Text neprešiel editorskou úpravou, môže a určite obsahuje chyby a v danej forme sa vo finálnom texte nenachádza. Môže obsahovať spoilers, čítať až po dočítaní knihy ;).
Neznášam zakrádanie sa, povedal si v duchu Ajriš, a najradšej by si odpľul.
Nemohol. Mal nasadenú balistickú helmu s vypuklou celotvárovou maskou. Nedýchalo sa v nej najlepšie, aj keď mala aktívne vetranie posúvajúce vonkajší vzduch cez viaceré filtre.
Z vonku pripomínala zvláštneho tvora s veľkými očami, takmer pavúčími. Vnútrajšok vyplňoval flexibilný zakrivený displej. Prenášali sa naň zábery a údaje z desiatok kamier a senzorov. Kalkulovanie vzdialenosti, rozmery, analýza predmetov, nočné-videnie, termo-videnie, širokouhlý záber, z ktorého mu v tréningovej fáze, bývalo trochu zle, a ďalšie vychytávky, ktorým až tak nerozumel.
Pripadal si smiešny a hlavne nemotorný v celom tomu vojenskom mundúre vo farbách noci. Trup mu chránila nepriestrelná vesta s puzdrami na zásobníky a iné doplnky. Žiadna ťažká, neforemná vec ledva mu chrániaca hrudník. Dokonca aj stehná a slabiny mal v bezpečí.
Vybavili ich najlepšími technológiami, aké dokázali implementovať. Ajriš však pochyboval, že im pri strete s mágmi pomôžu. Na to mal poslúžiť on a ďalší dvaja mágovia v jednotke. Uwe a Karolína.
Spoznal ich pred rokom, keď im vypomáhal pri ochrane akéhosi účtovníka. Napokon si ho našli aj napriek zmenenej identite a bolo vymaľované. Jeho vnútornosťami. Celá izba.
Zahľadel sa na okolie pred sebou. Noc bola bezmesačná, obloha zatiahnutá. Boli asi dvadsať metrov od starého plota. Za dňa bol hrdzavý, ale teraz to vidieť nebolo. Za ním stála osamotená budova továrne na súčiastky do motorov. Alebo niečo také. Už dobrých dvadsať rokov to mala za sebou. Vytunelovaná, zariadenie rozkradnuté, zamestnanci prepustení.
„Ajriš,“ ozval sa v slúchadlách hlas kapitána Petra Webera. Veliteľa.
Ajriš pobehol pričupený dopredu a kľakol si na koleno vedľa neho.
Veliteľ mu nemusel nič nevysvetľovať, vedel, čo je jeho hlavná úloha. Držať sa vzadu, chrániť ich, počúvať rozkazy. Posledné mu nebolo po chuti, ale premohol sa. Robil, čo mohol, aby sa dostal na stopu mame a zachránil ju, ak to bude možné.
V duchu k sebe z okolia povolal magické častice a s ich pomocou vyformoval okolo seba ochrannú bariéru. Prejde ňou len to, čo podvedomie vyhodnotí ako bezpečné. Aspoň tak si to s Jegorom mysleli a pravdou bolo, že fungovanie jeho schopnosti im bolo stále záhadou.
Rozhodoval on či častice? Jegor veril, že medzi nimi vládla symbióza.
Nech to bolo akokoľvek, naučil sa prechádzať materiálmi, ale s trávou to bolo iné. Jemným steblám stačila aj trocha nepozornosti, väčší pohyb silnejšieho zoskupenia magických častíc a už sa dali do pohybu.
Pomaly rozťahoval štít, až kým nenarazil na odpor a prikývol. Prítomnosť nulifikačného poľa znamenala jediné. Boli na správnom mieste.
Weber nacvičenými gestami poslal k plotu Iana s Michalom.
Podľa rozviedky ich nemalo čakať žiadne sofistikované zabezpečenie.
Michal si kľakol k plotu a z puzdra na veste vytiahol nástroje potrebné na prekonanie senzormi chránenej prekážky. Ian ho kryl.
Ajriš do štítu zahrnul aj oboch mágov, aj keď vedel, že im to nerobí dobre. Strata magických častíc, hlavne nečakaná, dokáže jedným riadne zamávať. Preto ich stratu trénovali. Spočiatku ho zakaždým oblial studený pot, zasekol sa mu dych a stuhol.
