„Pane, agent Smith vám odkazuje, že nové zábery ukazujú zvýšenú aktivitu v meste,“ pokúšal sa nám pridelený podporučík prekričať hluk štartujúcich a pristávajúcich lietadiel a helikoptér na Tureckom letisku. „Okolie veže je však zatiaľ pomerne pokojné, takže by ste nemali naraziť na žiadne nečakané nepríjemnosti.“
„Vždy sa nájdu nečakané nepríjemnosti,“ poznamenal som a s pohľadom upretým pred seba som sledoval štart letky stíhačiek F-35, ktoré už niekoľko dní nepretržite odlietali plne naložené raketami a bombami a neskôr pristávali, aby si doplnili zásoby paliva a munície, a mohli sa znova zapojiť do náletov. Nepoľavili, ani keď sa začalo stmievať. Všetko preto, aby sme mohli ukončiť toto vykonštruované šialenstvo, ktoré si už vyžiadalo nespočetné množstvo nevinných životov na oboch stranách. Najprv to zastavíme a potom sa zameriame na tých, čo za tým stáli. Nech je za tým ktokoľvek, veril som, že sa nám ho podarí dolapiť a skoncovať s ním. Len škoda, že po ňom prídu ďalší. Vždy sa nájde voľakto iný s podobným zmýšľaním či ideológiou. Zastaviť ľudí môžeme, ale ideu nie je také ľahké stopnúť. Nie bez manipulácie, zamlčovania a ani tak sa nedá zaručiť, že sa o pár desaťročí znova neobjaví ktosi s podobným nápadom.
Nie, utajovanie nie je tá správna cesta. Musíme si to zapamätať a poučiť sa z toho a pri troche šťastia si na to o desiatky rokov stále niekto spomenie.
„Všetci sú už pripravení,“ vytrhla ma Eva z myšlienok a zastala hneď vedľa mňa pozerajúc sa rovnakým smerom ako ja.
„Nemusela si ísť až sem,“ povedal som jej a snažil sa skryť svoj strach o ňu. Turecko bolo síce pod kontrolou Európskej armády, ale ešte stále sa vyskytli nájazdy a útoky menších jednotiek, ktorým sa akosi podarilo dostať až sem. Nebola tu v bezpečí, až kým sa vojna úplne neskončí, a pochyboval som tiež, že potom to tu bude bezpečné. Kto bude vládnuť? Nikto presne nevedel, koľko ľudí z pôvodného obyvateľstva ešte zostalo nažive. Možno odišli ďalej na východ či juh, ale v okolí ich už veľa nezostalo.
„Musela, stále si môj väzeň,“ odvetila a cítil som, ako sa po posledných slovách usmieva. Prezident Berg mi síce zatiaľ milosť neudelil, ale už ma nikto nebral ako zločinca. Dokonca aj vojaci na základni sa voči nám správali s úctou, aj napriek tomu, že sa už rozšírila správa o tom, kto v skutočnosti sme. Odvtedy boli oveľa ústretovejší.
„Vráť sa mi späť,“ zašepkala po chvíľke roztraseným hlasom a otočila sa na odchod.
„Eva,“ otočil som sa za ňou, že jej na to čosi odpoviem, ale nevedel som nájsť tie správne slová. Len som sucho preglgol. „Dostaneme tých, čo nám to spravili,“ dostal som nakoniec zo seba. Eva iba prikývla a vrátila sa späť do hangára, kde už všetci čakali, aby sme si posledný raz prešli plán.
Vykročil som za ňou a nemohol sa zbaviť pocitu, že som mal povedať niečo iné. Uistiť ju, že sa vrátim, že všetko bude v poriadku, ale mohol som to naisto vedieť? Mal som jej radšej klamať, aby sa cítila aspoň o trochu lepšie? Možno mal. Prešiel som cez pootvorené dvere hangára, ktoré sa za mnou ihneď zatvorili a utlmili zvuky letiska, aby sme sa mohli nerušene venovať posledným prípravám.
„Ako to ide?“ spýtal som sa a oprel sa rukami o stôl, na ktorom ležala mapa Teheránu a fotky nášho cieľa. V čase získania záberov boli cesty v okolí prázdne, na priľahlom parkovisku bolo len zopár prevažne vojenských áut a nevyzeralo to, že by do zábavného centra v poslednom čase chodilo veľa ľudí.
