- Work in Progress – sci – fi – 667 normostrán – momentálne v stave kvasenia, brúsenia, leštenia a eliminácie chýb. Kapitola neprešla profi redakčnou úpravou. Zatiaľ komentujte, posielajte feedback a ak sa páčilo, zdieľajte. Ďakujem.
Veeros sa na okamih zastavil a zahľadel na posledný transportér pristávajúci na konci hangáru. Po dosadnutí sa k nemu ihneď zlietli práve
Veeros sa na okamih zastavil a zahľadel sa na posledný transportér pristávajúci na konci hangáru. Po dosadnutí sa k nemu ihneď zleteli práve nevyužívané sanitárne drony a spustili proces dekontaminácie. Prechod atmosférou by nič prežiť nemalo, ale opatrnosť bola na mieste.
Aj preto sa nadmerne slizil v ochrannom obleku, ktorý zo sŕdc neznášal. Nebol vôbec konštruovaný na jeho rasu, len upravený. Bolo v ňom teplo a mal obmedzený pohyb. Taktiež mu pridal pekných pár kíl na objeme, čo nemuselo byť úplne na škodu. Aj napriek tomu bol najchudší a najmenší zo všetkých prítomných. Vrátane práve privezených vzoriek nového druhu z povrchu novej planéty, pred ktorými ho mal oblek chrániť, a taktiež naopak.
Nemohli si byť istí, aké skryté baktérie a nákazy si priviezli. Spôsobiť intergalaktickú pandémiu bolo to posledné, čo chcel k zásluhám svojho mena pridať. Ale taktiež nevedel aké nemoci môžu oni chytiť.
Poslednú hodinu preto pobehoval hore-dole po hangári, kalibroval senzory a sanitárne drony, kontroloval ventilačné systémy, čítal si predbežné analýzy a hovoril sám so sebou.
Zaneprázdnenosť ho upokojovala, ale obavy nezahnala. Neustále myslel len na jedno. Potreboval by lepšie vybavenie, také, akými sú vybavené všetky prieskumné plavidlá spoločenstva. Admirálova loď disponovala len zlomkom toho, čo by sa mu skutočne hodilo.
Stačila jedna malá, im neškodná baktéria, vírus, a všetko sa môže veľmi ľahko zvrtnúť. Namiesto niekoľkých stoviek živých bytostí, by ich mali zrazu niekoľko stoviek umierajúcich. O medzidruhovom preskočení a následnom zmutovaní radšej pred Admirálom pomlčal. Určite si bol vedomý všetkých rizík.
Presun nových tvorov po lodi si preto vyžadoval dôkladnú prípravu, pozornosť a predovšetkým ostražitosť pri dekontaminácii hangáru a priľahlých miestností. Schopnosti a vlastnosti, ktorými sa rád pýšil. Zostávalo už len počkať na vyčistenie poslednej lode, aby mohol začať s druhou fázou.
Zahľadel sa na nastúpené vzorky a ihneď mu ich prišlo ľúto. Bol na nich žalostný pohľad. Špinaví, dotrhaní a podaktorí aj pokrytí od akejsi červenej tekutiny. Predpokladal, že šlo o ich krv. Tlačili sa jeden k druhému a vystrašene sa obzerali.
Teda domyslel si, že to budú asi výrazy strachu. Videl ich na viacerých a zhodovali sa s rovnakou emóciou už jemu známych druhov. Určite to pre nich bola stresová skúsenosť, taký únos zo svojich domovov do chladného hangára kdesi vo vesmíre v obkolesení únoscov a ešte k tomu inej rasy.
Zatiaľ im hovoril vzorky. Bolo to chladné, ale potreboval sa nateraz odosobniť, aby sa cítil lepšie, ako keby ich považoval za zajatcov, akými v skutočnosti boli. Keby tak neurobil, bolo by mu zo seba ešte viac zle.
Musel uznať, že to veľmi nepomáhalo. Nebol to on, priečilo sa mu to.
Zároveň sa ale nevedel dočkať, kým si ich bude môcť poriadne prezrieť a skúmať do posledného detailu.
Počiatočné informácie od Admirála neboli… bohvieaké. Respektíve žiadne. Dostal iba označenie hviezdneho systému ako Terra-lit. Podľa toho by sa mali volať Terraliťania. Ale akosi skutočne hovorili oni, to ho zaujímalo viac.