Pocit, ako keby niečo dôležité stratil. Netrval dlho, len pár sekúnd, hlavne keď to nečakal. Tréningom sa to ale zlepšilo a dokázal reagovať bez zamrznutia. Stále sa však cítil nesvoj.
Michal očividne premostil senzory v danej časti oplotenia a vystrihával dostatočne veľký otvor, aby ním mohli prejsť. Keď skončil, dal im znamenie, a spolu s Ianom prešli na druhú stranu.
Nasledoval ich veliteľ Weber, Tomasz a Brian.
Ako sa Ajriš blížil k hranici dosahu nulifikátora, pripravoval sa psychicky na zmenu, sťahoval štít a odratúval kroky.
A potom odrazu nič. Ako keď ťuknete do vypínača. V jednom okamihu ich cítite vôkol seba, v druhom nastane akoby ticho, prázdno, prepadne vás panika, zatajíte dych, stuhnete.
Ajrišovi sa to podarilo bez toho posledného a plynule prešiel cez plot. Mimovoľne pohladil kovovú krabičku na opasku a prstami sa dotkol spúšťača.
Mobilný generátor magických častíc. Pozornosť výskumného oddelenia a privátneho sektora. Armáda okolo toho robila tajnosti, ale Ajriš tušil, že za tým budú plány Krugerovej spoločnosti.
Za neustáleho sledovania okolia sa blížili k zadnému vchodu do budovy, hlavný mal byť podľa záberov z dronu zavarený. Ajrišovi displej v maske zvýraznil potkana, ktorý uskočil pár metrov pred nimi, a vyhodnotil ho ako nízke riziko.
Zastali pri hrdzavých dverách bez kľučky, utvorili obranný perimeter a Michal sa pustil do ich obhliadky. Hľadal nástražné zariadenia – výbušné či iné, alebo hocijaký iný náznak zabezpečenia. Až potom vytiahol ručný laserový rezač s krytkou, priložil ho k zámke a uchytil prísavku. Skontroloval či pevne drží a aktivoval zariadenie. Občas sa objavil slabý záblesk, keď prešiel po nerovnosti, ale Michal si pomáhal aj dlaňami a zaclonil, čo sa dalo.
Michal vypol horák a silno potiahol mechanizmus s prísavkou k sebe. Išlo to ľahko, ale čosi sa na druhej strane muselo uvoľniť a noc preťal nepríjemný škrípavý kovový zvuk.
Kurva!
„Ideme dnu!“ zavelil veliteľ.
Michal s Ianom odhrabali z pred dverí čo najviac špiny a trhli nimi. Ajriša zaskočilo, že ani len nevrzli, ale na úvahy o údržbe nemal čas.
Vošli dnu, roztiahli sa a zavreli za sebou.
Hala zívala prázdnotou. Po obrovských strojov zostali len ukotvenia. Zem pokrývala hrubá vrstva vtáčieho trusu a cez rozbité okná naviateho bordelu. Nebolo miesta, kde by sa mohol ktokoľvek skrývať. Kovové schody po pravej strany viedli na druhé poschodie, ale aj bolo z polovice rozobraté.
„Čisto!“ hlásili jeden po druhom, ale zostávali v strehu.
Veliteľ Ajriša potľapkal po ramene. Presne ako jeden večer pár mesiacov po vypočúvaní. Dal mu jednoduchú otázku – Chceš nájsť svoju mamu?
Viac Ajriš nepotreboval vedieť. Ezechiášove kontakty nič užitočné nezistili a už dlhšie ho zožieral pocit bezmocnosti, že kdesi väznia jeho mamu. Ak existovala aj najmenšia nádej na jej záchranu, alebo vyslobodenie z utrpenia, bol ochotný podstúpiť čokoľvek.
„Prezrite to tu!“ rozkázal Weber.
Prehľadávali meter po metri, nazreli do každého tieňa a kúta, ale nič nové neobjavili. Podobne vyzerali aj ich predošlé ciele. Opustené budovy a družstvá. Napísané na bezvýznamných a hlavne chudobných občanov po celom svete. Nemali však zabezpečenie ako tento areál.
