapivé. Ulice neboli ničím prekryté a umožňovali satelitom priamy pohľad.
Koniec poslednej uličky ústil pri hlavnej ceste. Paul sa zastavil a niekoľko minút skúmal okolie, kým sa nakoniec odvážil urobiť dva kroky dopredu. Uwe ho okamžite nasledoval, zahol doprava a Tomáš doľava utvoriac tak obranný polkruh. Jane s Helene prekĺzli okolo mňa, zahli doprava, aby sa rozostavili po oboch stranách dverí, a ja som išiel tesne za nimi. Opustené obrnené transportéry lemujúce hlavnú ulicu sme ignorovali. Miestami už boli zaviate pieskom a podľa počtu tiel som neveril, že tu ešte dakto živý a schopný ovládať ich zostal.
Dvere nevyzerali nijak pevne a za nimi a oknami bola tma. Rozmýšľal som, či ich vyrazíme a vletíme dnu v rýchlosti vykrikujúc rozkazy, aby zostal nepriateľ aspoň zopár sekúnd zaskočený, ale rozhodol som sa najprv vyskúšať kľučku a modlil sa, aby bolo odomknuté. Nebolo. Oprel som sa o ne, zatlačil, ale nič. Pozrel som sa na Jane, potom na Helene a obe prikývli. Jane pomaly vytiahla omračovací granát a pripravila sa. Nadýchol som sa, aktivoval filter proti záblesku z omračovacích granátov a kopol som do dverí. Rozleteli sa a ukázali mi tmavú a hlavne prázdnu chodbu a ihneď som sa schoval za roh. Počkal som, kým Jane hodí granát a po krátkom záblesku, ktorý celú miestnosť ožiaril a spôsobil silný ohlušujúci tresk schopný dezorientovať okolitých nepriateľov, som vošiel dnu nasledovaný celou jednotkou. Tentoraz som išiel prvý a stihol som len nazrieť do prvej miestnosti, keď som z horného poschodia začul kroky a zhrozený hlas snažiaci sa nehovoriť príliš nahlas.
„Bože, čo ste spravili! Čo ste to spravili!“ opakoval ten hlas dookola vystrašene. „Prebudili ste ich!“
„Pacho… .“
„Už idem,“ prerušil som Helene a bral schody po dvoch.
Hľadať som ju nemusel. Dom nebol až tak veľký a stála vo dverách jedinej miestnosti, v ktorej sa mihotavo svietilo.
Vošiel som dnu a prvé, čo ma prekvapilo, boli vystrašené pohľady troch zúbožených ľudí. Oči mali prepadnuté nedostatkom spánku a tváre pochudnuté. Takmer som nespoznal naše tri ciele. Vôbec sa nepodobali na usmievavé tváre z fotiek.
„Poručík Pacho, SOT 16. Je tu ešte niekto, kto prežil?“ spýtal som sa a spriehľadnil si ochrannú masku tváre, aby som vyzeral trochu vľúdnejšie. Prezeral som si ich jedného po druhom a odhadoval ich schopnosť samostatného pohybu. Dvaja muži a jedna žena. Jeden muž sedel na zemi, nepríčetne sa kýval dopredu a dozadu mrmlúc si dokola neustále to isté – Idú, idú, idú. Druhý muž sa ho pokúšal upokojiť, ale veľmi to nepomáhalo. Žena stála a pozorovala nás unaveným a zároveň zamračeným pohľadom.
„Viete, čo ste práve urobili?!“ prehovorila so zachrípnutým hlasom ako človek, ktorý už istú dobu nehovoril.
„Prišli sme vás zachrániť,“ povedal som a jej odfrknutie ma prekvapilo. Chcel som zistiť viac, keď sa mi v helme ozvalo hromadné: „Kontakt!“
„Zostaň tu s nimi a priprav ich na okamžitý odchod,“ rozkázal som Helene a utekal dolu schodmi.
Paul a Uwe akurát zatvárali dvere, Tomáš so Sebastiánom tlačili veľkú skriňu a Jane v tichosti pozerala von oknom a pevne zvierala útočnú pušku.
„Čo sa deje?“
„Z ničoho nič začali vyliezať z domov!“ snažil sa mi Uwe čosi vysvetliť.
„Kto?“ nechápal som.
„Ľudia, civilisti, celé mesto. Pár okamihov po tom, ako ste vybehli hore, sa otvorili dvere na každom dome a začali po jednom vyliezať, sú ich už plné ulice!“ odvetil, ale aj tak som nerozumel ich vystrašenej reakcii.
Prebehol som okolo nich k druhému oknu a nazrel von. Najprv sa mi nezdalo nič zvláštne, až na to, že ulice boli naozaj zrazu plné ľudí, čo stáli pred domami a nič nerobili. Až keď som sa pozrel lepšie, pochopil som, čo sa im nepáčilo. Ak ma zaskočil stav politikov na poschodí, tak stav ľudí na ulici bol oveľa horší. Koža na väčšine len visela a zelené svetlo nočného videnia len zvýrazňovalo kosti, ktoré cez ňu presvitali. Najhoršie však boli oči. Neprítomné, nevidomé oči, všetky sa upierali na náš dom a ani raz nežmurkli.
„Prepni si na termo,“ povedala mi Jane a vnútorne som si hovoril, aby som to nerobil. Zbytočne. Ľudia pred nami, ak sa stále ľuďmi dali nazývať, vydávali minimálne teplo. Neboli úplne chladní, ako som sa obával, ale od teploty živého človeka mali ďaleko. Vonkajšia teplota podľa senzorov na našich oblekoch bola sedem stupňov a oni mali všetci do jedného konštantných dvadsať dva.
„Bože, čo sú zač?“ neudržal som sa a vyslovil tu otázku nahlas. „Zombíci!“ vykríkol Paul a hádam prvý raz som v jeho hlase počul obavy. Nie strach či hrôzu, ale obavy.