Pravdivosť Jackovej informácie sa overila a nepriateľské jednotky, čakajúce, kým pristaneme, sa naozaj nachádzali v rokline. Nebola veľká. Na šírku mala možno kilometer a na dĺžku asi tri, ale úplne stačila na ukrytie ôsmich tureckých obrnených transportérov typu Otokar Cobra II s plnou posádkou, ktorá práve teraz postávala v obrannom kruhu okolo svojich vozidiel a jedného civilného obrneného SUV. Aj keď boli všetky symboly odstránené, už podľa kontúr som vedel, že ide o akýsi variant luxusného Knight XV alebo jeho nasledovníka.
Niektorí z posádky fajčili a robili zo seba dobré ciele, iní zas postávali opretí o vozidlá, ale rozhodne to nevyzeralo, že by čakali problémy. Vyzerali skôr unudene než ostražito, až na dvoch chlapov približne v strede kolóny pri civilnom vozidle. Nervózne sa prechádzali zo strany na stranu a pozerali sa na hodinky, akoby niekoho čakali. Pravdepodobne nás, ale nie až tak blízko. Na rozdiel od väčšiny bojovníkov boli oblečení naľahko, akoby si len odskočili z mesta a mali sa čoskoro vrátiť. Cez nočné videnie som im nevidel do tváre, ale pochyboval som, že patrili k lokálnym jednotkám, a aj ich obuv a oblečenie tomu nasvedčovali. Vojenská minulosť sa im však odoprieť nedala. Ich postoj a udržiavaná postava vysielali jasné signály, že ide o niekoho dôležitého, s výcvikom a skúsenosťami z boja. Inak by neboli v strede chránení vyše šesťdesiatimi ozbrojencami.
Poležiačky sme sa opatrne stiahli späť a ustúpili o pár krokov od zrázu. Paul okamžite hodil Tomášovi ukoristené RPG z bunkra a pustil sa do rozkladania granátov na zem. Boli štyri – o dva menej, než bolo obrnených transportérov, a to za predpokladu, že ich dokážu vyradiť počas boja jediným zásahom. Tomáš si zobral dva a Paul si nechal zvyšné. Každý z nás mal pri sebe štyri granáty, ale tie nám boli proti vozidlám tohto typu málo platné.
Uwe odniekadiaľ vytiahol ešte dve balenia C4 a usmial sa pri tom: „Vedel som, že sa zídu.“
„Moment prekvapenia je na našej strane,“ povedal som a na zem nakreslil deväť obdĺžnikov znázorňujúcich deväť vozidiel. „Paul, Tomáš, budete na tejto strane rokliny. Zoberiete si na starosť prvé a posledné vozidlo, potom páľte podľa vlastného uváženia. Žiadne však nesmie opustiť roklinu, inak je po nás. Uwe, Sebastián opačná strana, C4 na stredné vozidlá, okrem Knighta. Jane a Helene, pôjdete s nimi a poskytnete im kryciu paľbu. Všetci pripravení?“ spýtal som sa nakoniec, aj keď som vedel, že pripravení sú. Počkali sme, kým Uwe pripojí detonátory k výbušninám, a rozmiestnili sme sa. Roklina bola skvelé miesto na úkryt, ale veľmi zlé na obranu.
Paul vypálil ako prvý, nasledovaný Tomášom, až potom sme sa k streľbe pridali aj my ostatní. Vojaci pod nami chaoticky behali z jednej strany na druhú v snahe nájsť si úkryt. Zopár sa ich pokúsilo nasadnúť do vozidiel, ale tých si už odchytávali Jane s Helene a nedovolili im nastúpiť. Dobre mierené strely ich zastavili prv, ako stihli vojsť dnu. Videl som, ako Uwe odpálil jeden zo stredných transportérov C4 náložov, ktorú sa mu podarilo hodiť priamo pod kolesá. Vozidlo nevybuchlo, len mierne nadskočilo, výbuch odstrelil obe predné kolesá a rovnako aj niekoľkých mužov, čo sa schovávali okolo zasiahnutého vozidla. Paul vypálil druhý granát z RPG na vozidlo, ktoré sa so zúfalou krycou paľbou snažilo dostať z rokliny, a trafil rovno kabínu vodiča. Ďalším šťastlivcom sa podarilo obsadiť Cobru najbližšie k Tomášovi a spustili paľbu skôr, ako Tomáš stihol vystreliť. Museli sme sa stiahnuť a dúfať, že sa Uwemu alebo niekomu inému podarí zasiahnuť skorej, ako tým dole napadne naštartovať a obísť nás.
„Uwe! Echo!“ zareval som do prilby a zároveň som počul, ako štartuje motor Cobry.