„Ak sa nič neposerie, tak to bude prechádzka ružovým sadom,“ povedal Tomáš a usmial sa. Počas tých dní, keď sme cvičili a pripravovali sa, sa jeho stav zlepšil a už sa aj občas zasmial. Prítomnosť takmer celej jednotky mu pomáhala, ale občas, hlavne keď bol sám, som postrehol, ako ho celý vývoj situácie trápi.
„Čiže inými slovami to bude presný opak,“ poznamenala Jane a ukázala na hlavný vchod do veže. „Či chceme alebo nie, budeme musieť ísť odtiaľto. V takú skorú rannú hodinu tam hádam nikto nebude.“
„Keď budeme dnu, pôjdeme do najbližších možných dverí pre zamestnancov a zídeme o dve poschodia nižšie, kde sa nachádza dátové centrum,“ zopakovala Helene ďalšiu časť plánu.
„Napojíme sa na server, uploadneme vírus a opustíme budovu,“ povedal Echo a pozrel sa na Uweho, aby pokračoval.
„Vonku nás počká náš kontakt a dostane nás z mesta.“
„Otázky?“ opýtal som sa, keď sme si narýchlo zopakovali hrubý plán akcie.
„Nič, čo by už nebolo zodpovedané, a okrem toho sa určite dačo poserie,“ odvetil Tomáš znovu optimisticky a uškrnul sa. „A potom prejdeme na plán B.“
„A ten je?“ spýtala sa Eva prekvapene, keďže o pláne B sme doteraz nehovorili, len o ďalších miestach, kde nás náš kontakt vyzdvihne.
„Plán B,“ začal som a usmial sa na ňu, „je dokončiť rýchlo misiu, narobiť čo najviac škôd a dostať sa odtiaľ s čo najmenšími stratami.“
„To mi nepríde ako dobrý plán B,“ namietala Eva.
„Nie, ale budeme musieť hrať s tými kartami, čo sme dostali,“ pokrčil som ramenami. Plány boli síce pekné, ak vychádzali, ale rovnako bolo potrebné byť pripravení a poznať celú oblasť čo najlepšie, aj keď len podľa satelitných obrázkov a pôdorysov budovy. Podľa výrazu v jej tvári sa jej plán B vôbec nepáčil a ani som sa jej nečudoval. „Zvládneme to, tak ako doteraz,“ snažil som sa ju upokojiť, ale veľmi to nepomohlo. Len smutne sklopila oči.
Nebol iný spôsob, ako to urobiť. Mohli sme poslať inú jednotku, ale to nikto z nás nechcel. S nami to začalo a s nami to aj skončí. Bolo to osobné.
„Podporučík, je náš odvoz pripravený?“ spýtal som sa.
„Áno, pane. Odlet je naplánovaný o tridsať minút.“
„Počuli ste ho. Berte veci a ideme na to,“ zavelil som. Padák, výškomer, HK416 a batoh so zvyšnou výbavou bol už pripravený. Dýchaciu masku som nepotreboval, na to mi plne postačovala helma bojového obleku. Ešte poslednýkrát som sa zahľadel na mapu a fotky na stole, prešiel po nich prstami a ako posledný som sa dal na odchod. Predtým som sa však ešte zastavil pri Eve a povedal som: „Vrátim sa.“ Radšej neskôr ako vôbec.
„To ti radím, inak budem musieť ísť za tebou a zatknúť ťa sama,“ zažartovala, usmiala sa, naklonila sa a pobozkala ma na pery. „Nič nehovor,“ prehovorila po chvíľke, keď sme sa na seba nemo pozerali, a opäť sa usmiala.
Bez ďalšieho slova som prikývol a nechal hangár za sebou.
Keď som dorazil k nášmu lietadlu typu C-130 Hercules, všetci ma už pohodlne usadení čakali dnu, pilot nahlas pustil akúsi metalovú skladbu a všetci do rytmu a akoby zamyslene kývali hlavami spievajúc si pre seba jej text.
It’s a call to arms
Our battle hymns
Today is good day to die
Sons of Odin call
In Valhalla’s hall
Let the blood of enemies flow…
Slová piesne ma prikovali na mieste.
„Tvoja obľúbená,“ povedala Jane, keď skladba skončila. „Sabaton – Man of War, náš rituál, púšťali sme si ju vždy pred začiatkom misie.“
Sadol som si na svoje miesto a nedokázal sa ubrániť úsmevu nad tou iróniou.
„Čo ťa tak pobavilo?“ spýtal sa Tomáš.
