Zo sna, aký sa jej už dlho nezdal, sa náhle prebrala. Rukami si rýchlo začala utierať slzy a okamžite sa posadila obzerajúc sa okolo seba, či si to niekto nevšimol. Nepotrebovala, aby ju niekto ľutoval. Vydýchla si a so zavretými očami sa snažila znova si vybaviť jej tvár tak podobnú svojej vlastnej, no predsa inú. Ubehli dva roky, ale zdalo sa jej, akoby to bolo len včera, čo sa s ňou naposledy rozprávala. Práve urobila kapitánske skúšky a plánovali to ísť spolu osláviť, keď jej do toho prišla služobná cesta. Ako väčšinou, keď sa mali stretnúť. Už z toho ani nebola sklamaná, bola zvyknutá, aj keď dúfala, že tentoraz to bude inak, ale nebolo. Všetko oslavovali s viac ako mesačným oneskorením a niekedy aj viac. Narodeniny, Vianoce, dokonca aj príchod nového roka. Nikdy nemala čas, práca bola vždy prvoradá, a to sa o politikoch hovorilo, že v práci veľa času netrávia. Sestra bola očividne iná.
Opäť sa nadýchla a pokrútila hlavou. Už si ani nepamätala, kedy ju pred tým všetkým naposledy videla. Do roka to bývalo maximálne tak tri alebo štyri razy. Sľúbila, že jej to vynahradí, ale tú možnosť už nedostala. Keď dorazila správa, že ju zajali bojovníci Daeš, bola s kapitánom Malým, jej novým a zároveň prvým partnerom, v bare a spolu s kolegami oslavovali jej povýšenie. Mala čo robiť, aby v tom okamihu nestratila rovnováhu. Kolená sa jej roztriasli a nebyť Petra, tak by sa jej podlomili. Dalo jej zabrať, aby prešla novými sprísnenými podmienkami a mohla sa stať policajtkou a neskôr kapitánkou. Všetkým dokázala svoju silu a ani raz neprejavila slabosť, aj keď sa o to inštruktori neustále pokúšali a hovorili jej, že na to nemá.
Keď prišla správa o jej záchrane špeciálnymi jednotkami, bola šťastím bez seba, ale netrvalo to dlho. Najprv bolo niekoľko dní ticho. Armáda odmietala vydať vyhlásenie a ani rodinám sa neunúvali nič povedať, až konečne oznámili, že zomrela na následky poranení. Nechcela tomu uveriť. Aj rodičom hovorila, že musí byť v poriadku, že to cíti, že sa museli pomýliť, ale všetci ju odbili s tým, že odmietala prijať jej smrť. Armáda nevydala ani len jej telo. Vraj podľahla nebezpečnej infekcii, kvôli ktorej ju museli spopolniť. Nemohla ju ani posledný raz vidieť, uistiť sa, že sa nezbláznila.
Nakoniec jej smrť akceptovala. Naučila sa s ňou žiť. Nočné mory ju takmer úplne opustili, až kým sa nestretla zoči-voči s mužom, ktorý ju zachránil. Nikdy nezabudne na ten jeho pohľad, keď sa prvýkrát stretli vo vypočúvacej miestnosti po tom, čo ho konečne chytili a zatkli.
„Zuzana?“ spýtal sa Pacho. Zreničky sa mu rozšírili a tvár zbledla, akoby zbadal ducha. S pootvorenými ústami na ňu pozeral neschopný jediného slova.
„Nie, Zuzana bola moja sestra,“ odvetila a cítila, ako sa jej v hrdle robí hrča a bráni jej, aby povedala čokoľvek iné alebo položila to množstvo otázok, ktoré sa jej hrnuli na jazyk. Bola s ním sama a záznam sa ešte nenahrával. Mala možnosť, ale nevyužila ju. Nevedela, kde začať a ani či vôbec chcela počuť pravdu. Cítila akúsi vďačnosť voči tomuto mužovi. Mužovi, ktorý dlhé mesiace terorizoval, lúpil a vraždil po celej Európe. Potom prišiel hlavný vyšetrovateľ a musela opustiť miestnosť. Vypočúvanie začalo. Bolo to poslednýkrát, čo u neho videla náznak emócie, aj napriek tomu, že sa jej počas súdneho procesu neraz zdalo, že sa na ňu pozerá.
A teraz ležal nehybne ani nie meter od nej. Mala už viacero možností sa ho na čokoľvek spýtať, ale načo, keď si nič nepamätal. Všimla si to hneď, ako vošla do vypočúvacej miestnosti. Akoby sa vrátila v čase. Znova sedel pred ňou, spútaný, ale tentoraz v jeho očiach nebolo nič, ani len štipka poznania, len zmätenie. Akoby ju videl po prvý raz.