„Vydržte! Idem na to!“ ozval sa mierne zadychčaný Echo. „Balík na ceste!“ oznámil a o pár sekúnd neskôr sa ozvala explózia. Guľometná paľba utíchla, no streľba z útočných pušiek naďalej pokračovala, Daeš bojovníci sa snažili zachrániť si holý život.
„Granáty!“ zakričal som na Paula a Tomáša a každý sme hodili po jednom do rokliny. Bolo nám jedno, kam dopadnú, dôležitý bol krycí efekt. Počkal som na detonáciu a naklonil sa späť ponad zráz, aby som mohol znova začať strieľať, ale nebolo po kom. Väčšina nepriateľských bojovníkov pod nami ležala nehybne, iní od utŕžených rán nedokázali viac bojovať a traja sa pokúsili o nie príliš organizovaný útek. Zahodili zbrane a dúfali, že im naše pravidlá stretu zabránia strieľať na neozbrojených.
Zmýlili sa.
Najbližšieho som strelil dobre mierenou ranou do chrbta tam, kde mal srdce. Bol mŕtvy prv, než dopadol. Na druhého som potreboval dve rany a s tretím mi pomohol Paul. Tomáš položil RPG a zdalo sa mi, že som zahliadol nesúhlasné pokrútenie hlavou, ale bez pohľadu do jeho tváre som to nevedel naisto povedať. Pozrel som sa na Paula, ale ten už bez slova s pripravenou puškou zamieril ku svahu.
Opatrne sme zišli dolu prezerajúc každého jedného bojovníka. Väčšina bola mŕtva, ale mňa zaujímali viac tí dvaja civili než vojaci. Zastavil som sa pri prvom vojakovi, čo doposiaľ dýchal, a so strachom v očiach sa na mňa prosebne pozeral a čosi bľabotal. Pravdepodobne prosil o milosť alebo hovoril o tom, koľko detí má, že má manželku a chce sa k nej vrátiť, že už nikdy nepozdvihne zbraň do rúk a nevezme žiaden nevinný život. Povzdychol som si, lebo som vedel, čo musím urobiť. Vytiahol som z puzdra pištoľ a daroval mu milosť guľkou medzi oči. Nie tak, ako by si to predstavoval, ale oslobodil som ho od bolesti. Bolo to oveľa väčšie milosrdenstvo, než aké by on preukázal mne pri rezaní hlavy nejakou tupou mačetou, len aby som čo najviac trpel. Taktiež som ho nemienil začať ošetrovať a do niekoľkých hodín by aj tak vykrvácal. Mohol som mať ruky čisté, ako by to spravili mnohí iní, ale dezertovali sme, nebol dôvod hrať sa na svätcov. A okrem toho, čo je lepšie? Nechať ho podľahnúť zraneniam či uštedriť guľku z milosti? Rozhodol som sa pre to druhé. Po výstrele sa na mňa všetci pozreli, ale len Paul prikývol, chápal, čo bolo potrebné urobiť, a pomohol mi. Tomáš už z toho taký nadšený nebol a ani ostatní. Bolo to len na mne a Paulovi. Nebolo mi jedno, čo robím a pri každom výstrele to so mnou trhlo, akoby som si odstreľoval časti tela, ale radšej ja, ako niekto iný z mojej jednotky.
„Aha, tento hajzel ešte žije,“ štuchol Tomáš do jedného európsky vyzerajúce muža. Chýbali mu obe nohy a silno krvácal, ale akosi sa držal stále pri vedomí. Dokonca sa pokúsil zdvihnúť zbraň, ale Echo mu prišliapol ruku.
„Za toto skapete, vy kurvy vyjebané!“ precedil cez zuby.
„Ale až po tebe,“ odvetil Tomáš a prišliapol mu ranu na nohe. Muž vykríkol, prskal sliny a krv, ale držal sa pri vedomí a nenávistne na nás zazeral.
„Čo ste tu robili? Kto vás poslal? Prečo nás chcete zabiť?“ spýtal som sa.
„Veľmi dobre vieš prečo, ty hajzel vydrbaný!“ pokračoval ďalej. „Nemáte sa kam schovať, skôr či neskôr vás všetkých dostaneme. Skončili ste, rozumiete?!“
„Prezrite im auto, možno niečo nájdeme,“ povedal som a kľakol si k mužovi. „Môže to ísť po dobrom alebo po zlom,“ skúsil som to znova.
„Po-jeb-sa,“ povedal znova s námahou. Vedel, že umiera a že mu už nič nemôžeme urobiť. Prehľadal som mu vrecká bundy, ale okrem cigariet a peňazí v nich nemal nič, podľa čoho by som ho mohol identifikovať.
„Pre koho pracuješ? CIA? FSB? Mossad? EFP?“ skúšal som z neho niečo vydolovať, ale len sa pobavene uškrnul a položil si hlavu na zem.