„Len taká hlúposť, prvá vec, čo som na seba hodil, keď som sa prebral v márnici, bola mikina s nápisom Sabaton,“ vysvetlil som mu krútiac hlavou. Aj keď ubehlo len niekoľko týždňov od môjho prebudenia, cítil som sa ako nový človek. Veľa spomienok sa mi v menších či väčších častiach vracalo a obnovovali ma. Opäť sa mi v hlave premietali scény, kedy som robil veci, ktoré som vedel, že sú zlé, ale potrebné. Bral som tú zodpovednosť vedome na seba, ale stále mi to prišlo, ako by som to nebol ja, čo to všetko urobil, ale niekto úplne iný. Niekto vzdialený. Čím viac som sa rozpamätával, o to vzdialenejšia bola neviditeľná bariéra v mojej hlave, ale stále tam bola. Teraz už rozkúskovaná, akoby sa skrývala, ale bola tam a nechystala sa len tak rozplynúť. Mal som možnosť spýtať sa Ezru, prečo si oni všetko pamätajú a ja nie, ale nespýtal som sa. Bál som sa odpovede, bál som sa toho, že by sa v tom chcel vŕtať, a našiel by spôsob, ako ich prinútiť, aby mi všetko odhalili. Cítil som, že som iný a chcel som iný zostať. Moje staré ja umrelo, keď som dostal guľku medzi oči a to som zmeniť nechcel. Nový začiatok.
Ale až potom, keď zastavím tých manipulátorských hajzlov.
„Pacho, je čas,“ drgol do mňa Tomáš.
„Tak skoro?“ zostal som zaskočený a obzeral sa okolo seba. Všetci už boli pripravení na zoskok a nakladacia rampa sa začala otvárať. Len ja som sedel a zmätene pozeral vôkol seba.
„Zadriemal si,“ odvetil mi pobavene. „A povedali sme pilotovi, nech ťa nebudí. Potreboval si to.“
„Pätnásť sekúnd,“ ozval sa mi pilotov hlas v helme a zaradil som sa do radu čakajúc na nasledujúci príkaz. Prekontroloval som si údaje z obleku a či mi helma dobre tesní a zhlboka som sa nadýchol.
Je to tu. „Go!“
Jeden po druhom sme vyskočili. Bolo to takmer rovnaké, ako som si to pamätal z našej poslednej misie, až na to, že už s nami nebol Paul a padáky sme nevypustili šesť sekúnd po opustení lietadla. Namiesto toho sme leteli voľným pádom až k nášmu cieľu s úmyslom otvoriť ich až v poslednej možnej chvíli, aby bola čo najmenšia šanca, že nás niekto zahliadne. Bola síce noc a oblaky zakrývali mesiac, ale aj tak taká možnosť existovala, ak by sme zostali vo vzduchu príliš dlho.
Leteli sme približne dve minúty, počas ktorých som cez husté oblaky takmer nič nevidel, ale podľa GPS sme boli presne nad východnou časťou mesta. Vežu som zahliadol okamžite po opustení hustého oblaku. Ani v zelenom nádychu a neosvetlená sa nedala nevšimnúť. Týčila sa ako zdvihnutý prostredník uprostred navzájom sa križujúcich diaľnic v severozápadnej časti mesta, ktoré bolo celé ponorené do tmy, akoby bolo opustené. Obyvatelia a velenie si pravdepodobne mysleli, že to pilotom sťaží prácu pri náletoch. Pravdou však bolo, že v noci a za úplnej tmy dokázali byť rovnako presní, ako keby nechali pozapínané všetky svetlá. Mierne som upravil dráhu svojho pádu a zatiahol za uvoľňovač padáka vo výške len niekoľkých stovák metrov nad zemou. Zvyšok som pomaly a nehlučne preletel až na kraj obrovskej diaľnice prechádzajúcej východne okolo veže. Podľa názvu na mapách sa volala Hemmat, čo ma počas príprav na misiu prekvapilo, keďže u nás diaľniciam väčšinou mená nedávame, iba označenia. Iránci ju však pomenovali podľa hrdinu z Iránsko-Irackej vojny a aj iné diaľnice niesli mená. Paralelne s Hemmat a severne od veže to bola diaľnica Hakim. Západne sa tiahla diaľnica Sheikh Fazlollah Nuri a východne diaľnica Chamran.