Podobne to bolo aj s podzemným areálom, kde ho držali naposledy. Pozostatok studenej vojny vybudovaný ako kryt pre vládnych činiteľov. Podľa odhadov bolo na oboch stranách vybudovaných mnoho takých zariadení a nie všetky oficiálne. Niektoré prešli do súkromných rúk, iné zbúrali, prerobili, alebo sa na ne zabudlo.
Ajriš cítil, že sú na správnom mieste, striedavo si hľadel pod nohy a k vysokému stropu s rozbitými svetlíkmi. Pod vojenskými topánkami mu škrípal uschnutý vtáčí trus a za sebou zanechával stopy.
Urobil ešte pár krokov, zastal a nakrčil čelo. Pozrel sa nahor, následne opäť pod nohy a otočil sa okolo vlastnej osi.
„Hmm.“ Zdvihol zrak. Svetlíky nad ním boli ako jediné nepoškodené. Boli špinavé, to hej, ale celé.
Dupol nohou, nič zvláštne sa nestalo, ale čosi sa mu nezdalo. Šúchal nohami a odkrýval povrch s obzvlášť hrubou vrstvou trusu.
Jeden by až povedal, že si vtáky vybrali práve toto miesto, jediné, ktoré nie je pod rozbitými oknami.
Bingo! Povedal si, keď na zapustený kov s úzkou medzerou. Pokračoval a postupne odkryl kovový rám v tvare štvorca. Podľa kalkulácii senzorov v maske mal dva metre po každej strane.
K Ajrišovi pristúpil veliteľ, prezrel si nález a pomohol mu so zvyškom. „Podľa konštrukčných plánov tu nič nemá byť.“
Boli na dobrej stope.
„Poklop,“ poznamenal Ajriš a Brian s Michalom sa ho pokúsili skladacími lopatkami nadvihnúť. Nepovolil ani o kúsok.
„Magnety? Hydraulika?“ zauvažoval Uwe a pozrel sa na Petra.
„Ian, odpáľ to. Inú možnosť nemáme.“
„Noo,“ zdvihol Uwe ruku, akoby sa hlásil. „Mohol by som prepáliť čokoľvek je pod tým a tým aj prívod k energii.“
„Nie,“ namietol Peter. „Šetri si generátor, urobíme to po starom.“
Ian si z chrbta zhodil batoh a vytiahol sadu na poskladanie smerovej nálože na báze termitu. Pyrotechnickej zmesi horiacej vysokou teplotou. Pospájal jednotlivé dieliky a zatlačil čo najviac do medzier medzi betón a kovový rám. Keď dokončil prípravu nainštaloval rozbušku, aktivoval ju a odstúpil.
Odstúpili sme do bezpečnej vzdialenosti, veliteľ prikývol a Ian manuálne potvrdil príkaz na tablete pripevnenom na zápästí. Od rozbušky sa po obvode rámu presúval iskriaci pás chrliaci roztavený kov.
Keď proces skončil, Michal s Brianom priskočili k poklopu, zasunuli do medzier lopatky a zatlačili. Nadvihol sa a odhalil prepálené stále trochu dymiace káble.
Ajriš nakukol do otvoru. Čakal rebrík, ale žiaden tam nebol, len hlboká, tmavá na prvý pohľad hlboká šachta.
Veliteľ z púzdra na opasku vytiahol dron o veľkosti vreckovej kamery, roztiahol ho a pohodil do vzduchu. Okamžite sa aktivoval a zastal v ustálenej pozícii. Posunkom ruky ho poslal do šachty a sprístupnil všetkým obraz z jeho kamery.
Dron sa otáčal okolo vlastnej osi a osvetľoval steny. Dve boli hladké a v dvoch bola zapustená kovová platňa s ozubením. V dolnom rohu záberu prepočítaval hĺbku. Už bol na dvadsiatich metroch a stále klesal. Nič sa nemenilo, nič nepribudlo, až napokon zastal.
Ukazovateľ hlásil necelých štyridsať metrov.
Brian obdivne zapískal.
Dron sa otáčal dookola, ale nič nové neodhalil a tak ho veliteľ nasmeroval na dol, kde ihneď zazreli viditeľné obrysy ďalšieho poklopu. Tento bol výrazne menší. Veľkosťou tak pre jedného človeka.