Zatiaľ si stihol všimnúť, že to sú vcelku zaujímavé bytosti, aj keď vo viacerých aspektoch nijak extra nevynikali oproti iným druhom.
Ako aj mnoho iných inteligentných foriem života aj oni boli bipedálne. Nie žeby to bolo pravidlo, ale štatistiky ukazovali, že sa väčšina vyvinula práve na dvojnohých tvorov. Veda tento fenomén skúmala už stáročia, ale k jednotnému konsenzu doposiaľ nedospela. Iba k viacerým teóriám.
Tá najviac akceptovaná tvrdí, že vesmír síce vznikol naraz a postupne sa rozťahuje, ale je to jeden organizmus a ako taký má určité pravidlá. Znamená to teda, že všetky živé a inteligentné formy života sú vlastne jeden druh. Rozlišujeme sa len vďaka podmienkam na našich domovských planétach, ktoré nás prinútili prispôsobiť sa.
Pre veriacich to bol akýsi daný zákon od vyššej moci. A pre vedcov základný prvok genetického dizajnu zakódovaný v prvotnej bunke každého druhu. Ani jedno sa zatiaľ nikomu nepodarilo potvrdiť, ale ani vyvrátiť, a tak sa aj on skôr prikláňal k zásahu vyššej moci.
Teda dovtedy kým sa nenájde vedou podložené vysvetlenie.
Trochu ho sklamalo, že sa navonok takmer nijak nelíšili od iných druhov. Možno tak farbou pokožky, ktorá sa zdala byť u každého iná. Niektorí boli viac bledí, iní zas ružovkastí alebo hnedí a podaktorí farby menili, ale len v okolí tvári. To mu prišlo nanajvýš zaujímavé.
Úroveň ochlpenia mali tiež odlišnú a u niektorých sa nevyskytovalo takmer vôbec. Aj to mu prišlo nanajvýš zvláštne. Ako to, že jeden mal na hlave vlasy a iní nie, a to patrili k jednej rase.
Jeho vlastný druh charakterizovala pokožka na prvý pohľad lesklá, hladká, ale v skutočnosti bola drsná a tenká. Za všetko mohol olejovitý povlak. Tvoril ich vonkajšiu ochrannú vrstvu.
Ako aj iné formy života aj tieto dýchali zmes plynu – dusík, kyslík, argón, oxid uhličitý, vodnú paru a iné. V odlišnej forme, s inými baktériami, zložením a hustotou, ale stále to bol vzduch. V hangári a priľahlých miestnostiach ho dal prispôsobiť, ale stále to nebolo úplne ono. Chvíľu sa im bude na lodi ťažšie dýchať, no veril, že si s tým poradí a nájde riešenie.
Zaraz mal lepšiu náladu. Myšlienky na výskum mu pomáhali zabudnúť na tú temnejšiu stránku svojej práce. Násilné praktiky dovlečenia tohto druhu a o nedobrovoľnom otrokárstve ani nehovoriac. Vrcholne sa mu hnusilo.
Bol vehementným zástancom toho, že každý inteligentný druh má mať právo rozhodnúť sa, či chce byť otrokom alebo nie!
Zovrel drobné ruky s dlhými prstami v päsť a chvíľu tak zotrval. Ale nie dlho, mal pred sebou ešte veľa práce.
Momentálne ale nemal inú možnosť, ako sa tejto neprávosti prizerať. A navyše jej aj napomáhať. Mohol si za to sám, s tým sa už zmieril, ale toto, zavrtel hlavou. Toto mu ešte dlho nedovolí spať.
Admirálovi vďačil za veľa, ale nebol si istý, či je cena dostatočná.
Hlas vedca v ňom túžil po bádaní. Po dôkladnom preskúmaní tejto novej rasy. Ale zároveň s nimi ako živá bytosť súcitil.
Veeros si povzdychol a sledoval príchod posledných zajatcov. Niektorí členovia posádky im už začali hovoriť rôznokožci alebo ružovokožci, vďaka ich rozdielne a prevažne doružova sfarbenej pokožke.
Predbežnou analýzou už dokázal určiť odlišnosti medzi pohlaviami a tým sa rozhodol začať.