„Mali ste sa nechať zabiť,“ rozhovoril sa nakoniec, keď nabral dostatok síl. „Bolo by to pre vás lepšie. Vyhlásili by vás za hrdinov, oplakávali by vás.“
„Posmrtne, samozrejme,“ dodal som za neho. „To nie je náš štýl. Mohli ste vedieť, že sa bez boja nevzdáme. Teraz presunieme boj k vám.“
Muž sa pobavene rozkašlal a neveriacky pokrútil hlavou: „Si naivný, keď si to myslíš. Veď ani neviete, s kým máte dočinenia.“
„Presne nie, ale prídeme na to. Ten kontraktor z lode s tým má dačo spoločné, to som si istý. Idete po nás, odkedy sme zachránili tých politikov.“
„Nikdy nás nezastavíte,“ povedal a pohľad mu zablúdil k Tomášovi, ktorý práve dokončil prehľadávanie civilného auta a spolu s Echom ťahal akúsi veľkú škatuľu. Zreničky sa mu na sekundu rozšírili a zovrel pery, ale vzápätí si to uvedomil a tváril sa opäť rovnako ako predtým. Plný bolesti a hnevu.
„Čo to máte?“ opýtal som sa ich, keď ju položili pred auto a posvietili na ňu, ale obaja len pokrčili ramenami. Bola celá čierna, bez jedinej nálepky či označenia a zamknutá biometrickou zámkou.
„Čo v tom je?“ položil som otázku ranenému, ale neodpovedal. „Čo to je?!“ zopakoval som a šliapol mu na ranu celou silou. Ďalší bod k mojej budúcej obžalobe, ak sa to niekto dozvie. Dezercia, zabíjanie neozbrojených a ranených a teraz aj mučenie. Znova neodpovedal a ani som to nečakal. Chytil som ho za bundu a spolu s Jane, ktorá musela pochopiť môj nápad, sme ho odtiahli ku škatuli. Schmatol som jeho ruku, vystrčil palec a priložil k senzoru biometrickej zámky. Najprv som si myslel, že sa nám ho podarilo otvoriť, ale len polovica senzora sa rozsvietila nazeleno.
„Kde je ten druhý?“ rozhliadal som sa po okolí a prezeral jedno telo za druhým, až kým sme ho nenašli o pár metrov ďalej. Mŕtveho a takmer na nepoznanie roztrhaného. Spoznal som ho len vďaka jeho oblečeniu. Jedna noha mu úplne chýbala, rovnako aj hlava a polovička tela. Siahol som mu na pažu a hneď ju aj pustil. Dolná časť bola odtrhnutá výbuchom. „Hľadajte ruku!“
„To ako vážne?“ spýtal sa Uwe pochybovačne. „Rúk tu nájdeš niekoľko, ako chceš nájsť tu pravú?“
„Tak zober všetky a skúšaj!“
Piata ruka, ktorú sme našli, konečne fungovala na odomknutie druhej časti zámku, ale neskoro som si všimol, že sa ranený až príliš podozrivo usmieva.
„Kryte sa!“ zakričal som a hodil sa čo najďalej od škatule s rukami chrániacimi hlavu. Počul som, ako sa veko so zasyčaním otvorilo, ale žiaden výbuch nenastal. Namiesto toho som zachytil zvuk unikajúceho plynu a okamžite som sa pustil do kontroly systémov tesniacich oblek. Na asi sekundu vybehlo varovanie a rovnako rýchlo aj zmizlo. Inak všetko vyzeralo, ako malo. Senzory nezaznamenali nič, čo by naznačovalo biochemický alebo bakteriálny útok.
„Čo to, kurva, bolo?“ povedal Paul a opatrne nazrel do otvorenej schránky. Boli tam dva priesvitné kanistre napojené na akýsi mechanizmus s hadičkami. Nech v nich bolo čokoľvek, bolo to už vo vzduchu. Obrátil som sa na zraneného a videl, že od neho sa už odpovedí nedočkáme. Oči mal kalné a na tvári pobavený úsmev.
„Všetci v poriadku?“ spýtal som sa pre istotu a odpoveďou mi boli len prikývnutia. Senzory oblekov dokázali v priebehu pár minút zanalyzovať každú známu látku, či už bezpečnú alebo nebezpečnú, ale teraz mlčali. Ani len nezistili, že v ich blízkosti bolo čosi vypustené. Pozrel som sa bližšie na zásobníky, ale okrem rôznych čísiel, som na nich nič v nevidel. „Berieme to. Nech to bolo hocičo, chceli to dať alebo predať druhej strane. Môže to byť nebezpečné. A zoberieme si aj Knighta, Echo, odpoj GPS,“ povedal som a nikto nenamietal, museli sme odtiaľto vypadnúť. Ak mali v okruhu niekoľkých kilometrov ďalšie jednotky, už mohli byť na ceste k nám.