- Work in Progress – sci – fi – 676 normostrán – momentálne v stave kvasenia, brúsenia, leštenia a eliminácie chýb. Kapitola neprešla profi redakčnou úpravou. Zatiaľ komentujte, posielajte feedback a ak sa páčilo, zdieľajte. Ďakujem.
Sadom Janka Kráľa sa niesla vôňa neskorej jari, vo vzduchu poletovali biele chumáče z topoľov, vyzeralo to, akoby snežilo a pritom sa slnečné lúče predierali cez koruny stromov. Čerstvé mamičky kočíkovali ratolesti a tie staršie pobehovali po tráve.
Adam to celé vnímal len okrajovo. Usmieval sa, hlavou kýval do rytmu – dopredu a dozadu, krotil sa, aby nevyzeral divne, prstami divoko bubnoval o stehná. V ušiach mu hrala skladba We drink your blood od Powerwolf. Momentálne jeho najpočúvanejšia power metalová kapela.
Urobil ešte zopár krokov, keď hudba z ničoho nič stíchla a nahradilo ju otravné zvonenie.
Nepozrel sa ani na hodinky, aby zistil, kto volá, iba si hlasno povzdychol.
Len jeden človek mu o tomto čase mohol volať.
Normálne by už bol doma, chystal si večeru a dohadovali by sa, čo si večer spoločne pozrú. Preferoval niečo kratšie, aby si ešte stihol dať zopár zápasov Call of Duty na plejku.
Zamyslel sa, či nezabudol na niečo dôležité, ale na nič neprišiel. Väčšinu televíznych show, ktoré spolu pozerali, vysielali až neskôr.
Pozrel sa na hodinky a pokrútil hlavou.
Zia. Kto iný.
Na krátky okamih mu skrsla myšlienka, že hovor neprijme. Ale v skutku len krátka, ihneď ju zahnal. Len by tým dosiahol tichú domácnosť. Skvelé na herný večer, ale nie rodinnú pohodu a už vôbec nie na to, čo sa chystal spraviť.
„Áno, zlatko?“ zodvihol hovor a jeho pohľad upútal kŕdeľ desiatok ziapajúcich vtákov nad korunami stromov. Pretrhli jeho niť myšlienok, ale aj schopnosť počúvať.
„Haló?! Si tam?!“ ozvala sa Zia.
„Čo? Aha, hej, prepáč, len ma niečo…“
„Kde sa toľko flákaš?“ Predstavil si jej takmer spojené obočie. „Už si mal byť dávno doma. Objednala som pizzu.“
Opäť ho premkol pocit, že na niečo dôležité zabudol, ale nevedel si spomenúť na čo. Na všetko mal pripomienky – meniny, narodeniny, všetky možné výročia.
„Len zbehnem do obchodu a hneď som doma.“
„Včera sme boli v obchode.“
Odkašlem si. „Iný obchod, ehm.“ Veľmi sa chcel tejto témy vyhnúť. Zvyčajne väčšinu darčekov a prekvapení riešil v práci cez internet. Inak ich pred Ziou nevedel utajiť, ale práve tento musel riešiť osobne.
„Hmm,“ ozvalo sa z druhej strany a tentoraz si predstavil jej takmer na štrbinku zúžené oči v jednej línii s pevne zovretými perami. „Dúfam, že to nie sú kvety, vieš, čo to znamená, keď chlap prinesie domov len tak kvety.“
„Hej, viem,“ povzdychol si Adam. „Že som ťa podviedol. Nie sú to kvety, prisahám.“
„Tak čo?“
A je to tu, pomyslel si. Už vyzvedá.
Zakaždým voľajako vytušila, že niečo chystá. A išla po tom ako dobre cvičený lovecký pes po zajacovi. Nedala pokoj, až kým to sám a celkom dobrovoľne nevyklopil.
Hľadal zmysluplnú výhovorku, akúkoľvek. Dokonca si ich aj pripravoval, ale akurát teraz mu všetky vyfučali z hlavy. Klamať nechcel a nikdy sa to ani nenaučil.
Bolestivo sa zaškeril, ako keby mu niekto šliapol na nohu a ubránil sa mľasknutiu pier. Dostal sa na tenký ľad, len kúsok od odhalenia, alebo tichej domácnosti. Nemalo cenu zatĺkať.
Plecia mu poklesli a hlasno si povzdychol. „Chcem ťa len s niečím prekvapiť.“
„Adaaam, veď vieš, že nemám rada prekvapenia!“ Takmer ju videl, ako si dupla nohou, ale kútiky úst jej stúpajú čoraz vyššie. „Čo to bude?!“ dodala Zia vzápätí.
Prsteň. Chcel si ju vziať za ženu. Poznali sa navzájom až príliš dobre. Dopĺňali slová do viet, mysleli na to isté a po hádke sa nedokázali na seba dlho hnevať. Teda hlavne on, Zii vždy chvíľu trvalo, kým vychladla. Bola temperamentná a on pravý opak.
Ale nič z toho nemohol povedať. K tomu patrilo aj gesto, príprava, zátišie.
„Nebuď zvedavá. Do hodiny som doma. Končím.“
„No dobre, ale nebuď dlho a nemíňaj veľa. Pa, neviem sa dočkať.“
Vzdala sa až prekvapivo rýchlo, pomyslel si Adam.
„Šťastena mi musí byť dnes naklonená,“ povedal si popod nos a skladba sa opäť spustila.
Práve išiel refrén – We drink your blood when the midnight sky is red, keď parkom rýchlo preletel veľký tieň a vzápätí sa od nákupného centra ozvala ohlušujúca rana, zem sa otriasla a zarinčalo sklo.
„Čo do…“ hlesol, prikrčil sa a strnulo sledoval plamene olizujúce oblohu nad korunami stromov. Sklonil pohľad a svet vôkol neho sa spomalil. Doširoka otvoril oči, pootvoril ústa a kolená sa mu roztriasli. Čosi mokré a teplé mu tieklo po vnútornej strane stehien a vpíjalo sa do nohavíc.
Nezastaviteľne sa na neho rútila tlaková vlna plná prachu, sutín, odpadkov a kadečoho iného.
V zlomku sekundy mu v hlave skrsla myšlienka, že by mal niečo spraviť, čokoľvek. Dokonca aj vyslal signál do mozgu a chcel sa dať na útek, ale nohy ho neposlúchali.
Akoby zapustili korene. Zápasil s vlastným telom a keď už psychické ochrnutie konečne opadlo a inštinkt prežitia znova naskočil, bolo už neskoro. Stihol len pootočiť hlavu a privrieť ústa.
Tlaková vlna ho zmietla so sebou.
Nebolo úniku. Brala všetko, čo jej prišlo do cesty. Nerobila rozdiely.
Stratil kontrolu nad smerovaním vlastného tela. Poletoval ako handrová bábika unášaná hurikánom, list vo vetre, smietok prachu. Nevedno kam a ako dlho. Zdalo sa mu to ako večnosť, akoby už preletel celým parkom a každou chvíľou očakával, že dopadne do Dunaja.
V skutočnosti ubehlo len niekoľko okamihov, odkedy ho odlepilo od chodníku, až pokým nedopadol.
Zia!
Prebleslo mu hlavou v okamihu, keď konečne ucítil kontakt so zemou. Bolesť mu ochromila zmysly. Nevedel, kde je hore a kde dole. Po dopade nedobrovoľný pohyb naprieč parkom nekončil. Zopár metrov sa šúchal po drsnom asfalte a nadskakoval.
Napokon sa zastavil až o strom. Narazil doň chrbtom a s vyrazeným dychom vydral z hrdla ubolený ston. Márne sa pokúšal nadýchnuť, zahmlilo sa mu pred očami a už o sebe nevedel.
*
Prudko otvoril oči a zalapal po dychu.
Telo ihneď pochopilo, že to nebol najlepší nápad. Silno ho pichlo v hrudi, rozkašľal sa a naplo ho. Z očí mu tiekli slzy a miešali sa so špinou.
Dávil, plakal a stonal zároveň.
Zakrvavenou a zodratou rukou si utrel zvratky z okolia úst a bolestivo vykríkol.
Popritom opäť nasal prach a dym a celé sa to zopakovalo.
Vyčerpaný zostal ležať, ako bol, a plytko dýchal. Bál sa nadýchnuť poriadne.
Z nespočet miest na tele mu vystreľovala ostrá a pálčivá bolesť. Zatínal zuby, videl dvojmo, zahmlene a všetko sa knísalo zo strany na stranu. V ušiach mu neznesiteľne pískalo. Vlastné vzlyky počul len tlmene.
„Pomoc!“ pokúsil sa zakričať, ale z hrdla mu vyšiel len chrapot. „Pomoc!“ skúsil to znova, no výsledok sa príliš nelíšil.
Po lícach mu nezastaviteľne stekali slzy.
Umriem tu. Ja tu umriem.
Zia, prepáč mi to. Mal som ísť rovno domov. Prepáč…
Ktosi sa k nemu blížil. Najprv začul šuchot krokov, potom kútikom oka postrehol pohyb a chvíľu na to aj postavu, čo sa vynorila z prachovej clony.
„You alright? Sorry, som v strese. Si v poriadku?“ spýtal sa ho akýsi chalan po anglicky. Adamovi sa zdalo, že postrehol americký prízvuk. Britský by určite hneď rozoznal.
Hornú časť tela mal obnaženú, špinavú, posiatu desiatkami rezných rán. Prachom pokrytú tvár mu zakrývala akási handra, alebo tričko a ustarostene sa na neho zhora pozeral.
„Neviem,“ zamrmlal Adam unavene. „Bolí ma celé telo.“
„To ti verím, bro,“ zohol sa k nemu bezmenný a prechádzal po ňom rukami. Otvoreným ranám sa vyhýbal, ale občas mu pohol jednou či druhou končatinou.
„Máš z pekla šťastie. Si riadne zodratý, ale nezdá sa, že by si mal dačo zlomené,“ povedal a prevrátil ho na chrbát.
„Šťastie…“ zakašlal Adam.
„Yeah, mal si vidieť iných,“ zvraštil tvár a potriasol hlavou. „Polámané väzy, napichnutý na str… ale nič. Poď, pomôžem ti. Ale najprv…“
Sklonil sa nad ním, odtrhol mu veľkú časť z už aj tak dotrhaného trička a obviazal mu ju okolo nosa a úst. „Aby sa ti lepšie dýchalo. Teraz ťa postavím.“
„Si si istý, že je to dobrý nápad? Nemal by som počkať na sanitku?“
„Bro, to by si sa načakal. Sem len tak nikto nepríde a na okolí sú určite oveľa vážnejšie prípady.“
Adam zvažoval chalanovu ponuku a zaostril zrak na neznámeho. Husté vlasy mal strapaté, boky vyholené a modré oči mu žiarili. Na predlaktiach mu pod nánosmi špiny zazrel nejedno tetovanie.
„Dobre teda,“ povedal napokon. Zrak sa už zlepšil, nevidel dvojmo a ani sa mu svet pred očami nehýbal. Pískanie taktiež takmer ustalo, ale hlavne nechcel zostať sám.
Zohol obe nohy v kolenách, zabolelo to, ale nie nejak veľmi. Najmenej zodratú ruku podal neznámemu. Ten ju chytil, sklonil sa k nemu ako k nevládnemu starčekovi na posteli a opatrne mu pomohol postaviť sa na vlastné.
Trochu sa mu zatočila hlava a keby ho jeho záchranca nezachytil, zvalil by sa späť na zem.
„Ako ti je?“
Adam chvíľu rozmýšľal. Tackavým krokom spravil jeden opatrný krok a za ním ďalší. Pri našľapovaní mu v kĺboch vystreľovala bolesť, ale inak sa to dalo.
„Pôjdete to… vďaka.“
„De nada… to nič,“ odvetil neznámy a v očiach sa usmial. „Volám sa Luke.“
„Adam,“ predstavil sa a potriasli si s Lukom rukami. „Čo budeme robiť?“
„Pôjdeme k Dunaju,“ ukázal palcom za seba. „Potom uvidíme, pri troche šťastia tam už zriadili miesto prvej pomoci. Zvládneš to aj sám?“
„Skúsim to,“ povedal a opatrnými krokmi nasledoval Luka.
Sad Janka Kráľa nespoznával. Len pred pár okamihmi prevládala zeleň. Slnečné lúče príjemne hriali a predierali sa cez listy v korunách stromov. Po okolí pobehovali deti, zamilované páry sa prechádzali a vtáky radostne vyspevovali.
Teraz vyzeral trochu ako v zime. V post-apokalyptickej zime ponorenej do šedého ťažko dýchateľného vzduchu plného dymu a prachu. Odvšadiaľ sa ozývali bolesťou naplnené výkriky, plač a kdesi v diaľke húkanie sirén záchranných zložiek.
Aj tie zneli zúfalo.
Cestou stretli ďalších ľudí. Prichádzali odvšadiaľ. Najviac od Auparku – nákupného centra. Potácali sa, navzájom si pomáhali a podopierali sa. Iní sa vliekli osamotene so sklonenými hlavami, alebo na rukách niesli bezvládne telá svojich blízkych. Prachom pokryté tváre toho veľa neprezrádzali. Vyzerali ako duchovia.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa Adam a zahľadel sa na svoje nohavice. Alebo skôr na to, čo z nich zostalo.