„Doktor Veeros,“ povedal mladší veliteľ, ktorého mu priradili. „Zajatci sú pripravení.“
„Dobre teda, takže začneme. Ukážem vám postup,“ povedal a zobral si od najbližšieho vojaka skenovaciu sondu. Obyčajne ju používali na skúmanie terénu v akciu či identifikáciu osôb, ale technici doplnili softvérovú výbavu na evidenciu členov tohto nového druhu. „Berte ich po jednom.“
Pristavil sa pri jedincovi s vonkajšími ukazovateľmi ženského pohlavia, zľahka ju chytil za predlaktie a opatrne si ju pritiahol k sebe. Snažil sa, aby ju príliš nevystrašil, ale nepodarilo sa mu to.
Vzpierala sa, veľmi nahlas čosi hovorila, triasla sa po celom tele a upierala na neho doširoka otvorené oči. Popritom sa obzerala za seba, emotívne rozprávala a hľadala pomoc u súkmeňovcov.
Veeros postrehol zopár zovretých perí a pästí, nahnevaných pohľadov, prešliapnutí na mieste či zakolísanie. Ale nik nezakročil.
Pokúsil sa ju trochu upokojiť. Cez transparentnú masku sa usmial a so zdvihnutými rukami sa jej snažil naznačiť, aby sa nebála.
Ani to nepomohlo a dokonca to zhoršil. Žene vytiekla dáka tekutina z kútikov očí a stmavli jej ošatenie medzi nohami.
Súcitne si povzdychol, ale muselo to byť. Použil silu a vytiahol ženu pár krokov od ostatných, a vzdialil sa.
„Najprv ich naskenujete,“ vypustil skenovaciu sondu.
Ihneď sa zorientovala.
„Označíte cieľovú osobu.“
Sonda zopárkrát preletela okolo ženy v rôznej rýchlosti a v rôznej vzdialenosti, a vzápätí sa mu na tablete objavili nové hodnoty.
Prekvapene zažmurkal, pozrel sa na jedinca, na hodnoty a znova späť. „Hmm.“
„Niečo zle, doktor?“ spýtal sa poručík.
„Nie, nie,“ odvetil Veeros a opäť sa pozrel na jedinca. Myslel si, že ide o ženu, ale sonda to potvrdila len na sedemdesiatdva percent.
Nevadí, postupne nadobudnú viac dát a tým aj lepší odhad. Zvyšok skladačky doplnia krvné a genetické výsledky.
„Následne spárujete záznam zo sondy s dávkou z injektora,“ zobral si jeden z pristaveného stolíka, „a potom aplikujete podkožný lokalizátor a krvné sondy. Sú už naprogramované, aby nám zistili približný vek, presné pohlavie a zdravotný stav jedinca. Priradia im aj ID číslo a spoja ho s externými parametrami,“ chytil ženu za ruku, triasla sa, ale nebránila sa, a zatlačil na injektor dávky.
Pustil ju a ihneď sa od neho odtiahla šúchajúc si ruku v mieste vpichu. Čosi povedala, ale Veeros jej nerozumel. Domyslel si však, že to nebude nič pekné.
Vojaci pracovali a Veeros sa im pratal z cesty. Z času na čas sa priblížil, ale inak si jedincov z diaľky obzeral a na tablete porovnával hodnoty, ktoré skenovacie sondy chrlili. Išlo zatiaľ len o povrchný zber informácií, ale aj tie vyzerali zaujímavo.
Už teraz vedel, že na rozdiel od členov posádky lode, nemajú rovnakú výšku ani stavbu tela. Rôznorodosť bola až do oči bijúca. Každý sa zdal byť istým spôsobom jedinečný.
Až na tváre, tam zlyhával v rozoznávaní tých správnych detailov a prišli mu rovnaké. Ale to nebolo nič nové. Išlo o nový druh, jeho mozog si na nich doposiaľ nezvykol.
Vojakom pomáhal, ako vedel. Neraz museli použiť silu, aby oddelili ustrašených jedincov od seba a taktiež sa ich zopár pokúsilo o odpor. Dlho im nevydržal a za použitia nesmrtiacich techník si s nimi admirálovi muži hravo poradili.
Neubehla ani hodina a úlohu sa im podarilo splniť. Zostávala posledná dvojica.
Z nejakého dôvodu, ich vojaci držali pod neustálym dohľadom a bokom od ostatných, ale aj s nimi už končili. Práve im vpichovali sondy.
