„Asi dve hodiny. Zbalíme len to najnutnejšie a budeme musieť dúfať, že nás dovtedy nenájdu,“ povedal Jim a nevyzeral byť zo zvýšeného rizika príliš nadšený.
„Dobre. Takže máme aspoň jeden pokus,“ oznámil som im a musel si odkašlať. Tvár som mal celú mokrú, pery slané od sĺz, oči ma boleli a bol som uťahaný ako pes, ale nemienil som sa vzdať bez boja. Stále som cítil, ako mi zviera srdce pri myšlienke na moju rodinu, a tak som ju radšej posunul do úzadia. Prepáčte mi to, zašepkal som si. Už som vás raz oplakal a teraz znova. Ak bude príležitosť, tak sa k tomu ešte vrátim, ale teraz nie. Pochopte to, prosím. Pozrel som sa hore, aj keď som v skutočnosti na nebo či peklo neveril.
Počas môjho bývalého života som nebol veriaci. Ako som aj mohol pri všetkom tom utrpení, ktorého som bol svedkom. Rozpamätal som sa síce len na malú časť, ale aj to málo mi stačilo, aby som si spravil obraz utrpenia prevládajúceho vo svete. Zbytočného, nezmyselného utrpenia, v mene boha, kultúry či iných rozdielov, ktoré ľudí po celom svete rozdeľovali, aj keď sme v princípe boli všetci rovnakí. Stiahnite z nás kožu a neuvidíte rozdiel. Porežte nás a neuvidíte rozdiel. Zažeňte nás do kúta a zaútočíme ako zviera, lebo v princípe sme zvieratá, ba miestami aj horší. Vedci tvrdia, že myslenie a uvedomovanie si seba samého nás odlišuje od zvierat, ale je to naozaj pravda? Sme skutočne lepší, lebo dokážeme vymýšľať veci? Lebo dokážeme budovať? Áno, dokážeme toho veľa, naučili sme sa, že sme pánmi tohto sveta, a berieme si plnými dúškami všetko okolo nás podľa potreby, ale aj nad rámec potreby. Prečo? Lebo môžeme. Je to zlé? Áno aj nie. Keby nás zvery prevýšili, vieme s určitosťou povedať, že by boli iné? Nevieme. Sme súčasťou našej planéty, jedného ekosystému, a ten sa o seba dokáže postarať. Aj keď náhodou zlyhá a my vyhynieme, tak on sa dá znovu dokopy.
„Doktor? Všetko v poriadku?“ spýtal som sa ho pre istotu. V tvári mal udivený výraz, oči vypúlené a pozeral sa na mňa s pootvorenými ústami, akoby chcel niečo povedať.
„To nemôžete myslieť vážne,“ namietal doktor Stein.
„Vážim si vašu starostlivosť, doktor, aj vašu,“ povedal som a nadviazal očný kontakt s Evou, „ale je to moja povinnosť.“
„Na čo si si spomenul?“ zaujímal sa opäť Smith.
„Najprv to bola razia kdesi na juhu Maďarska či ešte nižšie, potom rôzne udalosti, pocity, tváre, ľudia. Nič ucelené, väčšina je rozkúskovaná, ale časť spomienok sa mi vrátila. Bohužiaľ, nič, čo by nám pomohlo. Preto to musíme skúsiť znova a keď bude treba znova, až kým to nebudem mať všetko späť.“
„Je to nebezpečné! Skoro ste umreli!“ namietal doktor Stein.
„Zvládnem to. Čo ma nezabije, to ma posilní, ale bez boja sa nevzdám,“ odpovedal som mu a považoval celú vec za uzavretú.
„Dobre teda, ale dáte si ešte aspoň pol hodinky oddych. To je z mojej strany rozkaz!“
Pozrel som sa Smithovi do tváre a čakal, čo na to povie. Bol určite rovnako nedočkavý ako ja, ale prikývol.