„Netuším, bol som práve pri moste SNP, keď nad mnou čosi preletelo a ozvala sa rana,“ odvetil Luke. „Len tak tak som sa schoval pred tlakovou vlnou.“
„Prečo si nešiel rovno na nábrežie?“
„Išiel som sa pozrieť, či niekto nepotrebuje pomoc. Vtedy som ťa našiel. Bol si prvý, čo ešte žil.“
„Ešte raz vďaka.“
„Za málo,“ mávol rukou. „Urobil by si to isté, keby si mohol.“
Adam si tým nebol taký istý. Dokázal myslieť len na jediné, aby sa dostal do bezpečia a potom k Zii. Nič iné ho nezaujímalo.
Zastavil sa, ohmatal si roztrhané nohavice a v nohaviciach nahmatal mobil. S malou dušičkou ho vytiahol a vydýchol si. Zdal sa byť nepoškodený.
Vytočil Ziine číslo.
V mysli si už vybavil jej krásny hlas, ale odpovedala mu len informácia o nedostupnej sieti. Skúsil 112, ale výsledok bol rovnaký. „Čo do pekla…“
„Ani mne nejde, asi výpadok signálu.“
„Skôr niečo väčšie,“ prihovoril sa ktosi zo zaprášeného davu. Na sebe mal čosi, čo sa podobalo na zvyšky uniformy. „Ani vysielačka mi nefunguje. Ozýva sa iba statický šum. A pritom nevidím žiadne poškodenie. Telefóny nefungujú nikomu. Ako keby niekto používal veľmi výkonnú rušičku, možno armáda. Z bezpečnostných dôvodov,“ povedal muž a pokračoval ďalej.
„Hej!“ zakričal za ním Adam a pobehol. „Čo sa to tam stalo? Výbuch plynu?“
Policajt sa zastavil a podozrievavo si Adama premeral. „To nebol výbuch plynu,“ poznamenal. „Niečo oveľa väčšie. Aupark je… v troskách… musela to byť obrovská explózia.“ Sklonil hlavu a zaradil sa späť do davu.
„Čo myslíš? Teroristi?“ spýtal sa Luke.
„Dúfam, že nie.“
Pridali sa k zástupu duchov smerujúcich k Dunaju. Adam kríval za Lukom a upieral zrak do zeme, keď začul volanie o pomoc.
Zastal a obzrel sa. Bol však jediný. Nik iný si nič nevšimol.
Alebo sa mi to len zdá?
„Luke? Počuješ to?“
Luke sa zastavil a započúval sa do zvukov sirén, okolitého plaču a stonania.
Volanie o pomoc sa znova ozvalo.
„Počujem. Poď!“ udrel ho Luke letmo do hrude a Adam sa tackal za ním.
Volanie naberalo na intenzite a po pár krokoch aj našli zdroj. Krížom cez lavičku, alebo to čo z nej zostalo, spadol strom a zakliesnil muža.
Skupinka troch ľudí sa mu snažila pomôcť, ale nestačili im na to sily. Jedna z nich bola žena a rozprávala sa so zavaleným, to ona kričala o pomoc. Ďalší dvaja boli asi štrnásťročný chlapec a vyše šesťdesiatročný starý pán. Podľa toho ako blízko pri chlapcovi stál, to mohol byť jeho otec alebo skôr dedo.
„Ako je na tom?“ spýtal sa Luke a obzeral si padnutý strom.
„Nie dobre,“ odvetila žena. „Ťažko sa mu dýcha. Dlho už takto nevydrží.“
Luke sa pozrel na Adama. „Toto nedáme, potrebovali by sme žeriav.“
„Ani to nevyskúšame?“ namietol Adam.
„Vieš, čo to musí vážiť?“
„Nie, ale niečo spraviť musíme,“ odvetil Adam a zahľadel sa na uväzneného muža. „Aspoň sa o to pokúsme.“
Luke si popod tričko hlasne povzdychol a prikývol.
„Bude ťa to bolieť,“ ukázal Luke na Adamove zodraté ruky.
„Nejak to už zvládnem,“ odvetil Adam, rozkročil sa a podložil kmeň rukami.
Na druhej strane spravil Luke to isté a chlapcov dedo sa pridal tiež.
„Pokúsime sa to nadvihnúť,“ vysvetlil Adam žene. „Ak sa nám to podarí, budete mať len pár sekúnd. Rozumiete?“
Žena prikývla.
„Na tri,“ povedal Adam a zopárkrát sa zhlboka nadýchal. „Raz… dva… tri!“ skríkol a narovnal sa. Celou silou sa pritom snažil nadvihnúť mohutný strom aspoň o centimeter. Zodraté ruky ho pálili, svaly sa napínali. Nebyť zaprášenej tváre, mal by ju červenú od námahy.
„Vydržte!“ vykríkla zrazu žena. „Už je skoro vonku!“
Adam ani nevedel, či sa strom vôbec nadvihol, ale uvedomoval si, že to už dlho nevydrží a starý pán oproti na tom bol oveľa horšie.
Chcel ženu posúriť, ale radšej sa šetril a držal kmeň, pokým mu sily stačili, čo nebolo až tak dlho. Pár sekúnd na to Adam zrúkol cez zovreté zuby, aby si dodal aspoň trochu energie. Pohľadom zavadil o Luka a starého pána. Obaja prikývli a naraz uskočili.
Kmeň dopadol späť na rozdrvenú lavičku, ale výkrik sa neozval.
Sadli si na zem a zhlboka dýchali. Adam kútikom oka zazrel, ako žena a chlapec dvíhajú zavaleného chlapa a podopierajú ho.
„Vďaka,“ povedal Adam medzi nádychmi.
„Za čo?“ nechápal Luke.
„Že som mohol aj ja niekomu pomôcť.“
Luke sa od srdca zasmial. „Nabudúce si ale vyber dačo jednoduchšie,“ odvetil a postavil sa. „Mali by sme už ísť. Niekto by sa ti mal pozrieť na tie rany.“
Až teraz sa Adam zahľadel na odreniny. Nadvihovaním stromu sa krvácanie znova spustilo.
Nevracali sa späť k davu. Cesta tvoriaca hranicu parku s nábrežím bola od nich vzdialená len desať metrov. Vzali to skratkou. Krížom cez trávnik a pomedzi stromy.
V dobrej nálade vybehli po strmom ale malom svahu a ocitli sa na ceste s výhľadom na nábrežie a opačnú stranu Dunaja.
Urobili len pár krokov a zamrzli. Toľko im trvalo, kým plne pochopili, čo vidia. Vzápätí sa cez nich preliala úplne iná vlna. Úsmevy im povädli, plecia oťaželi, odčerpala z nich aj zvyšky energie, ktorá im zostávala.
Cez rednúci prach a dym sa im odkrýval obraz skazy.
Nečakali ich žiadne záchranky. Iba nešťastný a bezmocný dav hľadiaci s hrôzou v očiach na Staré Mesto na druhom brehu Dunaja.
Prežili tlakovú vlnu a letiace úlomky. Podaktorí utiekli pred ohňom, dymom a prachom, aby na opačnej strane, odkiaľ k nim mohla prísť pomoc, zazreli oveľa zúfalejšiu situáciu.
Budovy horeli a rúcali sa, z áut stúpal čierny dym, ľudia utekali do bezpečia, nech bolo kdekoľvek.
Nik im nešiel na pomoc. Nemal kto, nemal ako. Oba najbližšie mosty čosi preťalo na polovicu, vozidlá záchranných zložiek uviazli na druhej strane Dunaja. Buď nehybne so zapnutými majákmi alebo v plameňoch.
Adam urobil jeden pomalý krok a za ním ďalší, kráčal ako námesačný. Zabudol na Luka, zabudol na zranenia. Tá hrôza ho priťahovala, chcel ju vidieť zblízka. Musel ju vidieť z blízka. Musel sa uistiť, že to je pravda, že sa mu nezdá.
Aj ostatní sa tak museli cítiť, v očiach im okrem strachu a beznádeje, zazrel čosi pochybovačné. Akoby ich mozog nedokázal prijať realitu, ktorá sa práve teraz pred ich zrakmi formovala. V návaloch prepadávali smiechu, prstami si prechádzali po vlasoch, oblečeniach, padali do kolien.
Nečudoval sa im. Aj Adam sa pristihol, že mu občas cukne v pravom oku.
Staré Mesto – zničené.
Záchranné zložky – uviaznuté a zničené.
Nedokázal pochopiť, ako mohol niekto niečo také spraviť. Nemohlo ísť o dielo teroristov. Skaza bola príliš veľká. Pripomínala skôr vojnu, ako ojedinelý útok.
„To je v piči,“ poznamenal vedľa neho Luke roztraseným hlasom a spolu sa predierali bližšie k brehu. Tam sa im naskytol pohľad na celú tu skazu.
Z hradu do výšky šľahali plamene a väčšina jeho veží akoby ani nikdy neexistovala.
Budova parlamentu, stojaca o niečo ďalej od hradu, sa práve rozpadala a spolu s časťou hradného brala sa prepadala na budovy novej Vydrice na nábreží.
Veži Dómu Sv. Martina chýbal špic a zo zvyšku sa dymilo ako z komína.
V diaľke zazrel most Lanfranconi, aj ten čosi preťalo.
Ľudia v prvých radoch odrazu začali ukazovať kamsi do diaľky.
Adam sa ta zahľadel tiež a zazrel trojicu nízko letiacich objektov. Rýchlo sa blížili k nábrežiu.
Adam si sprvu si myslel, že ide o armádne stíhačky, vláda len prednedávnom kúpila nové F16V, ale čím boli bližšie, o to jasnejšie mu bolo, že to tak nie je. Tvar sa nezhodoval. Podobal sa skôr na čosi, čo vytvorili grafici pre film alebo hru.
Že by nová technológia?
„Čo sú zač?“ spýtal sa Luke.
„Netuším, nikdy som nič podobné nevidel. Aspoň teda myslím,“ poznamenal Adam zamračene a ďalej hľadel na objekty, ktoré im práve vo vysokej rýchlosti preleteli ponad hlavami. „Videl si nejaké označenie?“
„Nie, ale nemyslím si, že sú naše,“ odvetil Luke a začal ustupovať späť k ceste.
Adam usúdil, že je to dobrý nápad, a nasledoval ho. Čosi na ich tvare mu nesedelo.
„Naše? Ako americké?“ spýtal sa, lebo slovenské rozhodne byť nemohli.
„Nie,“ pokrútil Luke hlavou a už takmer bežal. „Ako pozemské.“
Nie sú pozemské?
Luke od seba nešetrne odhŕňal ľudí príliš zaujatých senzáciou neznámych objektov na oblohe a razil cestu. Podaktorých dokonca takmer odhodil, ale nijak nereagovali.
„Ako si to myslel?“ kráčal za ním Adam a veľmi dobre vedel, ako to myslel, len to chcel počuť nahlas.
Na úpätí svahu sa obaja prikrčili a davom to zhrozene zašumelo po sérii nových výbuchov v Starom Meste.
Adam sa zastavil, aby sa obzrel. Z jedného z neznámych lietadiel práve vyleteli tri jasno žiariace strely a vzápätí dopadli do ulíc Starého mesta.
Zadunelo to, vyšľahli plamene a tehly vyleteli do vzduchu. Nebol si istý, čo z toho sa mu zdalo, alebo nie, ale ani to nehralo rolu.
„Holy fuck of fucks!“ zanadával Luke a ťahal ho za tričko. „Padajme odtiaľto!“
Vybehli po svahu k ceste, teraz sa už nezdal taký malý a Luke sa bezradne pozrel oboma smermi. Napokon sa rozhodol pre ľavý, k ako tak zalesnenej časti nábrežia.
Adam sa na vrchole ešte zastavil. „A čo ostatní?!“ zakričal za upaľujúcim Lukom a tiež sa rozbehol. „To ich tu len tak necháme?!“
„Ser na nich!“ zvreskol Luke bez obzretia sa. „Tu je už každý sám za seba a už nás videli. Stáli sme tam ako ovce pripravené na porážku. Okrem toho, dvaja sa ľahšie schovajú ako dav ľudí,“ povedal chladne.
V kútiku duše Adam vedel, že čo Luke vraví, má logiku, no zmietali ním protichodné pocity. Išlo o prežitie a pokiaľ mienil Ziu ešte niekedy vidieť, musel teraz myslieť hlavne na seba. Egoisticky.
So slzami na kraji nasledoval Luka. Bol už od neho dobrých sto metrov, keď prebehol popri divadle Aréna. Jednej z mála budov na okolí, ktorá ešte nehorela, alebo z nej nezostali trosky.
Periférne zahliadol, že aj iní dostali podobný nápad, a z davu sa tu a tam oddeľovali malé skupinky ľudí. Podaktoré sa vracali späť k Auparku, alebo sa rozhodli skúsiť svoje šťastie opačným smerom, no aj tým ich sa ich zopár rozbehlo.
Neobzeral sa. Oči upieral len pred seba, na Lukov chrbát, ktorý sa mu každým krokom vzďaľoval.
Neobzrel sa ani, keď od parku doľahli prvé vystrašené výkriky.
Keď sa však ozval ohlušujúci vreskot vychádzajúci z tisícok ľudských hrdiel sprevádzaný čudesnými zvukmi ako praskaním elektrického vedenia alebo biča. To sa už otočiť musel.