Postavila sa a prešla k jeho posteli. Keby nebolo doktorových prístrojov zobrazujúcich jeho vitálne funkcie, tak by si myslela, že je mŕtvy. V tvári bol nezvyčajne bledý a vôbec nevidela, či dýcha alebo nie. Hruď sa mu za celý čas ani raz nepohla.
„Doktor, ako je na tom?“ spýtala sa Jeleníková ustarostene a pozrela sa na hodinky. Ubehlo už vyše hodiny a podľa všetkého sa Pacho ešte stále neprebral, inak by ju už zobudili. Naposledy to trvalo desať minút, kým sa začalo niečo diať, ale už po pol hodine bolo jasné, že sa tak skoro nemusí prebrať, a tak si išli všetci pospať, aby boli pripravení na rýchlo sa blížiaci odchod.
„Stále rovnako. Musel som upraviť senzory, aby som videl aspoň jeho vitálne funkcie, ale žije.“
„Prečo sa neprebral?“
„Je v kóme,“ odpovedal pokojne, ako keby oznamoval počasie.
„Neviete ho z nej dostať?“
„To musia oni. Neviem, či to bol úmysel alebo náhoda, ale v každom prípade musia byť tie nanoboty naozaj inteligentné, inak si to neviem vysvetliť. Akoby vedeli, že znova použijeme EMP, tak sa na to pripravili a uviedli ho do akejsi umelej kómy, pričom oni sa po istom čase zasa aktivovali a pracujú.“
„Liečia ho?“
„Vyzerá to tak a jeho mozog pritom pracuje na plné obrátky. Sníva a spomína si.“
„Nehovorili ste, že mu možno bránia spomenúť si?“
„Už sám neviem, čo si mám myslieť. Z vedeckého hľadiska je Pacho jedna veľká záhada. Ako veriaci muž by som povedal, že sme svedkami zázraku, ale ako muž vedy môžem len neveriacky krútiť hlavou. Ľudstvo si odjakživa vysvetľovalo nevysvetliteľné, vtedajším rozumom nepochopiteľné veci ako boží zásah či zázrak. Nanoboty boží zásah jednoznačne vylučujú, jedine, že by boh používal špičkovú techniku, i keď to tiež nie je vylúčené.“
„Ak sa neprebudí do pätnástich minút, musíme ho naložiť do auta tak, ako je,“ prehovoril Smith ležiac stále v posteli. „Ezrah, bude to problém?“
„Nie, fyzicky mu nič nie je. Nebudem ho síce môcť monitorovať…“ chcel dopovedať, ale Jim ho prerušil.
„Budeme mať iné starosti. Dostali sme práve správu, že naša eskorta nepríde. Zistili, že sú sledovaní a pokúsia sa nám získať trochu času. Máme len zopár minút, kým zistia, že ich ťahajú za nos.“
„Doriti! Dúfal som, že k tomuto nedôjde!“ zanadával agent Smith.
„To my všetci. Pripravte sa, odchádzame hneď, ako to pôjde,“ rozhodol Jim a pozrel sa na každého. Nikto nenamietal. Všetci vedeli, aká vážna je situácia, a aj obeť, akú ich eskorta práve urobila.
„Eva, toto je pre vás,“ ukázal na kôpku oblečenia na stole.
„Čo to je?“
„Nie je to síce bojový oblek TALOS,“ povedal a obzrel sa na svojich chlapov, ktorí si ho už obliekali, „ale lepšie ako nič. Ochranná kombinéza, FRAC uniforma, chrániče a nepriestrelná vesta. Pachovi tiež jednu oblečte. Pre istotu.“
„Ďakujem,“ odvetila a pozerala sa na Jimových chlapov, ako si obliekajú vojenský bojový oblek slúžiaci pre špeciálne jednotky. Doteraz ho videla len na inštruktážnych videách a prehliadkach, ale nikdy takto zblízka. Ak nerátala chlapov, čo napadli jej policajnú stanicu.