„A čo títo dvaja?“ spýtal sa Veeros a so záujmom si ich oboch prezrel, a zároveň sledoval nabiehajúce údaje. Všetko v norme, neprišli mu v ničom špeciálni.
„Zabili jedného z našich a ďalšieho poranili,“ odvetil jeden z vojakov podráždene.
„Zaujímavé, ale dalo sa to predpokladať, že nie všetci pôjdu dobrovoľne. Že páni?“ poznamenal a k tým dvom si pripísal zopár poznámok.
Veeros spustil ruku s tabletom a rozhliadol sa po hangári. Prvá časť práce, tá jednoduchá, bola za nimi.
Chudáci, povzdychol si Veeros a zavrtel hlavou. Jeho predsavzatie brať ich ako vzorky sa vyparilo skôr, ako ho začal praktizovať. So vzorkami sa nedá cítiť ľútosť, ale týchto tvorov mu prišlo skutočne ľúto.
Keď sa rozhodol študovať medicínu a neskôr xenológiu, robil to preto, aby svoje vedomosti a skúsenosti použil na pomoc, nie aby ubližoval. Vo všetkom vynikal, doštudoval s vyznamenaniami, najlepší v ročníku, vidina svetlej budúcnosti.
Získal prácu v poprednej vedeckej inštitúcii v Galaktickom spoločenstve, no chýbalo len jedno. Objav nového druhu hodného skúmania. Tých pár desiatok planét so známym inteligentným životom v rannej rozvojovej fáze si už dávno rozdelili služobne starší xenológovia. Bol presne tisíci v poradí na udelenie postu hlavného výskumníka pri objave toho ďalšieho nového druhu.
Prebudil v sebe vedca, vzpriamil sa a zhlboka sa nadýchol. Na pár sekúnd zadržal dych a vydýchol. Nesmel si ich pripúšťať k telu, žiaden výskum sa bez obetí nezaobíde. Toho sa obával najviac. Chyby sa stávajú, rovnako aj nečakané prekážky.
Zatiaľ jeho prepočty a analýzy vychádzali a žiaden z jedincov neumieral v strašných kŕčoch, nesršala z nich krv a iné tekutiny, nekolabovali. To bolo samé o sebe sľubné.
„Hotovo, doktor,“ podal mu hlásenie mladý vojak a prerušil Veerosove dumanie. „Všetkých 518 ružovokožcov zaevidovaných a napichaných.“
„Napichaných?“ pozdvihol by Veeros obočia, keby nejaké mal, a mladší veliteľ sa pobavene uškrnul. „Odveďte ich po skupinkách do dekontaminačných miestnosti. Musíme ich čo najskôr očistiť a dôkladne sa pozrieť aké choroby si so sebou priniesli. Všetko, čo majú pri sebe spáľte, už to nebudú potrebovať,“ povedal, ale vzápätí sa otočil. „Vlastne nie. Ponechajte osobné veci, čisto pre výskum, oblečenie však môžete spáliť. Vyberte mi potom dvoch z každého pohlavia. Budeme ich potrebovať na zopár dodatočných testov. Myslím, že to by mohlo byť všetko.“
„Vykonám, doktor,“ zasalutoval mladší veliteľ zložením pästí na hruď, aj keď nemusel, nepatril k regulárnej posádke.
„Ešte niečo?“ spýtal sa Veeros, keď si všimol, že mladší veliteľ na niečo čaká.
„Nemali by sme im dať obojky?“
„Obojky?“
„No,“ zaváhal vojak. „Je ich cez päťsto a nás je tu len zopár desiatok.“
„Mladší veliteľ,“ začal Veeros. „Pozrite sa na nich. Sú vystrašení, zranení, unavení, psychicky, ale aj fyzicky na dne. O deň či dva budú možno predstavovať dáku hrozbu, ale teraz,“ zavrtel hlavou. „V tomto stave sú skôr hrozbou pre seba samých. Som si istý, že vy a vaši chlapi to zvládnete. Ale ak vám to spraví dobre, tak im ich po dekontaminácii nasaďte. Ale nie pred, nesmú mať na sebe nič. Je to jasné?“
„Áno, pane!“ zasalutoval mladší veliteľ znova a Veeros rozmýšľal, čím si od neho vyslúžil takú úctu.