Akurát vbehol pod Starý most, veľa toho teda nevidel, ale aj to málo mu stačilo.
Nad vežou divadla sa vznášalo nepriateľské… lietadlo?
Malo podlhovastý, trochu zaoblený tvar a tmavú farbu. Krídla sa zvláštne hýbali. Žiadne motory, trysky či vrtule na prvý pohľad nevidel, ale pod strojom sa vlnil vzduch osvetlený na modro.
Už nemal najmenších pochýb, že sa nejedná o pozemský stroj, ľudia také voľačo vymyslieť nemohli.
Keď sa k nemu stroj trochu otočil, zbadal, že má otvorenú zadnú časť. Takmer sa mu podlomili nohy v kolenách, keď tam zazrel postavy odeté od hlavy až po päty v čiernom.
Stáli na dvoch nohách, a takto z diaľky vyzerali takmer ako ľudia, len mohutnejší a vyšší. Pochybnosti zmizli, keď niektorí vyskočili ešte počas letu bez akéhokoľvek viditeľného istenia. Iní zas zahájili streľbu do davu.
Slabosť v kolenách ho prinútila oprieť sa o múr mosta. Dýchal zhlboka, zrak mu zastreli biele a čierne škvrny a vedel, že je zle. Potreboval si sadnúť, napiť sa.
Ktosi ho zrazu popadol, nevidel mu do tváre a na líci ucítil úder a potom na druhej strane. Potriasol hlavou.
„Bro, preber sa!“ Luke uštedril Adamovi ešte jednu facku a ťahal ho preč.
Adam nasledoval Lukea, ledva odliepal roztrasené nohy od zeme, ale každým ďalším krokom si už bol istejší.
Vbehli do neďalekého lužného lesa. Stromy rástli na riedko a ani koruny nemali príliš košaté. Ale poskytovali lepšiu ochranu ako otvorené priestranstvo.
Chvíľu sa držali vyšliapaných chodníčkov, ale bolo to jedno, tráva aj tak nebola bohvieako vysoká. Po pár metroch Luke zastal a rozhliadal sa všetkými smermi.
Pár metrov po ľavej ruke tiekol Dunaj a napravo sa tiahla hrádza proti povodniam a za ňou otvorené priestranstvo. Úzky pás lesa medzi dvoma mostami, v ktorom stáli, im neposkytoval veľa možností úkrytu. Bolo v ňom len zopár starých budov, prírodou zarastené staré kúpalisko – Lido, brlohy bezdomovcov a inak nič iné.
Luke prikývol akejsi vnútornej konverzácii a znova sa pohol.
Uháňali od stromu k stromu, od jednej zarastenej plochy k druhej, ale ani koruny stromov im veľa krytia neposkytovali.
Vysoko nad hlavami im vo vysokej rýchlosti preleteli mimozemské stíhačky a inštinktívne sa prikrčili.
„Fuck!“ zahrešil Luke. „Kde sú vaše bojové lietadlá? Kde je NATO, keď ho človek potrebuje?“
To by aj Adam rád vedel, ale nebol si istý, čo by zmohli. S vysokou pravdepodobnosťou by len zahodili svoje životy a cennú techniku. Teraz vlastne možno bezcennú.
„Možno o ničom nevedia,“ zamyslel sa Adam. „Ten policajt hovoril, že používajú silnú rušičku.“
„Slepí hádam nie sú! Dym z Auparku a z mesta musí byť vidieť hádam aj vo Viedni. Zábery z mobilov z okolitých štvrtí už museli dávno zaplaviť internet.“
Adam bezradne pokrčil ramenami. „Poď. Nemôžeme tu zostať,“ povedal a ujal sa vedenia.
Ponorili sa hlbšie do lesa a smerovali na východ. Z prechádzok so Ziou vedel, že sa neďaleko nachádzajú budovy miestneho Dunaj klubu. Dúfal, že aspoň tam nájdu útočisko.
V hustejšie zarastenej časti lesa pridali do kroku a Luke ho opäť predbehol. Adam sa snažil s Lukom držať krok, ale každým našliapnutím zatínal zuby a snažil sa odvádzať myšlienky preč od bolesti, ale aj od Zii. Pri pomyslení, že mohol byť už dávno doma, sa mu do očí hrnuli slzy.
Už ju nikdy neuvidím, nepožiadam o ruku, neurobím matkou.
Najmenej zodratou rukou si utrel slzy a skoro narazil do Luka.
Kľačal pri hrdzavom, deravom plote a skúmal pozemok za ním – dve budovy a zanedbané tenisové kurty. Naposledy ich využívali asi kedysi v deväťdesiatych rokoch.
Adam si tiež pokľakol, no hľadel na cestu a hrádzu. Nechápal, prečo nejdú ďalej. Nikde nikoho nevidel.
„Čo…“ chcel sa spýtať, ale Luke mu položil ruku na ústa.
Až na výkriky v diaľke panoval navôkol pokoj.
Adam si to vysvetľoval výbuchmi v meste, ktoré odplašili aj vtáctvo, ale to bolo len túžobné prianie. Už dlhšiu dobu mal zvláštny pocit a miestami sa mu samé od seba dvíhali chĺpky po celom tele. A nebolo to tým, že behal po okolí len v roztrhaných nohaviciach.
Luke sa napokon pohol. Prešiel dierou v plote a držal sa blízko stromov.
Po pár metroch narazili na záhradnú búdku. Luke pomykal dverami, ale boli uzamknuté. Bez rozmyslu do nich kopol a špička nohy prerazila dosku. Prekvapene sa pozrel po Adamovi a potláčal smiech. Skúsil to znova, vyššie, ale to už tak ľahko nešlo a dokonca to narobilo hluk. Dieru sa mu však zväčšiť podarilo.
Ľahol si na zem, strčil do búdy ruku a naslepo šmátral. Adam sa na neho zatiaľ zamračene pozeral. Netušil, čo tým chce Luke dosiahnuť, ale keď vytiahol drevenú rukoväť, z ktorej sa vykľula sekera, nedokázal skryť radosť.
Adam ju pevne uchopil do rúk a zopárkrát sa zahnal. Drevo rúbal naposledy ako malé dieťa na záhrade na Záhorí, ale teraz mala plniť úplne iný účel.
Luke naďalej hmatal v búdke, ale po chvíli prestal, postavil sa a pokrútil hlavou.
Adam sa sklamane pozrel na sekeru a podal ju späť Lukovi. Jeho úlovok.
Znova začuli zvuk mimozemských stíhačiek a obaja priskočili pod najbližší strom. Chvíľu ticho čakali, kým sa vzdialia, až potom sa odvážili opäť pohnúť.
„Nemôžeme zostať vonku,“ povedal Adam a Lukov pohľad zablúdil k najbližšiemu domu. Vchod nebol ďaleko. Len nejaké tri metre.
Pozreli sa na seba a naraz prikývli.
Luke sa rozbehol ako prvý a okamžite skúsil dvere. Boli však zamknuté, ale našťastie boli celkom obyčajné, drevené. Zahnal sa sekerou a zaťal do oblasti zámka. Musel to zopakovať zo desať ráz, kým sa mu konečne podarilo vysekať dostatočnú dieru.
Vpadli dnu, zavreli za sebou a obaja sa chrbtami opreli o dvere. Až potom si uvedomili, ako hlúpo to vyzerá. Dieru vo dverách by si nevšimol iba blbec.
Miestnosť po miestnosti prehľadávali dom. Na zažltnutých stenách viseli zarámované fotografie z histórie klubu, kajaky, pádla a v niekoľkých vitrínach aj ocenenia. Nábytok pozostával z mixu období. Od sedemdesiatych rokov až po súčasnosť. Ale aspoň sa o vnútro ktosi staral. Vrstva prachu nebola až taká výrazná a len tu a tam sa váľali staršie športové časopisy.
Vybehli na poschodie a aj tam zostali. Nič vhodné na obranu tam okrem pádiel nenašli, ale cez časom zošednuté záclony mali aspoň výhľad von.
„Vidíš dačo?“ spýtal sa Adam a v rukách si prehadzoval veslo. Predstavoval si, ako ním udiera mimozemšťanov po hlavách.
„Nič,“ odvetil Luke a opretý o stenu sa zosunul na zem. „Všetko je to na piču,“ pokrútil hlavou.
„Postačí, ak tu zotrváme a skôr či neskôr dorazí pomoc.“
„A ak nie?“
Adam oprel veslo o stenu a sadol si vedľa Luka. „Čo iné nám zostáva, než dúfať?“
Ponorení do vlastných myšlienok si ani nevšimli, že aj výkriky od Sadu Janka Kráľa ustali, rovnako ako prelety nepriateľských stíhačiek nad ich hlavami.
Prebrali sa až na to, ako ktosi na dolnom poschodí rozrazil dvere. Behom sekundy boli na nohách. Luke s napriahnutou sekerou, Adam s veslom.
„Do riti!“ zanadával Adam pri pohľade von oknom.
Stáli tam, boli piati a pozerali sa na dom. Takto z blízka vyzerali ešte viac cudzo. Výšku mali dobre cez dva metre a od hlavy až po päty ich chránil akýsi čierny matný skafander, neodrážal ani kúsok svetla. V rukách držali čosi, čo vyzeralo ako ručné zbrane z hry Halo.
Staré schody zaprotestovali pod váhou votrelca a ohlásili blížiaceho sa narušiteľa. Kráčal pomaly, nikam sa neponáhľal, nevadilo mu, že robí hluk. Na vrchole jeho kroky na okamih stíchli, musel sa zastaviť, a potom sa dal znova do pohybu. Zakaždým ich počuli o kúsok bližšie.
S panikou v očiach skákal Adam pohľadom z jedného rohu miestnosti do druhého. Hľadal, kam by sa schoval, ale až na obstarožnú skriňu nebolo kam.
Na Lukovi, až na kropaje potu na čele, nebadal žiaden strach. Uprene sledoval dvere, hypnotizoval ich.
Kroky prichádzali z opačnej strany steny a Adam sa opatrne pohol. Veslo držal pred sebou ako kópiu, hlavu mal stiahnutú medzi ramenami.
Odrazu nastalo ticho a Adam zamrzol na mieste. Bál sa pohnúť. Dýchal pomaly, potil sa po celom tele, srdce mu išlo vyskočiť z hrude.
Stena po jeho pravej strane sa z ničoho nič roztrieštila a čierna ruka siahla po pádle. Adam ho odmietal pustiť, zápasil ako o život, no prehrával.
Luke k nemu pribehol a za hlasného bojového pokriku celou silou sekol. Ozvalo sa kovové zazvonenie, sekera vyletela Lukovi z ruky a odletela kamsi preč, a na čiernom materiáli nezostal ani len škrabanec.
„Pusti to!“ vykríkol Luke, schmatol Adama a ťahal ho na chodbu.
Prebehli popri emzákovi, na pár okamihov sa ich pohľady stretli, keď natočil hlavu s čímsi, čo vyzeralo ako obrovské čierne oči.
Vpálili do náprotivnej izby, Adam za sebou zavrel dvere a oprel sa o ne. Až potom si uvedomil márnosť toho úkonu a uskočil práve včas, keď aj so zárubňou vypadli na miesto, kde len pred malou chvíľou stál.
Mimozemšťan vošiel do diery v stene. Zahľadel sa na Adama, pozdvihol ruku so zbraňou a namieril mu ju na hruď.
Adam bezmocne hľadel do ústia hlavne. Nebola tmavá, dnu sa hromadilo modré svetlo. Uvoľnil sa a zatvoril oči.
Teraz je skutočný koniec. Prepáč Ziuš, nechcel som ťa opustiť tak skoro.
Ďalšie kovové zazvonenie ho prinútilo otvoriť oči práve včas, aby videl, ako Luke udiera mimozemšťana akousi kovovou tyčou ako zmyslov zbavený. Už ho musela bolieť paža, ale neprestával, ani keď sa ruka so zbraňou obrátila jeho smerom.
Adam nevidel nič, čím by mohol zasiahnuť do súboja, a tak sa nepriateľovi vrhol na ruku a ťahal ju preč. Prekvapilo ho, že sa mu to podarilo. Myslel si, že to s emzákom ani len nepohne.
„Pokračuj!“ vykríkol Adam a neprestával mykať rukou. Nemal žiaden plán. Holou rukou ho udierať nemohol, ale Luke to vyriešil za neho, keď náhle potiahol behúň, na ktorom ich súper stál.
Zopár úderov srdca sa Luke ani len nepohol. Prekvapilo ho, že sa mu to podarilo. Adam sa celým telom hodil na zdvíhajúcu sa ruku so zbraňou a usiloval sa ju udržať pri zemi.
Emzák toho začínal mať očividne dosť, čosi nezrozumiteľne zavrčal a voľnou rukou chytil Adama nešetrne zozadu za krk a hodil ho o vedľajšiu stenu.
Druhýkrát za deň prišiel nárazom o dych a zatmelo sa mu pred očami.
*
Luke mlátil do ležiaceho nepriateľa. Nič iné mu nezostávalo. Nemal kam utiecť. Vonku čakali ďalší a ak mal umrieť, bol odhodlaný zobrať aspoň jedného so sebou.