Prepol som si priezor helmy na termovíziu, zelený nádych zmizol, nahradil ho čierno-biely pohľad na inak farebný svet a sledoval som okolie, ktoré sa zdalo byť ľudoprázdne. Vzdušnou čiarou sme to mali asi štyristo metrov k hlavnému vchodu do veže, čo by nebolo tak ďaleko, ak by to nebolo prevažne otvorené priestranstvo.
Dosadol som, okamžite sa pustil do balenia padáka a čo najrýchlejšie som zaľahol na zem. Čakal som na hocijaký pohyb, ktorý by mohol naznačiť, že sme boli odhalení, ale ani po pätnástich minútach tomu nič nenasvedčovalo, a tak sme sa pomaly postavili a dali do pohybu. Tentoraz nás viedol Uwe a ja som sa ujal miesta hneď za ním. Prešli sme okolo kruhového objazdu a pokračovali ďalej popri ceste kľukatiacej sa mierne do kopca. Boli sme ako na dlani, vystavení pohľadom zo všetkých smerov a pripravení každú chvíľu zaľahnúť, ak by sme natrafili na blížiace sa vozidlo alebo nepriateľskú hliadku. Nič však nenasvedčovalo, že by sa v blízkosti nachádzala čo i len jedna živá duša. Mesto bolo tmavé, tiché a aj štvorcová Miladská konferenčná hala na vyvýšenom kopci po našej pravej strane vyzerala byť mŕtva a opustená. Teraz, viac ako inokedy, pripomínala mauzóleum a bola tiež súčasťou tohto veľkého multifunkčného areálu. Veža Milad sa týčila v temnote rovno pred nami a vyzerala impozantne. Pri plnom osvetlení to musel byť vskutku ohromujúci pohľad, no teraz boli dokonca aj bezpečnostné svetlá na vrchole antény vypnuté.
„Desivé ticho,“ poznamenal Echo a musel som len súhlasiť. Bol tu až neprirodzený pokoj narúšaný len zvukmi boja vzdialeného niekoľko desiatok kilometrov severozápadne od mesta. Ale tu bolo všetko ponorené do hrobového ticha. Po okolitých cestách, ale ani po diaľniciach, ktoré nás obklopovali zo všetkých strán, sa nepreháňali žiadne autá, aj napriek tomu, že sme ešte len pred pár hodinami dostali hlásenie o zvýšenej aktivite v meste.
„Dávajte si pozor,“ povedal som úplne zbytočne. Všetci sme si dávali pozor a striehli na každý pohyb či zmenu v okolí. Zdalo sa mi, akoby sme ešte viac spomalili, ale to bol len môj pocit znásobený nepríjemným tichom a všetko obklopujúcou tmou.
Prešli sme ďalších zopár metrov a zastali na otvorenom priestranstve medzi dvoma stavbami a bez akéhokoľvek krytia. Útok by mohol prísť z ktorejkoľvek strany a nemali by sme najmenšiu šancu. Pred nami bol vstup do podzemných garáží, na vrchu ktorého bola vyhliadka, a po ľavej strane vstupný areál do veže končiaci schodiskom a eskalátorom dohora. Ani jedna z možností nevyzerala príliš lákavo. Dvere do garáží boli otvorené, akoby nás vítali, ale to bolo asi tak všetko, čo sme videli. Vstupný areál bol zas v strede otvorený a viac odhalení by sme v ňom byť nemohli. Balkóny po stranách a vyhliadka navrchu nám na dobrom pocite tiež nepridávali. Nedovideli sme na ne a mohol sa tam skrývať hocikto, pokojne aj celá iránska revolučná garda.
„Nepáči sa mi to,“ poznamenal Uwe, keď dospel k rovnakému názoru ako ja. Bolo to viac než ideálne miesto na prepadnutie a všetky inštinkty mi vraveli, aby sme tam nešli. Otvorená strecha prvej polovice areálu predstavovala len časť možného nebezpečenstva a o schodoch alebo o tom, čo bolo za nimi, ani nehovoriac. Na výber sme však nemali. Go big or go home.
„Uwe, ľavá strana. My si berieme pravú,“ povedal som a v rovnakom okamihu vyštartoval do istej pasce. Tomáš a Helene ma bez slova nasledovali a kryli mi chrbát a ja im prednú stranu. Držal som sa popri stene, tak aby som bol čo najviac chránený pred útokom zhora, a sledoval som priestor pred sebou. O svoj bok som sa nestrachoval, Tomáš s Helene mali strechu a balkóny po ľavej strane určite pokryté. Boli sme asi v polovici cesty, keď som započul Echove varovanie z druhej strany a v rovnakom okamihu sa ozvala aj prvá streľba, ktorá preťala doteraz tichú noc. Strely sa zarývali všade okolo nás, rozbíjali výklady, osvetlenie, štiepili mramor a vystreľovali tak ďalšie projektily, ktoré narážali do nášho obleku. Rozbehol som sa dopredu s pohľadom upretým len pred seba. Nechal som to na Tomášovi a Helene, aby nás chránili a držali nám dotieravých strelcov od tela.