Veeros vyšiel z hangára spolu s prvou skupinkou zajatcov. Kráčali ticho a skľúčene. Po oboch stranách ich sprevádzali admirálovi muži.
Po pár metroch sa sprievod zastavil a vojak na čele priložil ruku k ovládaciemu panelu na stene. Dvere sa v tichosti otvorili a miestnosť za nimi sa automaticky osvetlila.
Gestami zbraňou hnali zajatcov dnu, ale to už doktor s ťažkým srdcom odchádzal pripraviť ďalšiu fázu. Pri dekontaminácii byť nemusel. Staral sa o ňu počítač a zdravotné tímy boli na blízku v pohotovosti. Neočakával, že sa vyskytnú ťažkosti. Na to bol systém stavaný.
Usmial sa pri pomyslení, ako sa vojenské mozgy budú snažiť komunikovať s novým druhom a nálada sa mu trochu vylepšila.
nevyužívané sanitárne drony a spustili proces dekontaminácie. Prechod atmosférou by žiadna prežiť nemala, ale nechcel nič nechať na náhodu.
Až tak skenom planéty nedôveroval.
Aj preto mal na sebe ochranný oblek, ktorý zo sŕdc neznášal. Nebol úplne konštruovaný na jeho rasu, len upravený.
Preto sa mu v ňom zle hýbalo, a pridával mu pekných pár kíl na objeme, čo nemuselo byť úplne na škodu. Aj napriek tomu bol najchudší a najmenší zo všetkých prítomných. Vrátane práve privezených vzoriek nového druhu z povrchu novej planéty, pred ktorými ho mal oblek chrániť, a taktiež naopak.
Nemohli si byť istí, aké baktérie a nákazy si priviezli. Spôsobiť intergalaktickú pandémiu bolo to posledné, čo chcel k zásluhám svojho mena pridať. Ale taktiež nevedel aké nemoci môžu oni chytiť.
Poslednú hodinu preto pobehoval hore-dole po hangári, kalibroval senzory a sanitárne drony, kontroloval ventilačné systémy, čítal si predbežné analýzy a hovoril sám so sebou.
Zaneprázdnenosť ho upokojovala, ale obavy nezahnala. Neustále myslel len na jedno. Potreboval by lepšie vybavenie, také, akými sú vybavené všetky prieskumnické plavidlá spoločenstvá. Admirálova loď mala len zlomok toho, čo by sa mu skutočne hodilo.
Vedel, že stačí aj jedna malá, im neškodná baktéria, vírus, a všetko sa môže veľmi ľahko zvrtnúť. Namiesto niekoľkých stoviek živých bytostí, by ich mali zrazu niekoľko stoviek umierajúcich. O medzidruhovom preskočení a následnom zmutovaní radšej pred Admirálom pomlčal. Určite si bol vedomý všetkých rizík.
Presun po lodi si preto vyžadoval dôkladnú prípravu, pozornosť a predovšetkým ostražitosť pri dekontaminácii hangáru a priľahlých miestností. Schopnosti a vlastnosti, ktorými sa rád pýšil. Zostávalo už len počkať na vyčistenie poslednej lode, aby mohol začať s druhou fázou.
Zahľadel sa na nastúpené vzorky a ihneď mu ich prišlo ľúto. Bol na nich žalostný pohľad. Špinaví, dotrhaní a podaktorí aj pokrytí od akejsi červenej tekutiny. Predpokladal, že šlo o ich krv. Tlačili sa jeden k druhému a vystrašene pozerali vôkol seba.
Teda domyslel si, že to budú asi výrazy strachu. Videl ich na viacerých a zhodovali sa s rovnakou emóciou už jemu známych druhov. Určite to pre nich bola stresová skúsenosť, taký únos zo svojich domovov do chladného hangára kdesi vo vesmíre v obkolesení únoscov a ešte k tomu inej rasy.
Zatiaľ im hovoril vzorky. Bolo to chladné, ale potreboval sa odosobniť, aby sa cítil lepšie, ako keby ich považoval za zajatcov, akými v skutočnosti boli. Keby tak neurobil, bolo by mu zo seba ešte viac zle.
Musel uznať, že to veľmi nepomáhalo. Nebol to on, priečilo sa mu to.
Zároveň sa ale nevedel dočkať, kým si ich bude môcť poriadne prezrieť a skúmať do posledného detailu.