Zvuk úderu sa náhle zmenil, keď trafil súpera kúsok pod bradou, na krku a všimol si pritom, že časť inak pevného materiálu sa o kúsok vychýlila zo svojho miesta. Chystal sa udrieť znova, ale votrelcova ruka bola rýchlejšia. Zovrela kovovú tyč a zlomila ju na dve, akoby bola z dreva. Jedna časť mu zostala v rukách, druhá dopadla k bezvládnemu Adamovi.
Emzák vydal divný zvuk. Možno čosi hovoril, ale pre Luka to bola len zmes samohlások, spoluhlások, chrčania a vrčania, ktoré mu nedávali žiaden zmysel. Pozdvihol ruku so zbraňou a namieril na Luka.
Luke rozpažil ruky a o krok ustúpil. „Len do toho, bitch,“ zašepkal a kútikom oka postrehol pohyb.
*
Otrasený z nárazu a s rozdvojeným videním nahmatal Adam pri ruke akýsi tvrdý predmet. Pevne ho zovrel a pozrel sa pred seba. Luke stál odovzdaný svojmu osudu a otváral ústa.
Snaží sa mi niečo povedať?
„Krk!“ vykríkol Luke, ale votrelec sa už začal otáčať.
Stále otrasený Adam ani poriadne nevedel, čo Luke kričí, len videl k nemu smerujúcu zbraň. Pevne uchopil tvrdý predmet a urobil prvé, čo mu napadlo. Rozbehol sa v ústrety nepriateľovi s napriahnutou rukou. Vtedy mu došlo, čo Luke kričal, upravil trajektóriu ruky a v plnej rýchlosti zasiahol emzáka do oblasti krku.
Neozval sa kovový zvuk, no ani sa nezdalo, že by narobil dáku škodu, tvora pred ním to však rozhodne vyviedlo z miery. Bodol teda znova na rovnaké miesto a znova. Občas sa znova ozval kovový zvuk, keď sa netrafil, ale neprestával.
Sám nevedel, ako rýchlo a ani na koľký pokus postrehol zmenu v podobe bolestivého výkriku.
Vytiahol úlomok tyče, ostriekala ho akási tekutina a udrel znova, opäť výkrik. Napriahol sa k ďalšiemu úderu, ale už sa k nemu nedostal, zasiahla ho čierna ruka a odhodila ho stranou.
Myslel si, že je už po ňom, ale mimozemšťan mal očividne iné starosti. Oboma rukami si držal za krk a pokúšal sa zastaviť krvácanie, alebo čo to bolo.
Adam sa otrasene pozviechal zo zeme a podišiel k zbrani ležiacej na zemi. Zodvihol ju a obzrel si ju. Na ľudský výtvor rozhodne nevyzerala, ale to mohol byť úmysel. Bola len o niečo väčšia ako štandardná pištoľ a dimenzovaná na niekoho väčšieho. Uchopil ju oboma rukami a hľadal spúšť. Chvíľu si aj myslel, že žiadna nie je a ovláda sa inak, ale zbraň zrazu vystrelila, plesklo to a skoro zasiahol Luka.
„Jesus, dávaj pozor!“
„Sorry,“ ospravedlnil sa Adam, namieril na stenu a vypálil znova. Nemala spúšť ako zbrane, ktoré poznal, ale bola tam. Ovládala sa silnejším stlačením rukoväte a spätný ráz bol minimálny.
Otočil hlaveň na votrelca a stisol ruku. Elektrické oblúky obalili tvorove telo a prestal sa hýbať. Adam nevedel, či to na nich nehrá a tak vystrelil ešte dvakrát.
Zospodu sa náhle ozvali ďalšie kroky. Tentoraz ich bolo oveľa viac a rýchlo sa hnali po schodoch.
„Čo teraz?!“ spýtal sa Luke a v ruke zovrel zlomenú tyč.
Adam mu nestihol odpovedať. Do miestnosti práve vtrhol ďalší votrelec a bez varovania vystrelil. Lukovi sa akosi podarilo uskočiť. Adam dva razy rýchlo stlačil spúšť, zasiahol mimozemšťana do hrude a už strieľal naslepo do chodby.
Luke sa medzitým vrhol za druhou zbraňou a mieril ňou pred seba. „Ako sa tým strieľa?!“
„Stlač rukoväť,“ odvetil Adam a vypálil po ruke, ktorá práve prerazila stenu po ich pravej strane. Nezasiahol ju, ale aspoň sa stiahla.
Vo dverách sa objavil ďalší mimozemšťan a Luke ho zasiahol do hrude. Zvalil sa na zem.
Obaja strieľali, aj keď nemali cieľ a Adam si kládol otázku, koľko nábojov, alebo energie mu zostáva. Zbraň mala len jedno svetielko – momentálne zelené.
Ešte niekoľkokrát vystrelil a potom prestal. Vzduch bol ťažko dýchateľný, plný prachu a páchol po ozóne.
„Kde sú?“ spýtal sa Luke. Tiež prestal strieľať, naďalej však mieril na dvere. „Myslíš, že to vzdali?“
„Pochybujem,“ povedal Adam práve, keď sa do miestnosti dogúľala malá lesklá guľa naplnená modrým svetlom a zastala pár metrov pred nimi.
„Tešilo ma,“ povzdychol si Adam a zvesil ruky pozdĺž tela.
Guľa explodovala v záblesku modrého svetla a vyslala ich smerom niekoľko elektrických výbojov.
K ozónu sa pridal pach spáleného mäsa a Adam s Lukom sa bezvládne zvalili na zem.
Na Adamovo prekvapenie koniec nenastal.
Nezomrel, aspoň nie ešte. Intenzívna pálivá bolesť mu vystrelila až do mozgu, ochromila jeho zmysly, okamžite poľavila a teraz necítil nič. Vôbec nič.
Teplo, zima, dotyky. Nedokázal pohnúť rukami, nohami, celý telom, ale za to videl a počul.
Z miesta, kde sa zrútil, zazrel štyri páry čiernych nôh, rád by putoval pohľadom aj vyššie, ale jeho poloha mu to nedovoľovala.
O čomsi sa nahnevane rozprávali, keď do miestnosti vstúpil ktosi ďalší. Vrava okamžite ustala, nohy prešli k tvorovi, ktorého Adam s Lukom zdolali a potom sa pristavil pri nich.
Adam už takmer videl, ako sa ťažká noha dvíha a dopadá mu na hlavu, alebo na krk, ale dotyčný doňho len štuchol a prevrátil ho.
Takto zblízka prišli Adamovi ešte hrozivejší, ale nemohol s tým nič spraviť, len sa bezradne prizerať a čakať, čo sa bude diať.
Tvor na neho chvíľu hľadel, potom to isté spravil pri Lukovi a napokon čosi úsečné povedal ostatným a odišiel.
Emzáci si pripli zbrane k skafandru, podišli k Lukovi, ktorý bol najbližšie, zdvihli ho, akoby nič nevážil, a prehodili si ho cez rameno. To isté spravili aj s Adamom a opustili dom.
V pokluse sa vracali späť k Sadu Janka Kráľa, Adam sa bezvládne hompáľal hlavou nadol na chrbte a bol rád, že nič necíti. Rozhodne by to nebolo príjemné po všetkých tých zraneniach.
Aj keď hlavou smeroval dopredu, veľa toho nevidel. Prevažne len čierne nohy a v rýchlosti sa mihajúci asfalt. Občas sa mu podarilo zahliadnuť les na jednej strane, alebo zarastený areál na druhej.
Počuť však počul. Hučanie motorov mimozemských lodí, aspoň si myslel, že to boli ony, a zakrátko ich aj zazrel, keď tvor, ktorý ho niesol, spomalil a natočil sa.
Na parkovisku pred budovou divadla a vôkol nej medzičasom pristáli viaceré lode, zadné rampy mali sklonené a dnu poháňali ľudí.
Adamovi celý výjav prišiel ako zábery z historických knižiek. Na Africkom kontinente podobným spôsobom odvádzali otrokov.
Niekoľko desiatok ľudí ležalo naukladaných povedľa lodí v niekoľkých radoch vedľa seba. Nehýbali sa, vyzerali ako mŕtvi a votrelci medzi nimi chodili a skláňali sa k nim. Niektorým voľačo urobili, zo svojho miesta nevidel čo, iných len prekročili.
Aj Adama tak položili s pohľadom upretým do neba. Mohol tak sledovať, ako sa už niektoré lode vzďaľujú a odlietajú späť do vesmíru, odkiaľ prišli. Ešte stále z času na čas nad ich hlavami preleteli nepriateľské stíhačky, ale inak bola obloha pokojná.
Čo s nami chcú? Prebehlo Adamovi mysľou, ale než sa nad tým stihol zamyslieť, zjavil sa nad ním jeden z mimozemšťanov, kľakol si k nemu a čosi mu pichol do krku.
Samotný vpich necítil, len započul slabé syknutie. Až po chvíli ho miesto vpichu začalo svrbieť a telom sa mu rozlievala príjemná horúčava. Postupne sa mu aj vracal cit do končatín, až nimi napokon mohol pohnúť. Po ochabnutí mu zostalo len nepríjemné mravčenie po celom tele, ale aj to odznievalo.
Adam sa aj bez pokynu posadil a zahľadel na Luka. Aj on sa už pozviechal a zamračene sledoval dianie okolo seba, ale aj blížiacu sa skupinku šiestich ozbrojených votrelcov.
Zastali až pri nich, obostúpili ich, a posunkami im dali najavo, aby ich nasledovali.
Na Lukovi videl, že sa chystá na odpor, dokonca sa aj pozrel smerom, odkiaľ ich práve priniesli, ale Adam si len povzdychol a zodvihol sa zo zeme.
„Poď,“ podal Adam Lukovi pomocnú ruku a potiahol ho na nohy.
Luke pokýval hlavou a nasledovali tvorov k najbližšej lodi.
Než Adam nastúpil, dovolil si letmý pohľad na Petržalku. Paneláky boli ešte ďaleko, ale to ho nezaujímalo. V tom smere nevidel žiadne stíhačky, a iba tu a tam stúpal odniekiaľ dym.
Dávalo mu to nádej, že Zia je v poriadku. Bývajú predsa ďaleko, takmer až na konci.
Aspoň, že tak, pomyslel si.
Vyšli po nákladnej rampe, usadili ich do sedačiek nie príliš uspôsobených na ich stavbu tela vedľa ostatných ľudí a zapli popruhy, ktoré sa samé od seba stiahli.
Rampa sa dala do pohybu a uzatvárala kabínu. Adam so zatajeným dychom sledoval zmenšujúci sa výhľad na rodné mesto, až kým oň úplne neprišiel.
Na sucho preglgol a do očí sa mu natisli slzy. Zatlačil ich.
Priestorom lode sa rozozvučal jemný bzukot mimozemského motora a vzápätí aj vzlietli. Spoznal to podľa toho, že sa stroj otriasol a následne sa mu pohol žalúdok a pritlačilo ho do sedadla.
V prednej časti kabíny sa zrazu rozsvietil široký pás steny a zjavil sa na nej pohľad na modré nebo. Podľa toho loď stúpala, opúšťala atmosféru a blížila sa do vesmíru.
Vesmír Adama odjakživa fascinoval, rád hral vesmírne hry, pozeral filmy, seriály, čítal knihy či komiksy. Ale ani raz v živote neuvažoval nad tým, že by Zem v skutočnosti opustil.
Bol realista. Vedel, že na čosi také nie je ľudstvo ešte dostatočne vyspelé a za jeho života ani nebude. Komerčné lety sa už plánovali, ale nie pre bežných smrteľníkov.
A teraz sa v ňom ocitol, zadarmo a bez vlastnej vôle, a napriek všetkým hrôzam, ktoré za posledné hodiny prežil, ho pohľad na Zem z vesmíru upokojil.
Pokúšal sa vryť si ho do pamäti. Aby nikdy nezabudol, odkiaľ pochádza a kam sa má vrátiť. Kam sa musí vrátiť. Kdesi tam dole ho čakala Zia a jeho rodina.
V hlave mu vírili myšlienky – Prečo my? Prečo práve naša krajina? Sme malí a bezvýznamní. Ale na nič rozumné neprišiel. Mimozemšťania asi nerobia rozdiely, pre nich sme všetci rovnakí.
Skrátka si vybrali jednu oblasť, uskutočnili výsadok a teraz čo?
Netušil a obával sa toho. Možností bolo neúrekom a ani jedna pre nich nekončila dobre.
Záber na obrazovke sa zmenil, ale Adam to nezaregistroval. Mysľou bol niekde úplne inde. Prebralo ho až Lukovo kopnutie do nohy.
„Pozri sa na to,“ ukázal užasnuto na obrazovku.
Zobrazovala vesmírnu loď niekde medzi Mesiacom a Zemou. Všetky menšie stroje sa k nej blížili ako včely vracajúce sa do úľa. Musela byť obrovská. Keby pristála na povrchu Zeme, pravdepodobne by zaberala rozlohu väčšiu než štyri futbalové štadióny. Aj s tribúnami.
Keď vlietali do hangáru materskej lode, stroj sa otočil a kamera okrajovo zachytila vzdialený povrch Zeme. Slabým zábleskom sa ako keby lúčila. Potom obrazovka zhasla, ale stále mu ten obraz zostal vrytý pred očami.