„RPG!“ zakričal mi za chrbtom Tomáš. Inštinktívne som sa prikrčil a zminimalizoval počet črepín, čo do mňa narazili. Znova som sa rozbehol a tentoraz som sa aj ja už pridal k streľbe na útočníkov na balkóne. Nebolo jednoduché ich trafiť. Mali vyvýšené miesto a dávali si pozor, ale aj tak sa mi podarilo dvoch dostať predtým, než k nám doletel ďalší granát. Odkotúľal som sa od miesta výbuchu a ešte keď som sčasti ležal a kotúľal sa, som im tiež poslal jeden granát na privítanie.
„Uwe!“ zakričal som, aby mi podal status. Letmým pohľadom som zahliadol, že sú na tom podobne zúfalo ako my, ale to bolo všetko.
„Vidím ich asi desať na vašej strane,“ oznámil mi a tiež vystrelil jeden granát na balkón nad našimi hlavami, ktorý sa vzápätí otriasol. „Sedem,“ opravil sa po výbuchu, keď dve telá dopadli do stredu vstupného areálu a zostali nehybne ležať.
„Musíme sa dostať ku schodom!“ zavelil som a rozbehol sa. Schody boli dostatočne vzdialené od balkónov, aby na nás nemali až taký dobrý dosah bez toho, aby sa preskupili, ale pre nás predstavovali dodatočné riziko. Naslepo som vystrelil zopár dávok, vymenil si zásobník za nový a zastavil sa rovno v palebnej línii. Tomáš s Helene prebehli rýchlo okolo mňa, zopár projektilov si našlo svoju cestu a neškodne mi zabubnovalo o hruď. Bola to prijateľná cena, aby som mohol bez problémov zamerať a vystreliť niekoľkokrát rýchlo za sebou. Po poslednom výstrele som sa znova rozbehol a nasledoval Helene. Ani som sa nepozrel späť na balkón, aby som videl, ako tri telá padli takmer simultánne na zem a už sa nepostavili.
„Traja!“ zakričal som Uwemu počet nepriateľov nad ich balkónom. Bol to síce len odhad, ale vzhľadom na to, že streľba už znela len sporadicky, bol asi celkom presný.
Tomáš s Helene už boli pri schodoch a striehli všetkými smermi na útočníkov, ale nateraz sa nikam nehrnuli a vyzeralo to, že si to rozmysleli a čakali na lepšiu príležitosť. Dávalo nám to čas na oddych a preskupenie sa, ale aj im na prípravu druhého útoku.
„To je ale bordel! Čakali na nás!“ posťažoval sa Tomáš pri výmene zásobníka.
„Ešte ťa to prekvapuje?“ spýtala sa ho Jane a vystrelila na niekoho, kto akurát vykukol, a to sa mu stalo osudným.
„Tak trochu, veď bolo všetko utajené.“
„Takáto akcia sa utajiť nedá, nie pred týmito ľuďmi,“ povedal som a pozeral sa na schody. Vôbec sa mi na ne nechcelo ísť. „Ideme!“
Sledoval som vrchol schodiska a dúfal, že medzi sebou nemajú niekoho, kto aj rozmýšľa. Ak by nám poslali dolu schodmi zopár granátov a hneď na to by sa vyrojili strelci, boli by nám aj naše obleky málo platné.
Vydýchol som si až na vrchole prvej časti schodov a rýchlo sa schoval mimo dostrelu. V rýchlosti som si prezrel balkóny a miesta, odkiaľ na nás predtým strieľali, ale až na mŕtvych som tam nikoho nenašiel.
Počkal som, kým Uwe prikývne, a pustili sme sa do výstupu po druhej časti schodov, ktoré už podľa stavebných plánov ústili v otvorenom priestranstve okolo veže a to bola ďalšia nevýhodná pozícia pre nás. Znova som tŕpol a čakal na útok, ale žiaden neprišiel. Na vrchole som opatrne nakukol, prezrel okolie, no všetko vyzeralo byť znova pokojné. Až príliš. Ako ticho pred búrkou.