Počiatočné informácie od Admirála neboli… bohvieaké. Respektíve žiadne. Dostal iba označenie hviezdneho systému ako Terra-lit. Podľa toho by sa mali volať Terraliťania. Ale akosi skutočne hovorili oni, to ho zaujímalo viac.
Zatiaľ si stihol všimnúť, že to sú vcelku zaujímavé bytosti, aj keď vo viacerých aspektoch nijak extra nevynikali oproti iným druhom.
Ako aj mnoho iných inteligentných foriem života aj oni boli bipedálni. Nie žeby to bolo pravidlo, ale štatistiky ukazovali, že sa väčšina vyvinula práve na dvojnohých tvorov. Veda tento fenomén skúmala už stáročia, ale k jednotnému konsenzu doposiaľ nedospela. Iba k viacerým teóriám.
Tá najviac akceptovaná tvrdí, že vesmír síce vznikal postupne, ale je to jeden organizmus a ako taký má určité pravidlá. Znamená to teda, že všetky živé a inteligentné formy života sú vlastne jeden druh. Rozlišujeme sa len vďaka podmienkam na našich domovských planétach, ktoré nás prinútili prispôsobiť sa.
Pre veriacich to bol akýsi daný zákon od vyššej moci. A pre vedcov základný prvok genetického dizajnu zakódovaný v prvotnej bunke každého druhu. Ani jedno sa zatiaľ nikomu nepodarilo potvrdiť, ale ani vyvrátiť, a tak sa aj on skôr prikláňal k zásahu vyššej moci.
Teda dovtedy kým sa nenájde vedou podložené vysvetlenie.
Trochu ho sklamalo, že sa navonok takmer nijak nelíšili od iných druhov. Možno tak farbou pokožky, ktorá sa zdala byť u každého iná. Niektorí boli viac bledí, iní zas ružovkastí alebo hnedí a podaktorí farby menili, ale len v okolí tvári. To mu prišlo nanajvýš zaujímavé.
Úroveň ochlpenia mali tiež odlišnú a u niektorých sa nevyskytovalo takmer vôbec. Aj to mu prišlo nanajvýš zvláštne. Ako to, že jeden mal na hlave vlasy a iní nie a to patrili k jednej rase.
Jeho vlastný druh charakterizovala pokožka na prvý pohľad lesklá, hladká, ale v skutočnosti bola drsná a tenká. Za všetko mohol olejovitý povlak. Tvoril ich vonkajšiu ochrannú vrstvu.
Ako aj iné formy života aj tieto dýchali oxygén. V inej forme, s inými baktériami, zložením a hustotou, ale stále to bol kyslík. V hangári a priľahlých miestnostiach ho dal prispôsobiť, ale stále to nebolo úplne ono. Chvíľu sa im bude na lodi ťažšie dýchať, no veril, že si s tým poradí a nájde riešenie.
Zaraz mal lepšiu náladu. Myšlienky na výskum, mu pomáhali zabudnúť na tú temnejšiu stránku svojej práce. Násilné praktiky dovlečenia tohto druhu a o nedobrovoľnom otrokárstve ani nehovoriac. Vrcholne sa mu hnusilo.
Bol vehementným zástancom toho, že každý inteligentný druh má mať právo rozhodnúť sa, či chce byť otrokom alebo nie!
Zovrel drobné ruky s dlhými prstami v päsť a chvíľu tak zotrval. Ale nie dlho, mal pred sebou ešte veľa práce.
Momentálne ale nemal inú možnosť, ako sa tejto neprávosti prizerať. A navyše jej aj napomáhať. Mohol si za to sám, s tým sa už zmieril, ale toto, zavrtel hlavou. Toto mu ešte dlho nedovolí spať.
Admirálovi vďačil za veľa, ale nebol si istý, či je cena dostatočná.
Hlas vedca v ňom túžil po bádaní. Po dôkladnom preskúmaní tejto novej rasy. Ale zároveň s nimi ako živá bytosť súcitil.
Veeros si povzdychol a sledoval príchod posledných zajatcov z tohto nového druhu. Niektorí členovia posádky im už začali hovoriť rôznokožci alebo ružovokožci, vďaka ich rozdielne a prevažne doružova sfarbenej pokožke.
Predbežnou analýzou už dokázal určiť odlišnosti medzi pohlaviami a tým sa rozhodol začať.