„Vrátim sa. Sľubujem ti to, Zia. Vrátim sa, aj keby to malo trvať celý život,“ povedal a sklopil slzami zaliate oči.dom Janka Kráľa sa niesla vôňa neskorej jari, vo vzduchu tu a tam poletovali biele chumáče z topoľov a slnečné lúče sa predierali cez koruny stromov.
Adam to celé vnímal len okrajovo. Usmieval sa, hlavou kýval do rytmu – dopredu a dozadu, krotil sa, aby nevyzeral divne, prstami divoko bubnoval o stehná. V ušiach mu hrala skladba We drink your blood od Powerwolf. Momentálne jeho obľúbená power metalová kapela.
Urobil ešte zopár krokov, keď hudba z ničoho nič stíchla, nahradilo ju vibrovanie v prednom pravom vrecku nohavíc a vzápätí sa ozvalo aj zvonenie.
Ani len sa nepozrel na hodinky, aby zistil, kto volá. Iba si hlasno povzdychol.
Len jeden človek mu o tomto čase mohol volať.
Normálne by už bol doma a mal za sebou večeru, vyhliadku na Netflix s priateľkou, a zopár zápasov Battlefieldu na plejku.
Trávili tak takmer každý večer, pokiaľ nepozreli dačo dlhšie, alebo nešla dáka zaujímavá televízna show. Tento nemal byť iný, len si potreboval cestou z práce na chvíľu odskočiť.
Už dlhšie chcel ich vzťah posunúť na vyššiu úroveň, ale napokon to vždy odložil na neskôr. Bál sa odmietnutia a to aj napriek tomu, že im to klapalo. Občas sa síce pochytili kvôli úplným blbostiam, ale nikdy nebol šťastnejší.
Tentoraz už bol rozhodnutý, vedel, že je na to perfektný čas. Posledné mesiace strávil prípravami a šetrením. Dokonca si aj niečo požičal od rodičov, aby mal na dokonalý zásnubný prsteň. Zostávalo ho len vyzdvihnúť a zaplatiť zálohu za svadobnú cestu. Návšteva New Yorku a pobyt v Karibiku. Jej vysnívané destinácie.
Neutíchajúce otravné zvonenie sa už nedalo vydržať a vyzeralo, že len tak samo od seba neprestane. Zastal uprostred parku, navyše naprostred chodníka a z vrecka úzkych nohavíc vylovil mobil. Pozrel sa na displej a pokrútil hlavou.
Zia. Kto iný.
Na okamih dokonca zauvažoval, že hovor neprijme.
Dúfal, že sa na jeho meškanie nespýta a on sa nebude musieť snažiť vymyslieť zmysluplnú výhovorku. Nechcel jej klamať a nikdy sa to ani nenaučil.
Zakaždým voľajako vytušila, že niečo tají alebo nie je v poriadku. A išla po tom ako dobre cvičený lovecký pes. Nedala mu pokoj, až kým jej to sám a celkom dobrovoľne nepovedal.
Taktiež mu pravidelne, pred blížiacimi sa sviatkami, hovorievala, že neznáša prekvapenia.
„Áno, zlatko?“ zodvihol hovor a jeho pohľad upútal kŕdeľ desiatok ziapajúcich vtákov nad korunami stromov.
„Kde sa toľko flákaš?“ ozvala sa Zia. „Už si mal byť dávno doma. Objednala som pizzu.“
„Len zbehnem do obchodu a hneď som doma.“
„Veď sme nakupovali včera. Nevšimla som si, že by nám dačo chýbalo,“ odbila ho a hlase ucítil nedôverčivý podtón.
Bolestivo sa zaškeril, ako keby mu niekto šliapol na nohu a ubránil sa cmuknutiu pier. Napriek tomu vedel, že sa dostal na tenký ľad, len kúsok od odhalenia, alebo tichej domácnosti. Nemalo cenu zatĺkať.
Ramená mu poklesli a hlasno si povzdychol. „Chcem ťa len s niečím prekvapiť.“
„Adaaam, veď vieš, že nemám rada prekvapenia!“ Takmer ju videl, ako si dupla nohou, ale kútiky úst stúpajú čoraz vyššie. „Čo to bude?!“ dodala Zia vzápätí.
Aj kvôli tomuto si ju chcel vziať za ženu. Poznali sa navzájom až príliš dobre. Dopĺňali slová do viet, mysleli na to isté a po hádke sa nedokázali na seba dlho hnevať. Teda hlavne on, Zii chvíľu trvalo, kým vychladla.
„Nebuď zvedavá. Do hodiny som doma. Končím.“
„No dobre, ale nebuď dlho a nemíňaj veľa. Pa, neviem sa dočkať.“
Vzdala sa až prekvapivo rýchlo, pomyslel si Adam.
„Šťastena mi musí byť dnes naklonená,“ povedal si popod nos a spustil hudbu.
Práve hral refrén We drink your blood when the midnight sky is red, keď si kútikom oka povšimol veľký tieň, ktorý rýchlo preletel po parku. Krátko na to sa od nákupného centra ozvala ohlušujúca rana sprevádzaná rinčaním skla a mohutným otrasom.
„Čo do…“ hlesol, prikrčil sa a strnulo sledoval plamene olizujúce oblohu nad korunami stromov. Potom náhle sklonil pohľad a svet vôkol neho sa spomalil. Doširoka otvoril oči, pootvoril ústa a kolená sa roztriasli. Čosi mokré a teplé mu tieklo po vnútornej strane stehien a vpíjalo sa do nohavíc.
Nezastaviteľne sa na neho rútila tlaková vlna plná prachu, sutín, odpadkov a kadečoho iného.
V zlomku sekundy mu v hlave skrsla myšlienka, že by mal niečo spraviť, čokoľvek. Dokonca aj vyslal signál do mozgu a už sa chcel dať na útek, ale nohy ho neposlúchali.
Akoby zapustil korene. Zápasil sám so sebou a keď už psychické ochrnutie konečne opadlo a inštinkt prežitia znova naskočil, bolo už neskoro. Stihol len pootočiť hlavu a privrieť ústa.
Tlaková vlna doňho udrela plnou silou a zmietla so sebou.
Nebolo úniku. Brala všetko, čo jej prišlo do cesty. Nerobila rozdiely.
Stratil kontrolu nad smerovaním vlastného tela. Poletoval ako handrová bábika unášaná hurikánom, list vo vetre, smietok prachu. Nevedno kam a ako dlho. Zdalo sa mu to ako večnosť, akoby už preletel celým parkom a každou chvíľou očakával, že dopadne do Dunaja.
V skutočnosti ubehlo len niekoľko okamihov, odkedy ho odlepilo od chodníku, až pokým nedopadol.
Zia!
Prebleslo mu hlavou v okamihu, keď konečne ucítil kontakt so zemou. Bolesť mu ochromila zmysly. Nevedel, kde je hore a kde dole. Po dopade pohyb naprieč parkom nekončil. Zopár metrov sa šúchal po zemi, koža sa mu trhala všade, kde prišla do kontaktu s betónom, trávou či iným materiálom, o ktorý sa obtrel.
Napokon sa zastavil o strom. Narazil doň chrbtom a s vyrazeným dychom vydral z hrdla ubolený ston. Márne sa pokúšal nadýchnuť, zahmlilo sa mu pred očami a už o sebe nevedel.
*
Prudko otvoril oči a zalapal po dychu.
Telo ihneď pochopilo, že to nebol dobrý nápad. Silno ho pichlo v hrudi, rozkašľal sa a naplo ho. Z očí mu tiekli slzy a miešali sa so špinou.
Dávil, plakal a stonal zároveň.
Zakrvavenou a zodratou rukou si utrel zvratky z okolia úst a bolestivo vykríkol.
Popritom opäť nasal prach a dym a celé sa to zopakovalo.
Vyčerpaný zostal ležať bruchom na zemi a plytko dýchal. Bál sa čo by len nadýchnuť.
Z nespočet miest na tele mu vystreľovala ostrá bolesť a nútila ho zatínať zuby. Videl dvojmo a zahmlene, v ušiach mu neznesiteľne pískalo. Vlastné vzlyky počul len tlmene.
„Pomoc!“ pokúsil sa zakričať, ale z hrdla mu vyšiel len chrapot. „Pomoc!“ skúsil to znova, no výsledok sa príliš nelíšil.
Po lícach mu nezastaviteľne stekali slzy.
Umriem tu. Ja tu umriem.
Zia, prepáč mi to. Mal som ísť rovno domov. Prepáč…
Ktosi sa k nemu blížil. Najprv začul šuchot krokov, potom kútikom oka postrehol pohyb a chvíľu na to aj postavu, čo sa vynorila z prachovej clony.
„You alright? Sorry, som v strese. Si v poriadku?“ spýtal sa ho akýsi chalan po anglicky. Adamovi sa zdalo, že postrehol americký prízvuk. Ten britský by určite rozoznal hneď.
Hornú časť tela mal obnaženú, špinavú, posiatu desiatkami rezných rán, tričko si neznámy uviazal cez tvár a ustarostene sa na neho zhora pozeral.
„Neviem,“ zamrmlal Adam unavene. „Bolí ma celé telo.“
„To ti verím, bro,“ zohol sa k nemu bezmenný a prechádzal po ňom rukami. Otvoreným ranám sa vyhýbal, ale občas mu pohol jednou či druhou končatinou.
„Máš z pekla šťastie. Si riadne zodratý, ale nezdá sa, že by si mal dačo zlomené,“ povedal a prevrátil ho na chrbát.
„Šťastie…“ zakašlal Adam.
„Yeah, mal si vidieť iných,“ zvraštil tvár a potriasol hlavou. „Polámané väzy, napichnutý na str… ale nič. Poď, pomôžem ti. Ale najprv…“
Sklonil sa nad ním, odtrhol mu veľkú časť z už aj tak dotrhaného trička a obviazal mu ju okolo nosa a úst. „Aby sa ti lepšie dýchalo. Teraz ťa postavím.“
„Si si istý, že je to dobrý nápad? Nemal by som počkať na sanitku?“
„Bro, to by si sa načakal. Sem len tak nikto nepríde a na okolí sú určite oveľa vážnejšie prípady.“
Adam zvažoval mužovu ponuku a zahľadel sa mu do prachom pokrytej tváre. Husté vlasy mal strapaté, ale obyčajne nosil pravdepodobne jeden z tých moderných hipsterských účesov. Modré oči žiarili aj napriek všetkej tej špine a na predlaktiach mu zazrel nejedno tetovanie.
Zrak sa Adamovi už medzičasom zlepšil, aj pískanie v ušiach ustalo, ale stále ho počul. Nechcel ale zostať sám.
„Dobre teda,“ povedal napokon.
Zohol obe nohy v kolenách, zabolelo to, ale nie nejak veľmi. Najmenej zodratú ruku podal neznámemu. Ten ju chytil, sklonil sa k nemu ako k nevládnemu starčekovi na posteli a opatrne mu pomohol postaviť sa na vlastné.
Trochu sa mu zatočila hlava a keby ho jeho záchranca nezachytil, zvalil by sa späť na zem.
„Ako ti je?“
Adam chvíľu rozmýšľal. Tackavým krokom spravil jeden opatrný krok a za ním ďalší. Pri našľapovaní mu v kĺboch vystreľovala bolesť, ale inak sa to dalo.
„Pôjdete to… vďaka.“
„De nada… to nič,“ odvetil neznámy a v očiach sa usmial. „Volám sa Luke.“
„Adam,“ predstavil sa a potriasol si s Lukom ruku. „Čo budeme robiť?“
„Pôjdeme k Dunaju,“ ukázal palcom za seba. „Potom uvidíme, pri troche šťastie tam už zriadili miesto prvej pomoci. Zvládneš to aj sám?“
„Skúsim to,“ povedal a opatrnými krokmi nasledoval Luka.
Park okolo seba nespoznával. Len pred pár okamihmi vládla navôkol zeleň. Slnečné lúče príjemne hriali a predierali sa cez listy v korunách stromov. Po okolí pobehovali deti, zamilované páry sa prechádzali a vtáky radostne vyspevovali.
Teraz vyzeral trochu ako v zime. V šedej, post-apokalyptickej zime ponorenej do šedého ťažko dýchateľného vzduchu plného dymu a prachu. Odvšadiaľ sa ozývali bolesťou naplnené výkriky, plač a kdesi v diaľke húkanie sirén záchranných zložiek.
Aj tie zneli zúfalo.
Cestou stretli ďalších ľudí. Prichádzali zo všetkých častí parku. Najviac od Auparku – nákupného centra. Potácali sa, navzájom si pomáhali a podopierali sa. Iní sa vliekli osamotene so sklonenými hlavami, alebo na rukách niesli bezvládne telá svojich blízkych. Prachom pokryté tváre toho veľa neprezrádzali. Vyzerali ako masky.
„Čo sa vlastne stalo?“ spýtal sa Adam a zahľadel sa na svoje nohavice. Alebo na to, čo z nich zostalo.