„Kam sa podeli?“ spýtal sa Echo. Pravdepodobne sme všetci mysleli na to isté. Nebolo možné, že to boli všetci útočníci, s ktorými sa nás snažili zastaviť. Bolo ich len asi dvadsať a očividne na nás čakali. Nemohli predsa prísť v takom malom počte. Vedel som, že niekde musia byť, ale nikde v dohľade to nebolo.
„Do veže!“ zavelil som a rozbehli sme sa priamo k veži vzdialenej asi sto metrov od nás. Každým ubehnutým metrom som sledoval iné okno, inú časť strechy, odkiaľ by nás mohli prekvapiť, ale zatiaľ jediné prekvapenie boli hlavné dvere otvorené dokorán a žiaden náznak nepriateľskej aktivity. „Tak asi vieme, kam išli,“ poznamenal som a nahliadol dnu. Už keď som vošiel, som vedel, že na našom poschodí nikto nie je. Nebolo sa kam schovať. Vstupná hala bola kruhová, obtáčala sa okolo celého obvodu veže, v strede bol prístup k výťahom na vyhliadku. Po vnútornom obvode bola fontána, teraz vypnutá, a po vonkajšom ďalšie dve poschodia slúžiace ako galéria pre umelecké diela. Keby som bol na ich mieste, schovám sa presne tam, ale žiadna streľba sa neozvala.
„Asi nemáme na výber a musíme pokračovať ďalej do pasce, že?“ spýtal sa Tomáš a hlavňou pušky prečesával okolie.
„Presne tak,“ odpovedal som s povzdychom a vykročil doprava po obvode prechádzajúc povedľa fontány tichej ako všetko navôkol. Podľa plánu sme mali zísť schodiskom pre údržbu o dve poschodia nižšie, kde sa malo nachádzať dátové centrum, natiahnuť vírus a v tichosti budovu opustiť. To v tichosti nám už akosi nevychádzalo a obával som sa, ako na tom bude zvyšok plánu.
Boli sme práve v polovici presunu, keď mi hlavu vyvrátilo dozadu a zrazilo ma k zemi. Chvíľu mi trvalo, kým som sa spamätal a opätoval paľbu, zatiaľ čo ma ktosi ťahal späť. Musel to byť veľký kaliber, keď ma tak zrazil. Helma vydržala, ale odtlačok od ostreľovača bol jasne viditeľný. Prevalil som sa na bok a vystrelil na strelcov, ktorí sa objavili na balkóne nad nami, a hneď nato na ďalšieho o pár metrov ďalej pri vchode, ktorým sme práve vošli. Za každého jedného, čo som zastrelil, sa niekde vynoril iní. Prekrikovali sme jeden druhého, hlásili polohu strelcov, výmenu zásobníkov, preskupovali sme sa a hľadali úkryt, kdekoľvek sa len dalo. Nevnímal som čas, len počet zásobníkov a klesajúcu účinnosť obleku, bez ktorých by sme už celkom iste neboli.
A zrazu ticho.
Len tlkot môjho srdca, môj zrýchlený dych a dych mojej jednotky. Tu a tam kdesi spadlo murivo či mramorový obklad a postupne som rozoznával ďalšie zvuky. Hlavne ston ranených. Obzrel som sa okolo seba. Jedine Tomáš bol nablízku, po mojej pravici, vyzeral byť stále živý, rovnako ako ostatní, ktorí sa pomaly vynárali zo zaprášenej haly alebo z toho, čo z nej zostalo.
„Tak, to by bolo,“ povedal Tomáš a neprestal mieriť na balkón.
„Koľko myslíte, že ich bolo?“ spýtal sa Echo.
„Odhadujem, že dobrá stovka,“ oznámil nám Uwe.
„Všetci v poriadku?“ spýtal som sa a každý prikývol. Boli sme aj v horších situáciách.
Keď sme konečne obišli vežu a dostali sa na opačnú stranu od výťahov, bol som rád, že dvere boli zavreté a dokonca aj zamknuté digitálnym zámkom. Ďalšie otvorené dvere a mohol by som rovno každému vpáliť guľku do hlavy aj sám. Ďalší takýto boj by sme už nezvládli.
„Jane?“ požiadal som ju, aby sa na ne pozrela, a odstúpil som do bezpečnej vzdialenosti. To, že boli zatvorené a zamknuté, ešte neznamenalo, že všetko bolo tak, ako malo byť.