„Doktor Veeros,“ oslovil doktora poručík, ktorý ich na dnes dostal do opatery. „Zajatci sú pripravení.“
„Dobre teda, takže začneme. Ukážem vám postup,“ povedal a zobral si od najbližšieho vojaka skenovaciu sondu. Obyčajne ju používali na skúmanie terénu v akciu či identifikáciu osôb, ale technici doplnili softvérovú výbavu na evidenciu členov tohto nového druhu. „Berte ich po jednom.“
Pristavil sa pri jedincovi s vonkajšími ukazovateľmi ženského pohlavia, zľahka ju chytil za predlaktie a opatrne si ju pritiahol k sebe. Snažil sa, aby ju príliš nevystrašil, ale nepodarilo sa mu to.
Vzpierala sa, veľmi nahlas čosi hovorila, triasla sa po celom tele a upierala na neho doširoka otvorené oči. Popritom sa obzerala za seba, emotívne rozprávala a hľadala pomoc u súkmeňovcov.
Veeros postrehol zopár zovretých perí a pästí, nahnevaných pohľadov, prešliapnutí na mieste či zakolísanie. Ale nik nezakročil.
Pokúsil sa ju trochu upokojiť. Cez transparentnú masku sa usmial a so zdvihnutými rukami sa jej snažil naznačiť, aby sa nebála.
Ani to nepomohlo a dokonca to zhoršil. Žene vytiekla dáka tekutina z kútikov očí a stmavli jej nohavice medzi nohami.
Súcitne si povzdychol, ale muselo to byť. Použil silu a vytiahol ženu pár krokov od ostatných, a vzdialil sa.
„Najprv ich naskenujete,“ vypustil skenovaciu sondu.
Ihneď sa zorientovala.
„Označíte cieľovú osobu.“
Sonda zopárkrát preletela okolo ženy v rôznej rýchlosti a v rôznej vzdialenosti, a vzápätí sa mu na tablete objavili nové hodnoty.
Prekvapene zažmurkal, pozrel sa na jedinca, na hodnoty a znova späť. „Hmm.“
„Niečo zle, doktor?“ spýtal sa poručík.
„Nie, nie,“ odvetil Veeros a opäť sa pozrel na jedinca. Myslel si, že ide o ženu, ale sonda to potvrdila len na sedemdesiatdva percent.
Nevadí, postupne nadobudnú viac dát a tým aj lepší odhad. Zvyšok skladačky doplnia krvné a genetické výsledky.
„Následne spárujete záznam zo sondy s dávkou z injektora,“ zobral si jeden z pristaveného stolíka, „a potom aplikujete podkožný lokalizátor a krvné sondy. Sú už naprogramované, aby nám zistili približný vek, presné pohlavie a zdravotný stav jedinca. Priradia im aj ID číslo a spoja ho s externými parametrami,“ chytil ženu za ruku, triasla sa, ale nebránila sa, a zatlačil na injektor dávky.
Pustil ju a ihneď sa od neho odtiahla šúchajúc si ruku v mieste vpichu. Čosi povedala, ale Veeros jej nerozumel. Domyslel si však, že to nebude nič pekné.
Vojaci pracovali a Veeros sa im pratal z cesty. Z času na čas sa priblížil, ale inak si z diaľky obzeral jedincov a na tablete porovnával hodnoty, ktoré skenovacie sondy chrlili. Išlo zatiaľ len o povrchný zber informácií, ale aj tie vyzerali zaujímavo.
Už teraz vedel, že na rozdiel od členov posádky lode, nemajú rovnakú výšku ani stavbu tela. Rôznorodosť bola až do oči bijúca. Každý sa zdal byť istým spôsobom jedinečný.
Až na tváre, tam zlyhával v rozoznávaní tých správnych detailov a prišli mu rovnaké. Ale to nebolo nič nové. Išlo o nový druh, jeho mozog si na nich doposiaľ nezvykol.
Vojakom pomáhal, ako vedel. Neraz museli použiť silu, aby oddelili ustrašených jedincov od seba a taktiež sa ich zopár pokúsilo o odpor. Dlho im nevydržal a za použitia nesmrtiacich techník si s nimi admirálovi muži hravo poradili.
Neubehla ani hodina a úlohu sa im podarilo splniť. Zostávala už len posledná dvojica.