„Netuším, bol som práve pri moste SNP, keď nad mnou čosi preletelo a ozvala sa rana,“ odvetil Luke. „Len tak tak som sa schoval pred tlakovou vlnou.“
„Čo si nešiel rovno na nábrežie?“
„Išiel som sa pozrieť, či niekto nepotrebuje pomoc. Vtedy som ťa našiel. Bol si prvý, čo ešte žil.“
„Ešte raz vďaka.“
„Za málo,“ mávol rukou. „Urobil by si to isté, keby si mohol.“
Adam si tým nebol taký istý. Dokázal myslieť len na jediné, aby sa dostal do bezpečia a potom k Zii. Nič iné ho nezaujímalo.
Zastavil sa, ohmatal si roztrhané nohavice a v nohaviciach nahmatal mobil. S malou dušičkou ho vytiahol a vydýchol si. Zdal sa byť nepoškodený.
„Zlatá Nokia,“ poznamenal Adam a vytočil Ziino číslo.
V mysli si už vybavil jej krásny hlas, ale odpovedala mu len informácia o nedostupnej sieti. Skúsil 112, ale výsledok bol rovnaký. „Čo do pekla…“
„Ani mne nejde, je asi výpadok signálu.“
„Skôr niečo väčšie,“ prihovoril sa ktosi zo zaprášeného davu. Na sebe mal čosi, čo sa podobalo na zvyšky uniformy. „Ani vysielačka mi nefunguje. Ozýva sa iba statický šum. A pritom to akoby zázrakom prežila, nevidím žiadne poškodenie. Telefóny nefungujú nikomu. Ako keby niekto používal veľmi výkonnú rušičku, možno armáda. Z bezpečnostných dôvodov,“ povedal muž a pokračoval ďalej.
„Hej!“ zakričal za ním Adam a pobehol. „Čo sa to tam stalo? Výbuch plynu?“
Policajt sa zastavil a podozrievavo si Adama premeral. „To nebol výbuch plynu,“ poznamenal. „Niečo oveľa väčšie. Aupark horí, je v troskách… musela to byť obrovská explózia.“ Sklonil hlavu a zaradil sa späť do davu.
„Čo myslíš? Teroristi?“ spýtal sa Luke.
„Dúfam, že nie.“
Pridali sa k zástupu duchov smerujúcich k Dunaju. Adam kríval za Lukom a upieral zrak do zeme, keď začul volanie o pomoc.
Zdvihol zrak a obzrel sa. Bol však jediný. Nik iný si ho nevšímal.
Alebo sa mi to len zdá?
„Luke? Počuješ to?“
Luke sa zastavil a započúval sa do zvukov sirén, okolitého plaču a stonania.
Volanie o pomoc sa znova ozvalo.
„Počujem. Poď!“ udrel ho Luke letmo do hrude a Adam sa tackal za ním.
Volanie už znelo hlasnejšie a po pár krokoch aj našli zdroj. Krížom cez lavičku, alebo to čo z nej zostalo, ležal spadnutý strom a pod ním bol zakliesnený muž.
Skupinka troch ľudí sa mu snažila pomôcť, ale nevedeli nestačili im na to sily. Jedna z nich bola žena a rozprávala sa so zavaleným, to ona kričala o pomoc. Ďalší dvaja boli asi štrnásťročný chlapec a vyše šesťdesiatročný starý pán. Podľa toho ako blízko pri chlapcovi stál, to mohol byť jeho otec alebo skôr dedo.
„Ako je na tom?“ spýtal sa Luke a obzeral si padnutý strom.
„Nie dobre,“ odvetila žena. „Ťažko sa mu dýcha. Dlho už takto nevydrží.“
Luke sa pozrel na Adama. „Toto nedáme, potrebovali by sme žeriav.“
„Ani to nevyskúšame?“ namietol Adam.
„Vieš, čo to musí vážiť?“
„Nie, ale niečo spraviť musíme,“ odvetil Adam a zahľadel sa na uväzneného muža. „Aspoň sa o to pokúsme.“
Adam si popod tričko hlasne povzdychol a prikývol. Aj on mohol tak skončiť a bol by vďačný za každý pokus o pomoc.
„Bude ťa to bolieť,“ ukázal Luke na Adamove zodraté ruky.
„Nejak to už zvládnem,“ odvetil Adam, rozkročil sa a podložil kmeň rukami.
Na druhej strane spravil Luke to isté a chlapcov dedo sa pridal tiež.
„Pokúsime sa to nadvihnúť,“ vysvetlil Adam žene. „Ak sa nám to podarí, budete mať len pár sekúnd. Rozumiete?“
Žena prikývla.
„Na tri,“ povedal Adam a zopárkrát sa zhlboka nadýchal. „Raz… dva… tri!“ skríkol a narovnal sa. Celou silou sa pritom snažil nadvihnúť mohutný strom aspoň o centimeter. Zodraté ruky ho pálili, svaly sa napínali. Nebyť zaprášenej tváre, mal by tvár červenú od námahy.
„Vydržte!“ vykríkla zrazu žena. „Už je skoro vonku!“
Adam ani nevedel, či sa strom vôbec nadvihol, ale uvedomoval si, že to už dlho nevydrží a starý pán oproti na tom bol oveľa horšie.
Chcel ženu posúriť, ale radšej sa šetril a držal kmeň, pokým mu stačili sily, čo nebolo až tak dlho. Pár sekúnd na to Adam zrúkol cez zovreté zuby, aby si dodal aspoň trochu energie. Pohľadom zavadil o Luka a starého pána. Obaja prikývli a naraz uskočili.
Kmeň dopadol späť na rozdrvenú lavičku, ale výkrik sa neozval.
Sadli si na zem a zhlboka dýchali. Adam kútikom oka zazrel, ako žena a chlapec dvíhajú zavaleného chlapa a podopierajú ho.
„Vďaka,“ povedal Adam medzi nádychmi.
„Za čo?“ nechápal Luke.
„Že som mohol aj ja niekomu pomôcť.“
Luke sa od srdca zasmial. „Nabudúce si ale vyber dačo jednoduchšie,“ odvetil a postavil sa. „Mali by sme už ísť. Niekto by sa ti mal pozrieť na tie rany.“
Až teraz sa Adam zahľadel na odreniny. Nadvihovaním stromu sa krvácanie znova spustilo.
Nevracali sa späť k davu. Cesta tvoriaca hranicu parku s nábrežím bola od nich vzdialená len desať metrov. Vzali to skratkou. Krížom cez trávnik a pomedzi stromy.
V dobrej nálade vybehli po malom svahu a ocitli sa na ceste s výhľadom na nábrežie a opačnú stranu Dunaja.
Urobili len pár krokov a zastali. Toľko im trvalo, kým plne pochopili, čo vidia. Vzápätí sa cez nich preliala úplne iná vlna. Úsmevy im povädli, plecia oťaželi, odčerpala z nich aj zvyšky energie, ktorá im zostávala.
Cez rednúci prach a dym sa im odkrýval obraz skazy.
Nečakali ich žiadne záchranky. Iba nešťastný a bezmocný dav hľadiaci s hrôzou v očiach na Staré Mesto na druhom brehu Dunaja.
Prežili tlakovú vlnu a letiace úlomky. Podaktorí utiekli pred ohňom, dymom a prachom, aby na opačnej strane, odkiaľ k nim mohla prísť pomoc, zazreli oveľa zúfalejšiu situáciu.
Cez prachovú clonu sledovali horiace a rúcajúce sa budovy. Autá, z ktorých stúpal čierny dym, ľudia utekajúci do bezpečia, nech bolo kdekoľvek.
Nik im nešiel na pomoc. Nemal kto, nemal ako. Most bol zničený, vozidlá záchranných zložiek ostali uviaznuté na druhej strane Dunaja. Buď nehybne so zapnutými majákmi alebo v plameňoch.
Adam urobil jeden pomalý krok dopredu a za ním ďalší, kráčal ako námesačný. Zabudol na Luka, zabudol na zranenia. Tá hrôza ho priťahovala, chcel ju vidieť zblízka. Musel ju vidieť z blízka. Musel sa uistiť, že to je pravda, že sa mu nezdá.
Aj ostatní sa tak museli cítiť, v očiach im okrem strachu a beznádeje, zazrel čosi pochybovačné. Akoby ich mozog nedokázal prijať realitu, ktorá sa práve teraz pred ich zrakmi formovala. V návaloch prepadávali smiechu, prstami si prechádzali po vlasoch, oblečeniach.
Nečudoval sa im. Aj Adam sa pristihol, že mu občas cukne v pravom oku.
Staré Mesto – zničené.
Záchranné zložky – zničené.
Nedokázal pochopiť, ako mohol niekto dačo také spraviť. Toto nemohlo byť dielo teroristov. Skaza bola príliš veľká. Pripomínala skôr vojnu, ako útok.
„To je v piči,“ poznamenal vedľa neho Luke roztraseným hlasom a spolu sa predierali bližšie k brehu. Tam sa im naskytol pohľad na celú tu skazu.
Z hradu do výšky šľahali plamene a väčšina jeho veží akoby ani nikdy neexistovala.
Budova parlamentu, stojaca o niečo ďalej od hradu, sa práve rozpadala a spolu s časťou hradnej skaly sa prepadala dolu k nábrežiu.
Veža Dómu Sv. Martina chýbala úplne a z jej zvyškov sa dymilo.
Mosty v dohľade vyzerali, akoby ich voľačo jedným ťahom preťalo na polovicu.
Ľudia v prvých radoch ukazovali kamsi do diaľky.
Adam sa ta zahľadel tiež. Išlo o trojicu nízko letiacich objektov a rýchlo sa blížili k nábrežiu.
Adam si sprvu si myslel, že ide o armádne stíhačky, vláda len prednedávnom kúpila nové F16V, ale čím boli bližšie, o to jasnejšie mu bolo, že to tak nie je. Tvar sa nezhodoval. Podobal sa skôr na čosi, čo vytvorili grafici pre film.
Že by nová technológia?
„Čo sú zač?“ spýtal sa Luke.
„Netuším, nikdy som nič podobné nevidel. Aspoň teda myslím,“ poznamenal Adam zamračene a ďalej hľadel na objekty, ktoré práve vo vysokej rýchlosti preleteli ponad ich hlavami. „Videl si nejaké označenie?“
„Nie, ale nemyslím si, že sú naše,“ odvetil Luke a začal ustupovať späť k ceste.
Adam usúdil, že je to dobrý nápad, a nasledoval ho. Čosi na ich tvare mu nesedelo.
„Naše? Ako americké?“ spýtal sa, lebo slovenské rozhodne byť nemohli.
„Nie,“ pokrútil Luke hlavou a už takmer bežal. „Ako pozemské.“
Nie sú pozemské?
Luke od seba nešetrne odhŕňal ľudí príliš zaujatých senzáciou neznámych objektov na oblohe a razil mu cestu. Podaktorých dokonca takmer odhodil, ale nijak nereagovali.
„Ako si to myslel?“ kráčal za ním Adam a veľmi dobre vedel, ako to myslel, len to chcel počuť nahlas.
Na úpätí svahu sa obaja prikrčili a davom to zhrozene zašumelo po sérii nových výbuchov v Starom Meste.
Adam sa zastavil, aby sa obzrel. Z jedného z neznámych lietadiel práve vyleteli tri jasno žiariace strely a vzápätí dopadli do ulíc Starého mesta.
Až k sebe počul rinčanie skla, videl tehly poletujúce vo vzduchu, a plamene šľahajúce z budovy. Nebol si istý, čo z toho sa mu zdalo, alebo nie, ale ani to nehralo rolu.
„Holy fuck of fucks!“ zanadával Luke a ťahal ho za tričko. „Padajme rýchlo odtiaľto!“
Obaja sa naraz otočili a vybehli po svahu k ceste. Teraz sa už nezdal taký malý. Luke sa bezradne pozrel oboma smermi, ale napokon sa rozhodol pre ľavý.
Adam sa na vrchole ešte zastavil a pokúsil sa Luka zachytiť, ale bol príliš rýchly.
„A čo ostatní?!“ zakričal za upaľujúcim Lukom a tiež sa rozbehol. „To ich tu len tak necháme?!“
„Ser na nich!“ zvreskol Luke späť bez obzretia sa. „Tu je už každý sám za seba a už nás videli. Stáli sme tam ako ovce pripravené na porážku. Okrem toho, dvaja sa ľahšie schovajú ako dav ľudí,“ povedal chladne.
V kútiku duše Adam vedel, že čo Luke vraví, má logiku, no zmietali ním protichodné pocity. Išlo o prežitie a pokiaľ mienil Ziu ešte niekedy vidieť, musel teraz myslieť hlavne na seba. Egoisticky.
So slzami na kraji nasledoval Luka. Mal už od neho náskok dobrých sto metrov, keď prebehol popri divadle Aréna. Jednej z mála budov na okolí, ktorá ešte nehorela, alebo z nej nezostali trosky.
Periférne zahliadol, že aj iní dostali podobný nápad, a z davu sa tu a tam oddeľovali malé skupinky ľudí. Podaktoré sa vracali späť k Auparku, alebo sa rozhodli skúsiť svoje šťastie opačným smerom, no aj tým ich sa ich zopár rozbehlo.
Neobzeral sa. Oči upieral len pred seba, na Lukov chrbát, ktorý sa mu každým krokom vzďaľoval.
Neobzrel sa ani, keď od parku doľahli prvé vystrašené výkriky.
Keď sa však ozval ohlušujúci vreskot vychádzajú z tisícok ľudských hrdiel sprevádzaný čudesnými zvukmi ako praskaním elektrického vedenia alebo biča. To sa už otočiť musel.