„Polícia používa ARGOS,“ povedala a začala sa prehrabávať v oblečení, „ale s týmto sa nedá porovnávať.“
„ARGOS je osekaná a lacnejšia verzia prvého TALOS obleku, ale v princípe je to to isté, len u vás išlo o zameranie sa na kontrolu davu počas demonštrácií a obranu proti takému davu.“
„Hej, pohyblivosť bola niekde na poslednom mieste, ale hlavne, že sme dokázali ustáť spŕšku kameňov, molotove kokteily a malé kalibre. V skupinke sme boli ako tank, osamote ako korytnačka. Prevráť nás na chrbát a rob si s nami, čo chceš. Zopár kolegov na to nepekne doplatilo.“
„Lacnejšia verzia,“ pritakal Jim. „TALOS bol odjakživa zameraný na pohyblivosť a aj ochranu vojaka. Vyše osemdesiat percent tela vojaka je chránených kombináciou klasického kevlaru a flexibilných kevlarových doštičiek napustených špeciálnym tekutým náterom pozostávajúcim z mikroskopických železných častíc, schopných zmagnetizovať sa a zahustiť tekutinu. Vďaka tomu nie je taký ťažký ako plne kevlarový. Štandardne je dodávaný aj s helmou s tvárovou maskou slúžiacou ako ochrana proti chemickému či bakteriálnemu útoku, a multifunkčný priezor s HUD. Jeden dobre vycvičený vojak s takýmto oblekom ustojí celé desiatky priamych zásahov z rôznych kalibrov a niekoľko výbuchov v tesnej blízkosti.“
„Wow, pekne, ako to, že sme s takými hračkami ešte nevyhrali vojnu?“
„Sú veľmi drahé a dostávajú ich len špeciálne jednotky. Tieto už majú pár rokov a nie sú kompletné. Dostupný je už aj tretí a štvrtý variant a ďalšie sú vo vývoji.“
„Nezačali sa používať až po vypuknutí vojny? Lebo predtým vraj nebolo dostatok financií na vývoj?“
„Hej, pred vojnou vznikli plány a prvé prototypy, ale chýbali financie a od vypuknutia vojny ho každý rok vylepšujú. Našťastie netreba meniť celý oblek, stačia len jednotlivé časti, čiže to nie je až také nákladné, ako by sa zdalo, ale aj tak na tom niekto pekne zarába.“
„Ako v každej vojne,“ poznamenala Jeleníková a pustila sa do obliekania. Zhodila zo seba všetko oblečenie až na spodnú bielizeň. Nehanbila sa, to z nej akadémia odstránila ako prvé počas výcviku. Natiahla si ochrannú kombinézu, chrániacu ju voči možným odreninám, ale fungovala aj ako funkčná bielizeň zachytávajúc pot a vyrovnávala teplotné rozdiely. Ako druhé si obliekla pribalenú čiernu bojovú uniformu z ohňovzdorného materiálu, zaistila si konce nohavíc a rukávov suchým zipsom a nasadila si kevlarové chrániče kolien a lakťov. Na záver si obula tmavé vysoké vojenské topánky a natiahla si nepriestrelnú vestu. Nebola taká ťažká, ako bola zvyknutá z policajných verzií, a to aj napriek tomu, že zakrývala oveľa väčšiu časť tela. Dôkladne si ju pozapínala, vyskúšala pohyblivosť a zobrala druhú vestu, aby ju mohla obliecť Pachovi.
„Pomôžete mi?“ spýtala sa doktora. Odtrhol zrak od monitorov a chvíľu na ňu zmätene pozeral, kým pochopil, čo potrebovala.
„Oh, áno, prepáčte. Snažil som sa prísť na to, čo sa tu s naším Pachom deje.“
„Zistili ste niečo nové?“ zisťovala, zatiaľ čo Pacha nadvihovali.
„Žiaľ, nie,“ zavzdychal trochu od námahy, „s touto výbavou to možné nie je, ale v Mníchove sa na to poriadne pozriem s technickým oddelením.“
„Ak sa tam dostaneme,“ vykĺzlo jej a ihneď to oľutovala. Aj keď bol doktor pravdepodobne zvyknutí na občasné nebezpečné situácie, ktoré sa pri práci pre vládnu agentúru mohli vyskytovať, nechcela ho zbytočne strašiť.
„To je pravda, ale som optimista,“ usmial sa úprimne, ale hlas sa mu predsa len trochu zatriasol.
„Tiež by ste si mali dať vestu a helmu,“ povedala mu, keď sa im spoločnými silami podarilo do jednej navliecť Pacha.
„Ste pripravení?“ spýtal sa Smith oblečený rovnako ako ona a Jimovi muži mu stáli hneď za chrbtom pripravení ubrániť ich aj pred malou krajinou.
„Skoro. Doktor ešte potrebuje vestu a helmu.“
„Oblečiete sa v aute. Naložte ho!“ rozkázal a jeden z mužov podišiel dopredu, a prehodil si Pacha cez rameno, akoby vážil len zopár kíl. Namieril si to rovno k pancierovým dverám, ktoré Jim práve otváral.
Za dverami boli zaparkované štyri čierne vozidla typu SUV. Všetky navlas rovnaké a rovnako aj značky.
„Doktor, pôjdeš v prvom aute s Johnom a poručíkom Harkerom,“ povedal Jim. „Eva, ty pôjdeš so mnou v poslednom a Pacho bude v strednom.“
„Bude sám?“ spýtala sa Eva prekvapene. „Áno, nebudú čakať, že by bol iba so šoférom. Pôjdeme najrýchlejšou cestou rovno do Mníchova. Ak by nás našli, tak sa rozdelíme a budeme dúfať, že si vyberú niektoré z našich áut na prenasledovanie. Máme naložený slušný arzenál a slušnú šancu sa ubrániť. Otázky?“ opýtal sa Jim a počkal na možné námietky, ktoré neprišli. „Dobre, ideme.“