Ľahol som si späť a zavrel oči. Pustil som sa do preberania spomienok a skúmania bariéry v mojej mysli. Bola tam aj naďalej. Rovnako pevná ako doteraz, ale nebránila prístupu k tomu, na čo som si už spomenul. Ani som nevedel, kde začať, bolo toho toľko. Tridsať rokov môjho života, ak odrátame naozaj ranné detstvo, a nie všetko sa mi vrátilo späť. Len malá časť a aj to nie práve tá najpríjemnejšia. Vybavil som si v mysli, ako sa s chalanmi zo sídliska hráme na vojakov, ako sa hrám na vojakov v nejakej počítačovej hre. Môj prvý bozk dievčaťa, z ktorého som si vedel vybaviť len tie ústa. Nahnevaný dav v uliciach mesta a ja medzi nimi. Niečo sme vykrikovali, nerozumel som čo, ale zato som cítil emócie, čo mnou lomcovali – nenávisť, stratu, beznádej. Videl som slogany: STOP ISLAMIZÁCII EURÓPY, ZAKÁŽTE ISLAM V EURÓPE, HOĎTE NA NICH ATÓMKY. Heslá sa mi mihajú pred očami spolu s horiacimi vlajkami. Videl som zatýkanie ľudí a ich nakladanie do obrovských transportérov. Nadšenie ľudí v uliciach. Videl som desaťtisíce unavených a strhaných ľudí, ako kráčajú mestom, ale nevedel som, odkiaľ a ani kam idú. Videl som, ako som bojoval o svoj holý život, menil jeden zásobník za druhý, kryl sa pred mínometnou paľbou, letel v helikoptére, lietadle, skákal z lietadla, masové hroby, masové vraždy. Všetko v zábleskoch. Otvoril som oči a posadil sa. Nemalo to zmysel. Ako skladať puzzle bez predlohy. Je to možné, ale čím viac kúskov máte, o to zložitejšie to je.
„Ako sa cítite?“ spýtala sa ma Eva a až teraz som si uvedomil, že sedí na vedľajšej posteli a pozoruje ma.
„Bezmocne,“ odpovedal som jej úprimne. „Takmer nič z toho, na čo som si spomenul, neviem použiť. Je to príliš rozkúskované a náhodné.“
„Spýtajte sa.“
„Čo?“
„Na čokoľvek, skúsim vám odpovedať.“
„Kde začať?“ rozmýšľal som nahlas. Pochyboval som, že toho bude vedieť veľa o mojej vojenskej kariére, aspoň nie do detailov.
„Ako došlo k útokom? Museli byť organizované. Rozviedky nič nezachytili?“
„Žiaľ nie. Daeš bol v tom čase už pár rokov rozprášený a za ten čas nedošlo k žiadnym útokom. Vodcovia boli mŕtvi, stúpenci, čo prežili, vo väzeniach alebo na úteku. Stupeň ohrozenia bol minimálny. Sýria sa spamätávala z občianskej vojny a začala obnova. Bežali na to aj reklamné spoty, ktoré zvolávali stavebné firmy z celého sveta. V istom okamihu pracovali iránske, izraelské a európske firmy bok po boku a dokonca si pomáhali výmenou technologických postupov. Takmer ako z nejakého utopického filmu.“
„Čo sa dialo po tých útokoch na trhoch? Keď zavriem oči a sústredím sa, vidím ľudí v uliciach, ako protestujú, a ja medzi nimi. Viem, ako sa cítim. Bolo to predtým či potom?“
„Tesne po tom. Protesty trvali týždne, v niektorých častiach Európy mesiace. Prvé dni však boli najhoršie. Pre všetkých.“
„Ľudia umierali,“ pridal som sa zrazu. „Bili ich priamo na ulici, vešali zo stromov, z lámp, žeriavov a všetko pred očami policajtov, armády, pred kamerami či fotografmi a vôbec nikto ich nezastavil.“
„Áno, život európskych moslimov stratil po útokoch akúkoľvek cenu. Ľudia boli nezadržateľní a autority ich ani nemali chuť zastaviť. Všetci niekoho stratili a potrebovali si vybiť zlosť. Rovnako ako po skončení druhej svetovej či v stredoveku. To isté sa vtedy páchalo na židovskom obyvateľstve, aj keď asi nie v takej miere. Teraz na moslimskom,“ povedala zahanbene. „A najhoršie bolo, že vôbec nikto ani nepohol prstom, aby tomu zabránil. Všetci sme sa len prizerali a boli ticho. Ak sa aj niekto našiel, kto nabral odvahu a postavil sa tomu nenávistnému davu, tak ho zbili či tiež zabili. Nerobili rozdiely. Často stačilo, že sa človek podobal na moslima či na obyvateľa Blízkeho východu. Trvalo to štyri dni, kým sa policajti a armáda prebrali z toho šoku, ale už bolo neskoro. Pri útokoch na trhoch zomrelo vyše desaťtisíc ľudí, medzi ktorými boli rodiny rôznych kultúr či náboženstiev. Aj moslimské rodiny v ten deň prišli o svojich blízkych, ale to v danom okamihu nikoho nezaujímalo. Pri protestoch ich zahynulo dvakrát toľko a prevažne išlo o moslimov,“ dohovorila znechutene a so slzami na krajíčku.