Akurát vbehol pod Starý most, veľa toho teda nevidel, ale aj to málo mu stačilo.
Ponad vežu budovy divadla zazrel vznášať sa nepriateľské… lietadlo?
Malo podlhovastý, trochu zaoblený tvar a tmavú farbu. Krídla sa zvláštne hýbali. Žiadne motory, trysky či vrtule na prvý pohľad nevidel, ale pod strojom sa vlnil vzduch osvetlený na modro.
Už nemal najmenších pochýb, že sa nejedná o pozemský stroj, ľudia také voľačo vymyslieť nemohli.
Keď sa k nemu stroj trochu otočil, zbadal, že má otvorenú zadnú časť. Takmer sa mu podlomili nohy v kolenách, keď tam zazreli postavy odeté od hlavy až po päty v čiernom.
Stáli na dvoch nohách, vyzerali takmer ako ľudia, ale aj z tej diaľky mu bolo jasné, že sú mohutnejší a vyšší. Pochybnosti zmizli, keď niektorí vyskočili počas letu z vysokej výšky, bez akéhokoľvek viditeľného istenia. Iní zas spustili streľbu do davu.
Slabosť v kolenách ho prinútila oprieť sa o múr mosta. Dýchal zhlboka, pred očami sa mu začali mihať biele a čierne škvrny a vedel, že je zle. Potreboval si sadnúť, napiť sa.
Ktosi ho zrazu popadol, nevideli mu do tváre a na líci ucítil úder a potom na druhej strane. Potriasol hlavou.
„Bro, preber sa!“ Luke vrazil Adamovi ešte jednu facku a ťahal ho preč.
Adam už nepotreboval ďalšie prehováranie a nasledoval Luke. Ledva odliepal roztrasené nohy od zeme, ale každým ďalším krokom si už bol istejší.
Luke vbehol do neďalekého lesa. Stromy rástli na riedko a ani koruny nemali príliš košaté. Ale poskytovali lepšiu ochranu ako otvorené priestranstvo hocikde inde.
Držali sa vyšliapaných chodníčkov, zísť z nich nemalo zmysel, tráva aj tak nebola v týchto miestach bohvieako vysoká. Po pár metroch Luke zastal a obzeral sa všetkými smermi.
Pár metrov po ľavej strane tiekol Dunaj a napravo bola hrádza proti povodniam a otvorené priestranstvo. Úzky pás lesa medzi dvoma mostami, v ktorom stáli, im neposkytoval veľa možností úkrytu. Bolo v ňom len zopár starých budov, prírodou zarastené staré kúpalisko – Lido a inak nič iné.
Luke prikývol akejsi vnútornej konverzácii, asi si uvedomil, že veľa možností nemajú a znova sa pohol.
Bežali od stromu k stromu, od jednej zarastenej plochy k druhej, ale zhora zostávali ničím nekrytí.
Nad hlavami im vo vysokej rýchlosti preleteli mimozemské stíhačky a inštinktívne sa prikrčili.
„Fuck!“ zahrešil Luke. „Kde sú vaše bojové lietadlá? Kde je NATO, keď ich človek potrebuje?“
To by aj Adam rád vedel, ale nebol si istý, čo by zmohli. Z vysokou pravdepodobnosťou by len zahodili svoje životy a cennú techniku. Teraz vlastne možno bezcennú.
„Možno o ničom nevedia,“ zamyslel sa Adam. „Ten policajt hovoril, že používajú silnú rušičku.“
„Slepí hádam nie sú! Ten dym z Auparku a z mesta musí byť vidieť hádam aj vo Viedni. Zábery z mobilov z okolitých štvrtí museli už dávno zaplaviť internet.“
Adam bezradne pokrčil ramenami. „Poď. Nemôžeme tu zostať,“ povedal a ujal sa vedenia.
Ponorili sa hlbšie do lesa a smerovali na východ. Z prechádzok so Ziou vedel, že sa neďaleko nachádzajú budovy miestneho Dunaj klubu. Dúfal, že aspoň tam nájdu útočisko.
V hustejšie zarastenej časti lesa pridali do kroku a Luke ho opäť predbehol. Adam sa snažil s Lukom držať krok, ale každým našliapnutím zatínal zuby a snažil sa odvádzať myšlienky preč od bolesti, ale aj od Zii. Pri pomyslení, že mohol byť už dávno doma, sa mu do očí hrnuli slzy.
Už ju nikdy neuvidím, nepožiadam o ruku, neurobím matkou.
Najmenej zodratou rukou si utrel slzy a skoro narazil do Luka.
Kľačal pri hrdzavom, deravom plote a skúmal pozemok za ním – dve budovy a zanedbané tenisové kurty. Naposledy ich využívali asi kedysi v deväťdesiatych rokoch.
Adam si tiež pokľakol, no pozeral na cestu a hrádzu. Nechápal, prečo nejdú ďalej. Nikde nikoho nevidel.
„Čo…“ chcel sa spýtať, ale Luke mu položil ruku na ústa.
Až na výkriky v diaľke panoval navôkol pokoj.
Adam si to vysvetľoval výbuchmi v meste, ktoré odplašili aj vtáctvo, ale to bolo len túžobné prianie. Už dlhšiu dobu mal zvláštny pocit a miestami sa mu samé od seba dvíhali chĺpky po celom tele. A nebolo to tým, že behal po okolí len v roztrhaných nohaviciach.
Luke sa napokon pohol. Prešiel dierou v plote a držal sa blízko stromov.
Po pár metroch narazili na záhradnú búdku. Luke pomykal dverami, ale boli uzamknuté. Bez rozmyslu do nich kopol a špička nohy prerazila dosku. Prekvapene sa pozrel po Adamovi a potláčal smiech. Skúsil to znova, vyššie, ale to už tak ľahko nešlo a dokonca to narobilo hluk. Dieru sa mu však zväčšiť podarilo.
Ľahol si na zem, strčil do búdy ruku a naslepo šmátral. Adam sa na neho zatiaľ zamračene pozeral. Netušil, čo tým chce Luke dosiahnuť, ale keď vytiahol drevenú rukoväť, z ktorej sa vykľula sekera, nedokázal skryť radosť.
Adam ju pevne uchopil do rúk a zopárkrát sa zahnal. Drevo rúbal naposledy ako malé dieťa na záhrade na Záhorí, ale teraz mala plniť úplne iný účel.
Luke naďalej hmatal v búdke, ale po chvíli prestal, postavil sa a pokrútil hlavou.
Adam sa sklamane pozrel na sekeru a podal ju späť Lukovi. On ju našiel.
Znova začuli zvuk mimozemských stíhačiek a obaja priskočili pod najbližší strom. Chvíľu ticho čakali, kým sa vzdialia, až potom sa odvážili opäť pohnúť.
„Nemôžeme zostať vonku,“ povedal Adam a Lukov pohľad zablúdil k najbližšiemu domu. Vchod nebol ďaleko. Len nejaké tri metre.
Pozreli sa na seba a naraz prikývli.
Luke sa rozbehol ako prvý a okamžite skúsil dvere. Boli však zamknuté, ale našťastie boli celkom obyčajné, drevené. Zahnal sa sekerou a zaťal do oblasti zámka. Musel to zopakovať zo desať ráz, kým sa mu konečne podarilo vysekať dostatočnú dieru, aby prerazil dvere.
Vpadli dnu, zavreli za sebou a obaja sa chrbtami opreli o dvere. Až potom si uvedomili, ako hlúpo to vyzerá. Dieru vo dverách by si všimol aj blbec.
Miestnosť po miestnosti prehľadávali dom. Na zažltnutých stenách viseli zarámované fotografie z histórie klubu, kajaky, pádla a v niekoľkých vitrínach aj ocenenia. Nábytok pozostával z mixu období. Od sedemdesiatych rokov až po súčasnosť. Ale aspoň sa o vnútro ktosi staral. Vrstva prachu nebola až taká výrazná a len tu a tam sa váľali staršie športové časopisy.
Vybehli na poschodie a aj tam zostali. Nič vhodné na obranu tam okrem pádiel nenašli, ale cez časom zošednuté záclony mali aspoň výhľad von.
„Vidíš dačo?“ spýtal sa Adam a v rukách si prehadzoval veslo. Predstavoval si, ako ním udiera mimozemšťanov po hlavách.
„Nič,“ odvetil Luke a opretý o stenu sa zosunul na zem. „Všetko je to na piču,“ pokrútil hlavou.
„Postačí, ak tu zotrváme a skôr či neskôr dorazí pomoc.“
„A ak nie?“
Adam oprel veslo o stenu a sadol si vedľa Luka. „Čo iné nám zostáva, než dúfať?“
Ponorení do vlastných myšlienok si ani nevšimli, že aj výkriky od Sadu Janka Kráľa ustali, rovnako ako prelety nepriateľských stíhačiek nad ich hlavami.
Prebrali sa až na to, ako ktosi na dolnom poschodí rozrazil na dvere. Behom sekundy boli na nohách. Luke s napriahnutou sekerou, Adam s veslom.
„Do riti!“ zanadával Adam pri pohľade von oknom.
Stáli tam, boli piati a pozerali sa na dom. Takto z blízka vyzerali ešte viac cudzo. Vysokí boli dobre cez dva metre a od hlavy až po päty ich chránil akýsi čierny matný skafander, neodrážal ani kúsok svetla. V rukách držali čosi, čo vyzeralo ako ručné zbrane.
Staré schody zaprotestovali pod váhou votrelca a ohlásili blížiaceho sa narušiteľa. Kráčal pomaly, nikam sa neponáhľal, nevadilo mu, že robí hluk. Na vrchole jeho kroky na okamih stíchli, musel sa zastaviť, a potom sa dal znova do pohybu. Zakaždým ich počuli o kúsok bližšie.
S panikou v očiach behal Adam z jedného rohu miestnosti do druhého. Hľadal, kam by sa schoval, ale až na obstarožnú skriňu nebolo kam.
Na Lukovi, až na kropaje potu na čele, nebadal žiaden strach. Uprene sledoval dvere, hypnotizoval ich.
Kroky prichádzali z opačnej strany steny a Adam sa opatrne pohol. Veslo držal pred sebou ako kópiu, hlavu mal stiahnutú medzi ramenami.
Odrazu nastalo ticho a Adam zamrzol na mieste. Bál sa pohnúť. Dýchal pomaly, potil sa po celom tele, srdce mu išlo vyskočiť z hrude.
Stena po jeho pravej strane sa z ničoho nič roztrieštila a čierna ruka siahla po pádle. Adam ho odmietal pustiť, zápasil ako o život, no prehrával.
Luke k nemu pribehol za hlasného bojového pokriku a celou silou sekol. Ozvalo sa kovové zazvonenie, ako keď kov udrie o kov, sekera vyletela Lukovi z ruky a odletela kamsi preč, a na čiernom materiály nezostal ani len škrabanec.
„Pusti to!“ vykríkol Luke, schmatol Adama a ťahal ho preč z izby na chodbu.
Prebehli popri mimozemskej forme života, na pár okamihov sa ich pohľady stretli, keď natočila hlavu s čímsi, čo vyzeralo ako veľké čierne oči.
Vpálili do náprotivnej izby, Adam za sebou zavrel dvere a oprel sa o ne. Až potom si uvedomil márnosť toho úkonu a uskočil práve včas, keď aj so zárubňou vypadli na miesto, kde len pred malou chvíľou stál.
Emzák vošiel do diery v stene. Zahľadel sa na Adama, pozdvihol ruku so zbraňou a namieril mu ju na hruď.
Adam bezmocne hľadel do ústia hlavne. Nebola tmavá, dnu sa hromadilo modré svetlo. Uvoľnil sa a zatvoril oči.
Teraz je skutočný koniec. Prepáč Ziuš, nechcel som ťa opustiť tak skoro.
Ďalšie kovové zazvonenie ho prinútilo otvoriť oči práve včas, aby videl, ako Luke udiera mimozemšťana akousi kovovou tyčou zo všetkých strán. Už ho musela bolieť paža, ale neprestával, ani keď sa ruka so zbraňou obrátila jeho smerom.
Adam nevidel nič, čím by mohol zasiahnuť do súboja, a tak sa nepriateľovi vrhol na ruku a ťahal ju preč. Prekvapilo ho, že sa mu to podarilo. Myslel si, že to s emzákom ani len nepohne.
„Pokračuj!“ vykríkol Adam a neprestával mykať rukou. Nemal žiaden plán. Holou rukou ho udierať nemohol, ale Luke to vyriešil za neho, keď náhle potiahol behúň, na ktorom ich súper stál.
Zopár úderov srdca sa Luke ani len nepohol. Prekvapilo ho, že sa mu to podarilo. Adam sa celým telom hodil na zdvíhajúcu sa ruku so zbraňou a usiloval sa ju udržať pri zemi.
Mimozemšťan toho začínal mať očividne dosť, čosi nezrozumiteľne zavrčal a voľnou rukou chytil Adama nešetrne zozadu za krk a hodil ho o vedľajšiu stenu.
Druhýkrát za deň prišiel nárazom o dych a zatmelo sa mu pred očami.
Luke zbesilo mlátil do ležiaceho nepriateľa. Nič iné mu nezostávalo. Nemal kam utiecť. Vonku čakali ďalší a ak mal umrieť, bol odhodlaní zobrať aspoň jedného so sebou.