Z nejakého dôvodu, ich vojaci držali pod neustálym dohľadom a bokom od ostatných, ale aj s nimi už končili. Práve im vpichovali sondy.
„A čo títo dvaja?“ spýtal sa Veeros a so záujmom si ich oboch prezrel, a zároveň sledoval nabiehajúce údaje. Všetko v norme, neprišli mu v ničom špeciálni.
„Zabili jedného z našich a ďalšieho poranili,“ odvetil jeden z vojakov podráždene.
„Zaujímavé, ale dalo sa to predpokladať, že nie všetci pôjdu dobrovoľne. Že páni?“ poznamenal, pripísal si zopár poznámok k týmto dvom.
Veeros spustil ruku s tabletom a rozhliadol sa po hangári. Prvá časť práce, tá jednoduchá, bola za nimi.
Chudáci, povzdychol si Veeros a zavrtel hlavou. Jeho predsavzatie brať ich ako vzorky sa vyparilo skôr, ako ho začal praktizovať. So vzorkami sa nedá cítiť ľútosť, ale tých tvorov mu prišlo skutočne ľúto.
Keď sa rozhodol študovať medicínu a neskôr xenológiu, robil to preto, aby svoje vedomosti a skúsenosti použil na pomoc, nie aby ubližoval. Vo všetkom vynikal, doštudoval s vyznamenaniami, najlepší v ročníku, vidina svetlej budúcnosti.
Získal prácu v poprednej vedeckej inštitúcii v Galaktickom spoločenstve, no chýbalo len jedno. Objav nového druhu hodného skúmania. Tých pár desiatok planét so známym inteligentným životom v rannej rozvojovej fáze už bolo dávno rozdelených medzi služobne starších xenológov. Bol presne tisíci v poradí na udelenie postu hlavného výskumníka pri objave toho ďalšieho nového druhu.
Prebudil v sebe vedca, vzpriamil sa a zhlboka sa nadýchol. Na pár sekúnd zadržal dych a vydýchol. Nesmel si ich pripúšťať k telu, žiaden výskum sa bez obetí nezaobíde. Toho sa obával najviac. Chyby sa stávajú, rovnako aj nečakané prekážky.
Zatiaľ jeho prepočty a analýzy vychádzali a žiaden z jedincov neumieral v strašných kŕčoch, nesršala z nich krv a iné tekutiny, nekolabovali. To bolo samé o sebe sľubné.
„Hotovo, doktor,“ podal mu hlásenie mladý vojak a prerušil Veerosove dumanie. „Všetkých 518 ružovokožcov zaevidovaných a napichaných.“
„Napichaných?“ pozdvihol by Veeros obočia, keby nejaké mal, a poručík sa pobavene uškrnul. „Odveďte ich po skupinkách do dekontaminačných miestnosti. Musíme ich čo najskôr očistiť a dôkladne sa pozrieť aké choroby si so sebou priniesli. Všetko, čo majú pri sebe spáľte, už to nebudú potrebovať,“ povedal, ale vzápätí sa otočil. „Vlastne nie. Ponechajte osobné veci, čisto pre výskum, oblečenie však môžete spáliť. Vyberte mi potom dvoch z každého pohlavia. Budeme ich potrebovať na zopár dodatočných testov. Myslím, že to by mohlo byť všetko.“
„Vykonám, doktor,“ zasalutoval poručík zložením pästí na hruď, aj keď nemusel. Nepatril k regulárnej posádke.
Veeros vyšiel z hangára spolu s prvou skupinkou zajatcov. Kráčali ticho a skľúčene. Po oboch stranách ich sprevádzali admirálovi muži.
Po pár metroch sa sprievod zastavil a vojak na čele priložil ruku k ovládaciemu panelu na stene. Dvere sa v tichosti otvorili a miestnosť za nimi sa automaticky osvetlila.
Gestami zbraňou hnali zajatcov dnu, ale to už doktor s ťažkým srdcom odchádzal pripraviť ďalšiu fázu. Pri dekontaminácii byť nemusel. Staral sa o ňu počítač a zdravotné tímy boli na blízku v pohotovosti. Neočakával, že sa vyskytnú ťažkosti. Na to bol systém stavaný.
Usmial sa pri pomyslení, ako sa vojenské mozgy budú snažiť komunikovať s novým druhom a nálada sa mu trochu vylepšila.