„Potom prišlo zatýkanie,“ povedal som a vybavoval si záblesky spomienok. „Ale neboli to ľudia zodpovední za lynčovanie. Boli to celé rodiny, ktoré boli zatýkané a prevážané,“ pokračoval som a so zdvihnutou rukou, ako dirigent, som šermoval vo vzduchu a rozpamätával sa na detaily. Asi na sekundu som sa zastavil a pozrel sa na Evu. „Oni zakázali Islam a uväznili každého, kto bol oficiálne uvedený ako moslim alebo ho praktizoval! Bože, čo sme to spravili?“ povedal som zhrozený nielen z konania politikov, ale aj z podpory ľudí tohto činu, aj zo mňa.
„V danom čase sa to javilo ako nutné riešenie. Po násilných protestoch sa síce situácia upokojila, ale ďalšie mesiace dochádzalo k protestom a pravidelným násilnostiam voči moslimskému obyvateľstvu. Polícia nevedela alebo nechcela situáciu riešiť. Jeden policajný prezident striedal druhého, ale nič to nezmenilo,“ obhajovala Jeleníková zatýkanie moslimov po celej Európe.
„To nikomu nenapadlo, aké nebezpečné riešenie to bolo? Nemohli predsa každého hádzať do jedného vreca! Nie všetci boli teroristi!“
„To nik netvrdil. Bolo to pre ich vlastnú ochranu, ale aj kontrolu, a neboli uväznení. Zo začiatku sa vytvorili zóny…“
„Getá,“ opravil som ju.
„Hovorte tomu, ako chcete, ale som si istá, že ste to vtedy podporovali aj vy. Vyše osemdesiat percent obyvateľov Európy súhlasilo s počínaním vtedy ešte parlamentu Európskej únie. Vytvorili sa zóny na ich ochranu, ale aj našu. Boli monitorované dvadsaťštyri hodín denne, dostávali jedlo, ošatenie aj lekársku starostlivosť. Až neskôr boli presťahovaní do zvlášť postavených miest. Stálo nás to neuveriteľné peniaze a aj naďalej stojí, ale všetko pre ochranu zvyšku Európy.“
„Bolo to nesprávne,“ pokrútil som hlavou a Eva so mnou nakoniec súhlasila.
„Bolo to to najhoršie rozhodnutie, aj keď v tom čase potrebné, aké Európa urobila a zavŕšila sériu nešťastných krokov. Ale stalo sa a nedá sa s tým už nič robiť, nemienili sme ustúpiť. Neustúpili sme ani tlaku našich partnerov za oceánom na čele s USA, ktorí nás tiež žiadali o prehodnotenie nášho konania. Zvyšovalo to totiž nespokojnosť moslimského obyvateľstva aj u nich a všade vo svete. Ktovie, možno by sme časom nakoniec ustúpili, ale na to sme už nedostali príležitosť.“
„Lebo vznikla Liga moslimských krajín Blízkeho východu a zaútočila všetkým, čo mala poruke, došlo k úplnej mobilizácii. Muži, ženy, deti,“ pokračoval som ja v tom, čo sa mi postupne vybavovalo, a bol som z toho celého znechutený. Obe strany reagovali impulzívne, nedali šancu diplomatickému riešeniu a nakoniec to boli znovu civilisti na oboch stranách, ktorí trpeli. „Najprv to bola ruská základňa, čo padla do rúk sýrskym jednotkám, ktoré sa prekvapivo spojili s Ligou. O pár dní neskôr obsadili turecké jednotky základne NATO na svojom území. V oboch prípadoch padlo veľa našej techniky do rúk nepriateľa. Kým OSN a NATO rozmýšľali, čo sa práve stalo, zaútočili jednotky Ligy na Izrael. Útočili zo všetkých strán a niekoľko dní bombardovali a ostreľovali. Takému náporu nedokázala čeliť ani vyspelá izraelská armáda. Nezostala stáť jediná časť. Vyhli sa iba moslimským štvrtiam. Na to všetko sa s nemým údivom pozeral západný svet. Boli sme v šoku, nevedeli sme, čo sa deje a čo máme robiť. Európa bola na rade druhá a v priebehu niekoľkých hodín obsadili polovicu Grécka.“
„Všetkých zajatých vojakov a civilistov, čo sa v oblasti v tom čase nachádzali, popravili. Bez varovania, bez vyjednávania a všetko si natočili a zverejnili,“ povedala Eva. „Dva dni potom vznikla Európska federácia a bola založená spoločná Európska armáda, do ktorej si okamžite vstúpil. Bolo to presne rok po útokoch na trhoch. 19. decembra 2021.“
„Presne rok?“ začudoval som sa.