Zvuk úderu sa náhle zmenil, keď trafil súpera pod krkom. Chystal sa udrieť znova, ale votrelcova ruka bola rýchlejšia. Zovrela kovovú tyč a zlomila ju na dve, akoby bola z dreva. Jedna časť mu zostala v rukách, druhá dopadla k bezvládnemu Adamovi.
Mimozemšťan vydal akýsi zvuk. Čosi hovoril, ale pre Luka to bola len zmes samohlások, spoluhlások, chrčania a vrčania, ktoré mu nedávali žiaden zmysel. Pozdvihol ruku so zbraňou a namieril na Luka.
Luke rozpažil ruky a o krok ustúpil. „Len do toho,“ zašepkal a kútikom oka postrehol pohyb.
Otrasený z nárazu a s rozdvojeným videním nahmatal Adam pri ruke akýsi tvrdý predmet. Pevne ho zovrel a pozrel sa pred seba. Luke stál odovzdaný svojmu osudu a otváral ústa.
Snaží sa mi niečo povedať?
„Krk!“ vykríkol Luke, ale votrelec sa už začal otáčať.
Stále otrasený Adam ani poriadne nevedel, čo Luke kričí, len videl k nemu smerujúcu zbraň. Pevne uchopil tvrdý predmet a urobil prvé, čo mu napadlo. Rozbehol sa v ústrety nepriateľovi s napriahnutou rukou. Vtedy mu došlo, čo Luke kričal, upravil trajektóriu ruky a v plnej rýchlosti zasiahol mimozemšťana do oblasti krku.
Neozval sa kovový zvuk, no ani sa nezdalo, že by narobil dáku škodu, tvora pred ním to však rozhodne vyviedlo z miery. Bodol teda znova na rovnaké miesto a znova.
Sám nevedel, ako rýchlo a ani na koľký pokus postrehol zmenu v podobe bolestivého výkriku.
Vytiahol úlomok tyče, ostriekala ho akási tekutina a udrel znova, opäť výkrik. Napriahol sa k ďalšiemu úderu, ale už sa k nemu nedostal, zasiahla ho čierna ruka a odhodila ho stranou.
Myslel si, že je už po ňom, ale mimozemšťan mal očividne iné starosti. Oboma rukami si držal za krk a pokúšal sa zastaviť krvácanie, alebo čo to bolo.
Adam sa otrasene pozviechal zo zeme a podišiel k zbrani ležiacej na zemi. Zodvihol ju a obzrel si ju. Na ľudský výtvor rozhodne nevyzerala, ale to mohol byť úmysel. Bola len o niečo väčšia ako štandardná pištoľ a dimenzovaná na niekoho väčšieho. Uchopil ju oboma rukami a hľadal spúšť. Chvíľu si aj myslel, že žiadna nie je a ovláda sa inak, ale zbraň zrazu vystrelila, plesklo to a skoro zasiahla Luka.
„Jesus, dávaj pozor!“
„Sorry,“ ospravedlnil sa Adam, namieril na stenu a vypálil znova. Nemala spúšť ako zbrane, ktoré poznal, ale bola tam. Ovládala sa silnejším stlačením rukoväte a spätný ráz bol minimálny.
Otočil hlaveň na votrelca a stisol ruku. Elektrické oblúky obalili tvorove telo a prestal sa hýbať. Adam nevedel, či to na nich nehrá a tak vystrelil ešte dvakrát.
Zospodu sa náhle ozvali ďalšie kroky. Tentoraz ich bolo oveľa viac a rýchlo sa hnali po schodoch.
„Čo teraz?!“ spýtal sa Luke a v ruke zovrel zlomenú tyč.
Adam mu nestihol odpovedať. Do miestnosti práve vtrhol ďalší votrelec a bez varovania vystrelil. Lukovi sa akosi podarilo uskočiť. Adam dva razy rýchlo stlačil spúšť, zasiahol mimozemšťana do hrude a už strieľal naslepo do chodby.
Luke sa medzitým vrhol za druhou zbraňou a mieril ňou pred seba. „Ako sa tým strieľa?!“
„Stlač rukoväť,“ odvetil Adam a vypálil po ruke, ktorá práve prerazila stenu po ich pravej strane. Nezasiahol ju, ale aspoň sa stiahla.
Vo dverách sa objavil ďalší mimozemšťan a Luke ho zasiahol do hrude. Zvalil sa na zem.
Obaja strieľali, aj keď nemali cieľ a Adam si kládol otázku, koľko nábojov, alebo energie mu zostáva. Zbraň mala len jedno svetielko – momentálne zelené.
Ešte niekoľkokrát vystrelil a potom prestal. Vzduch bol ťažko dýchateľný, plný prachu a páchol po ozóne.
„Kde sú?“ spýtal sa Luke. Tiež prestal strieľať, naďalej však mieril na dvere. „Myslíš, že to vzdali?“
„Pochybujem,“ povedal Adam práve, keď sa do miestnosti dogúľala malá lesklá guľa naplnená modrým svetlom a zastala pár metrov pred nimi.
„Tešilo ma,“ povzdychol si Adam a zvesil ruky pozdĺž tela.
Guľa explodovala v záblesku modrého svetla a vyslala ich smerom niekoľko elektrických výbojov.
K ozónu sa pridal pach spáleného mäsa a Adam s Lukom sa bezvládne zvalili na zem.
Na Adamovo prekvapenie koniec nenastal.
Nezomrel, aspoň nie ešte. Intenzívna pálivá bolesť mu vystrelila až do mozgu, ochromila jeho zmysly, okamžite poľavila a teraz necítil nič. Vôbec nič.
Teplo, zima, dotyky. Nedokázal pohnúť rukami, nohami, celý telom, ale za to videl a počul.
Z miesta, kde sa zrútil, zazrel štyri páry čiernych nôh, rád by putoval pohľadom aj vyššie, ale jeho poloha mu to nedovoľovala.
O čomsi sa nahnevane rozprávali, keď do miestnosti vstúpil ktosi ďalší. Vrava okamžite ustala, nohy prešli k tvorovi, ktorého Adam s Lukom zdolali a potom sa pristavil pri nich.
Adam už takmer videl, ako sa ťažká noha dvíha a dopadá mu na hlavu, alebo na krk, ale dotyčný doňho len štuchol a prevrátil ho.
Takto zblízka prišli Adamovi ešte hrozivejší, ale nemohol s tým nič spraviť, len sa bezradne prizerať a čakať, čo sa bude diať.
Tvor sa na neho chvíľu pozeral, potom to isté spravil pri Lukovi a napokon čosi úsečné povedal ostatným a odišiel.
Mimozemšťania si pripli zbrane k skafandru, podišli k Lukovi, ktorý bol najbližšie, zdvihli ho, akoby nič nevážil, a prehodili si ho cez rameno. To isté spravili aj s Adamom a opustili dom.
V pokluse sa vracali späť k Sadu Janka Kráľa, Adam sa bezvládne hompáľal hlavou nadol na chrbte a bol rád, že nič necíti. Rozhodne by to nebolo príjemné po všetkých tých zraneniach.
Aj keď hlavou smeroval dopredu, veľa toho nevidel. Prevažne len čierne nohy a v rýchlosti sa mihajúci asfalt. Občas sa mu podarilo zahliadnuť les na jednej strane, alebo zarastený areál na druhej.
Počuť však počul. Hučanie motorov mimozemských lodí, aspoň si myslel, že to boli ony, a zakrátko ich aj zazrel, keď tvor, ktorý ho niesol, spomalil a natočil sa.
Na parkovisku pred budovou divadla a vôkol nej medzičasom pristáli viaceré lode, zadné rampy mali sklonené a dnu poháňali ľudí.
Adamovi celý výjav prišiel ako zábery z historických knižiek. Na Africkom kontinente podobným spôsobom odvádzali otrokov.
Niekoľko desiatok ľudí ležalo naukladaných povedľa lodí v niekoľkých radoch vedľa seba. Nehýbali si, vyzerali ako mŕtvi a votrelci medzi nimi chodili a skláňali sa k nim. Niektorým voľačo urobili, zo svojho miesta nevidel čo, iných len prekročili.
Aj Adama tak položili s pohľadom upretým do neba. Mohol tak sledovať, ako sa už niektoré lode vzďaľujú a odlietajú späť do vesmíru odkiaľ prišli. Ešte stále z času na čas nad ich hlavami preleteli nepriateľské stíhačky, ale inak bola obloha pokojná.
Čo s nami chcú? Prebehlo Adamovi mysľou, ale než sa nad tým stihol zamyslieť, zjavil sa nad ním jeden z mimozemšťanov, kľakol si k nemu a čosi mu pichol do krku.
Samotný vpich necítil, len započul slabé syknutie. Až po chvíli ho miesto vpichu začalo svrbieť a telom sa mu rozlievala príjemná horúčava. Postupne sa mu aj navracal cit do končatín, až nimi napokon mohol hýbať. Po ochabnutí mu zostalo len nepríjemné mravčenie po celom tele, ale aj to odznievalo.
Adam sa aj bez pokynu posadil a zahľadel na Luka. Aj on sa už pozviechal a zamračene sledoval dianie okolo seba, ale aj blížiacu sa skupinku šiestich ozbrojených votrelcov.
Zastali až pri nich, obostúpili ich, a posunkami im dali najavo, aby sa postavili a nasledovali ich.
Na Lukovi videl, že sa chystá na odpor, ale Adam si len povzdychol a zodvihol sa zo zeme.
„Poď,“ podal Adam Lukovi pomocnú ruku a potiahol ho na nohy.
Luke pokýval hlavou a nasledovali tvorov k najbližšej lodi.
Než Adam nastúpil, dovolil si letmý pohľad na Petržalku. Paneláky boli ešte ďaleko, ale to ho nezaujímalo. V tom smere nevidel žiadne stíhačky, a iba tu a tam stúpal odniekiaľ dym.
Dávalo mu to nádej, že Zia je v poriadku. Bývajú predsa ďaleko, takmer až na konci.
Aspoň, že tak, pomyslel si.
Vyšli po nákladnej rampe, usadili ich do sedačiek nie príliš uspôsobených na ich stavbu tela vedľa ostatných ľudí a zapli popruhy, ktoré sa samé od seba stiahli.
Rampa sa dala do pohybu a uzatvárala kabínu. Adam so zatajeným dychom sledoval zmenšujúci sa výhľad na rodné mesto, až kým oň úplne neprišiel.
Na sucho preglgol a do očí sa mu natisli slzy. Zatlačil ich.
Priestorom lode sa rozozvučal jemný bzukot mimozemského motora a vzápätí aj vzlietli. Spoznal to podľa toho, že sa stroj otriasol a následne sa mu pohol žalúdok a pritlačilo ho do sedadla.
V prednej časti kabíny sa zrazu rozsvietil široký pás steny a zjavil sa na nej pohľad na modré nebo. Podľa toho loď stúpala, opúšťala atmosféru a blížila sa do vesmíru.
Vesmír Adama odjakživa fascinoval, rád hral vesmírne hry, pozeral filmy, seriály, čítal knihy či komiksy. Ale ani raz v živote neuvažoval nad tým, že by Zem v skutočnosti opustil.
Bol realista. Vedel, že na čosi také nie je ľudstvo ešte dostatočne vyspelé a za jeho života ani nebude. Komerčné lety sa už plánovali, ale len pre boháčov.
A teraz sa v ňom ocitol, zadarmo a bez vlastnej vôle, a napriek všetkým hrôzam, ktoré za posledné hodiny prežil, ho pohľad na Zem z vesmíru upokojil.
Pokúšal sa vryť si ho do pamäti. Aby nikdy nezabudol, odkiaľ pochádza a kam sa má vrátiť. Kam sa musí vrátiť. Kdesi tam dole ho čakala Zia a jeho rodina.
V hlave mu vírili myšlienky – Prečo my? Prečo práve naša krajina? Sme malí a bezvýznamní. Ale na nič rozumné neprišiel. Mimozemšťania asi nerobia rozdiely, pre nich sme všetci rovnakí.
Skrátka si vybrali jednu oblasť, uskutočnili výsadok a teraz čo?
Netušil a obával sa toho. Možností bolo neúrekom a ani jedna pre nich nekončila dobre.
Záber na obrazovke sa zmenil, ale Adam to nezaregistroval. Mysľou bol niekde úplne inde. Prebralo ho až Lukovo kopnutie do nohy.
„Pozri sa na to,“ ukázal užasnuto na obrazovku.
Zobrazovala vesmírnu loď niekde medzi Mesiacom a Zemou. Všetky menšie sa k nej blížili ako včely vracajúce sa do úľa. Musela byť obrovská. Keby pristála na povrchu Zeme, pravdepodobne by zaberala rozlohu väčšiu než štyri futbalové štadióny. Aj s tribúnou.
Keď vlietali do hangáru materskej lode, stroj sa otočil a kamera okrajovo zachytila vzdialený povrch Zeme. Slabým zábleskom sa ako keby lúčila. Potom obrazovka zhasla, ale stále mu ten obraz zostal vrytý pred očami.
„Vrátim sa. Sľubujem ti to, Zia. Vrátim sa, aj keby to malo trvať celý život,“ povedal a sklopil slzami zaliate oči.
Dobreeeee