Jane si naučeným pohybom presunula zbraň na chrbát, pokľakla pred dverami a z vrecka na nohaviciach si vytiahla malú sadu na otváranie, ale aj preverovanie dverí. Ako prvé vybrala tubu veľkú ako malá baterka, priložila ju k dverám a chvíľu sa ani nepohla. Vyzeralo to, že nič nerobí, ale keď tubu odtiahla, odhalila dierku s priemerom asi jedného centimetra, kam strčila gumenú hadičku. Zdvihla palec, aby nám dala vedieť, že je všetko pripravené, a na vnútornom displeji sa mi zobrazil pohľad na druhú stranu dverí. Trochu pootočila kamerou a hľadala nástražné zariadenie, ale žiadne sa tam nenachádzalo. Vytiahla kameru a v pokoji sa pustila do otvárania zámku. Trvalo jej to len asi minútu a dvere nakoniec povolili a otvorili sa. Bol som vďačný, že na nás za ten čas nikto nezaútočil.
Uwe vošiel ako prvý a zastal na treťom schode. Počkal na moje potľapkanie po chrbte a pokračoval opatrnými krokmi točitým schodiskom na mínus druhé poschodie. Tu už nevládla taká tma a po vypnutí termovízie som zistil, že schodisko je zaliate do červenkastého svetla. Klesali sme čoraz nižšie a každú chvíľu som očakával zvuk streľby ozývajúcej sa na úzkom schodisku, ale nič sa nestalo, ani keď sme dorazili na najspodnejšie podlažie a rozhliadol som sa po miestnosti zaberajúcej asi štyri krát štyri metre. Nikde nebolo nikoho. Viedli sem len dva vchody. Schodisko pre údržbárov slúžiace zároveň ako núdzové, ktorým sme práve prišli, a výťah.
Schody si okamžite zobral na starosť Uwe. Vybehol o pár metrov späť a pustil sa do pokladania nástražných zariadení. Riskovali sme tým poškodenie schodiska a odrezanie cesty, ale bolo to lepšie, ako by nás mal niekto prekvapiť.
„Jane, ako sú na tom dvere?“ spýtal som sa.
„Vďaka výbave od EFP to bude hračka. Kiežby sme také čosi mali pri našom poslednom prepade,“ poznamenala a venovala sa odomykaniu dverí dekodérom, ktorý už stihla napojiť na číselný zámok.
„Čo sa stalo?“
„Stratili sme drahé minúty otváraním bezpečnostných dverí do trezoru. Keby sme boli o dve minúty rýchlejší, mali by sme šancu na útek. Hotovo.“
„Neboli sme na dačo také pripravení?“
„Boli,“ povedala a otvorila. „Ale niekto updatol bezpečnostný systém priamo v ten večer a o tom sme nevedeli. Asi im to prezradil Paul.“
Vošli sme do klimatizovanej miestnosti plnej serverov, ale dvere sme nechali otvorené. Tomáš, Uwe a Helene strážili miestnosť a striehli na pohyb výťahu, Echo s Jane začali prepájať káble do našich počítačov a ja som sa prechádzal medzi servermi. Dotýkal som sa ich končekmi prstov a bezcieľne blúdil, až kým som sa z opačnej strany, ako som vošiel, nevrátil späť.
„Máme spojenie,“ oznámila nám Jane.
„Počujeme sa?“ skúsil som to a čakal na odpoveď.
„Čisto a jasne, ako to ide?“ spýtal sa prezident Berg.
„V tichosti to nebolo, ale sme tu.“
„Čo sa stalo?“
„Čakali na nás a je vysoko pravdepodobné, že aj budú, keď budeme vychádzať.“
„To vás nechali len tak vojsť dnu?“
„Nenechali,“ ozval sa nám v ušiach Paulov hlas a všetci sa ku mne obrátili.
„Povedal som im, že to nebude stačiť a majú počkať,“ pokračoval. „Tie iránske jednotky si mysleli, že vás zvládnu ľavou-zadnou a nedali si povedať, aj preto im do pár dní natrhnete prdel, možno. Zatiaľ sa stiahli, ale čoskoro sa vrátia aj s posilami.“
„Paul! Kde si?“ spýtal sa Tomáš.