„Áno, plánovali to už dlhšie a chceli to spraviť symbolicky, aby si uctili pamiatku mŕtvych.“
„Bola to len náhoda, že práve v tom čase sa hrnuli vojská Ligy Balkánom, že?“
„Prečo sa na to pýtaš?“ nechápala Eva.
„Lebo je to všetko až príliš veľká náhoda! Vianočné útoky, útoky na moslimov, väznenie, sformovanie Ligy a zrazu tu máme zjednotenú Európu proti spoločnému nepriateľovi!“ zvyšoval som hlas s každým ďalším slovom.
„Hádam si nemyslíš, že to bolo všetko narafičené. Také niečo predsa nie je možné! Toľko ľudí na oboch stranách by sa nedalo len tak obalamutiť, to by si vyžadovalo roky plánovania a manipulovania.“
„A čo sa dialo dlhý čas predtým? Moslimské obyvateľstvo bolo v západnom svete už desaťročia vykresľované ako zlo. Ľuďom netreba veľa, stačí zahrať na tú správnu strunu. Hitler to vedel. Zmanipuloval celé Nemecko a aj v iných krajinách si našiel prívržencov.“
„Ale kto? Prečo by to niekto robil?“
„Pre peniaze? Pre moc?“ pridal sa do debaty doktor Stein. „Vždy sa nájdu ľudia s dostatkom prostriedkov, aby pohli dejinami. Druhá svetová vojna na tom bola podobne. Každá strana potrebuje len zámienku a vy ste im ju dali, keď ste začali vytvárať getá pre moslimov a sťahovať ich preč zo svojich domovov. Vždy sa našli ľudia, čo cítili zášť voči západu či kresťanskému svetu. Stačilo založiť len malý ohník, ktorý sa šíril ďalej a šíri sa až doteraz.“
Rozhovor s Evou mi síce veľa otázok zodpovedal, ale ďalšie pritom vznikli. Ako do toho zapadám ja? Narukoval som, až keď to všetko vypuklo a predtým som bol radový občan. Potreboval som zvyšok svojich spomienok.
„Musíme začať,“ prerušil nás agent Smith, keď prišiel aj s Jimom. „Jednotky sú už na ceste, agenti v pohotovosti. Nebude sa to dať utajiť, takže nech je za tým ktokoľvek, tak práve dostáva od zo svojich zdrojov informácie. Budeme musieť byť rýchlejší a šikovnejší.“
„A spoliehať sa na šťastie,“ dodal som, lebo sa dalo povedať, že som už neraz mal z pekla šťastie.
„Na to by som sa nespoliehal,“ poradil mi Jim. „Šťastie je vrtkavé. Spoľahni sa na svoje schopnosti.“
„Poďme na to,“ povedal som s hlbokým výdychom, ľahol si späť na posteľ a žmurkol na Evu. „Drž mi palce.“
„Budem,“ usmiala sa úprimne a stlačila mi ruku. Srdce mi začalo biť rýchlejšie, ale nezdalo sa, že by si to voľakto všimol, až na doktora, samozrejme. Znova študoval moje hodnoty prostredníctvom elektród, ktoré mi práve pripevnil na telo, a jemne sa usmial.
„Spúšťam!“ oznámil a ja som sa snažil pripraviť na bolesť. Nedalo sa. Zaťal som zuby a pocítil slanú príchuť, keď som sa pohrýzol do jazyka a vykríkol som. Pred očami mi začali behať čierno-biele škvrny, až kým som nevidel vôbec nič.