„Oh, Tom, teba som mal najradšej, ale čo už. Pôvodne som chcel zabiť len Pacha, ale keď vás do toho znova zatiahol, budete musieť trpieť aj vy, znova. Škoda, že ho aj po tom všetkom nasledujete. Čo vám nahovoril tentoraz? Povedal vám vôbec niečo?“
„Nič nám nemusel povedať,“ dohováral mu Tomáš a ja som Jane naznačil, aby si pohli. „Všetko bola moja vina.“
„Tom, nemusíš,“ povedal som mu mierne, ale Tomáš len pokrútil hlavou.
„Musí to vedieť.“
„Čo také?“ zaujímal sa Paul úprimne.
„To ja som stiahol tie záznamy zo servera, to kvôli mne nás chceli odstrániť.“
„Neverím! On ťa na to nahovoril! Všetko bolo kvôli nemu!“
„Nie, Paul. Mýliš sa a mýlil si sa aj vtedy. Jediná Pachova vina bola, že to tajil, aby ma ochránil.“
„To nie je možné!“ namietal Paul rozrušene. „To nie je možné!“ zopakoval to.
„Paul, ešte nie je neskoro! Vzdaj sa a môžeme to urovnať!“ dohováral som mu.
„Nie, Pacho, nemôžeme,“ povedal odhodlane a na chvíľu sa odmlčal. „Niet cesty späť. Dielo už je takmer dokonané a ani váš pokus o odstavenie vysielača už nepomôže. Práve naopak, urobíte oveľa viac škody, ako by kedy dokázali atómky. Armády Blízkeho východu dokážu odolávať tlaku spojeneckých vojsk už len niekoľko dní a potom budú rozprášené. Keď sa tak stane, vyhrnie sa obyvateľstvo a vrhne sa na okupantov aj holými rukami, ak to bude treba. Keď to všetko skončí, zostane už len hŕstka tých, ktorí prežili, v ľudoprázdnom regióne. V regióne bohatom na nerastné bohatstvá a čo myslíš, ako dlho vám to vaše spojenectvo vydrží? India, Čína, Rusko, Pakistan. Všetci budú chcieť svoj podiel a začne to odznova, len s iným nepriateľom a inými spojencami. Možno nie hneď, ale o desať, dvadsať či päťdesiat rokov určite. Sám si to už dávno pochopil, že sa nikdy nepoučíme, až kým nepríde niekto oveľa väčší a hrozivejší a nezmetie nás všetkých z povrchu planéty a aj to je len otázka času. Je koniec, Juraj, a stále ste to nepochopili.“
„To nemôžeš vedieť,“ odvetil som mu, ale čosi v jeho slovách vo mne rezonovalo pravdou, ktorú som si nemohol a nechcel priznať.
„Nie,“ povedal pobavene, „ale tiež si to myslíš, aj keď sa to bojíš priznať. Ale máte na výber. Vzdajte sa a…“ viac už nedopovedal, lebo spojenie bolo prerušené.
„Čo sa stalo?“ spýtal som sa a pozrel na Jane.
„Vírus sa uploadol a technici získali prístup, podarilo sa im ho odpojiť.“
„Vráťte ho!“ rozkázal som a buchol päsťou do najbližšieho servera, až kým sa nezaknísal.
„Získavali čas, Pacho,“ ozval sa Harkerov hlas. „Pred pár sekundami vyslali signál na všetky vysielače.“
„Čo v ňom bolo?“
„Podľa toho, čo viem vyčítať, má úplne potlačiť strach a pud sebazáchovy,“ odvetil zachrípnutým hlasom, „ďalej má povzbudiť patriotizmus, zmysel pre správnosť ich konania a nenávisť voči nepriateľom.“
„Vieme čosi spraviť? Poslať nový signál? Čo ten vírus?“
„Nemôžeme tak rýchlo poslať nový signál, mozgy ľudí by taký náhly konflikt pocitov nezvládli. Zabilo by ich to.“
„Tak čo môžeme spraviť?!“
„Nič, Pacho,“ odpovedal mi prezident Berg. „Vydal som rozkaz všetkým jednotkám, aby sa stiahli a zastavili útoky. Počkáme pár dní a potom vyšleme nový signál, doktor a technici ma uistili, že pokiaľ vírus nijak neprezradíme, tak ho neobjavia. Vráťte sa späť.“
„A čo útoky nukleárnymi zbraňami?“
„To nechajte na mňa. Pár dní ich ešte dokážem oddialiť. Hlavne sa dostaňte odtiaľ. Satelitné zábery už ukazujú rastúci počet civilistov v uliciach. Máte len pár minút.“
„Čo náš odvoz?“
„Je na ceste. ETA desať minúť.“