„Samé poklopy,“ zamrmlal Ajriš, a rovnako ako ostatní, aj on si z batohu vytiahol dlhý kus lana, pripevnil ho k najbližšiemu stĺpu a pripojil k navijaku na opasku.
„Idem prvý,“ oznámil Ajriš.
Weber zavrtel hlavou. „Učíš sa rýchlo, ale toto nechaj na nás. Tomasz, Michal.“
Ajriš v maske pevne stisol pery, ale ďalej sa nehádal a prenechal miesto profesionálom.
Tomasz s Michalom sa spustili dnu a Ajriš ich prvých pár metrov sledoval, ale potom ich aj s nočným videním stratil z dohľadu.
Trénoval s nimi štyri mesiaca, než sa vydali do prvej ostrej akcie. Počas toho sa stihli neraz opiť, pobiť a udobriť. Väčšinou v priebehu jedného večera. Boli to fajn chlapi. Nemali magické schopnosti a to ho k nim najviac ťahalo.
Pripomínali mu starý život, keď ešte nevedel, že je mág.
„Sme dole,“ oznámil Tomasz a sprístupnil im signál z jeho kamery. „Otvárame poklop.“
Pootvoril ho len kúsok a ihneď ich oslepilo žiarivé svetlo. Kamery zareagovali na zmenu podmienok a stlmili jas.
Skurvený výťah! Pomyslel si Ajriš. Alebo skúr zubačka.
„Sú tu dvere,“ komentoval Tomasz, čo vidí.
„Počkajte na nás,“ prikázal Peter, nohami sa zaprel o kraj šachty a spustil sa.
Ajriš sa na túto časť tešil najmenej. Základy mal zvládnuté. Vedel čo robiť a čo nie. Ani s výškami nemal problém, ale aj po desiatkach hodín strávených šplhaním sa pritom necítil najistejšie.
Ian mu uvoľnil miesto a naznačil, že má prednosť.
Ajriš si povzdychol a poťahal za lano. Držalo. Skontroloval úchyt na opasku a zabudované popruhy v nohaviciach. Postavil sa na kraj šachty, oboma rukami chytil povraz, ktorý nebol hrubší než pol centimetra, zatvoril oči a zaklonil sa.
„Už by si sa mal naučiť dôverovať výstroji a hlavne výcviku,“ poznamenal Ian a Ajriš sa odrazil. A potom znova a znova. Klesal dolu šachtou, skok po skoku v rovnakých vzdialenostiach. Priblížil sa k zubom v stene a pri jednom sa aj pristavil a prstami skontroloval mazľavý materiál. Bola to nejaká vazelína. Pravdepodobne to celé slúžilo ako mechanizmus na vytlačenie výťahu. Kdesi po bokoch museli mať ozubený mechanizmus. Ešte zopárkrát sa odrazil a ani sa nenazdal a bol dole.
Dlaňami sa oprel o stenu a zhlboka dýchal. Ktosi ho zozadu potľapkal po ramene.
„Si v poriadku?“ spýtal sa Weber.
Ajriš iba prikývol, ponaťahoval si popruhy v nohaviciach, aby sa uvoľnili, a odpojil lano z navijaka na opasku.
Pre istotu ich nechali na mieste, dúfal však, že sa im podarí spojazdniť výťah, alebo nájsť inú cestu von.
„Počkaj tu,“ povedal veliteľ a zliezol cez otvor do výťahu.
Vedľa Ajriša dosadla Karolína a nazrela dnu, a hneď po nej aj Uwe. Ian zišiel ako posledný a zostal ich kryť, ako si to nacvičili. Prví vždy vchádzali vojaci ne-mágovia. Hlavne v prípadoch, kde nemôžu používať mágiu.
Michal priložil dlaň na dvere kabíny a načúval senzormi v rukaviciach a Tomasz ich pomaly otvoril, a cez vzniknutú štrbinu pretlačil kameru. Vzápätí sa im v maskách zobrazil aj výstup.
Chodba na druhej strane bola takmer úplne ponorená do tmy. Iba červené blikajúce svetlo odhaľovalo jednotlivé detaily. Snímač ukazoval dĺžku desať metrov a jediné dvere boli na jej úplnom konci. Nevšimnúť si kamery bolo takmer nemožné.
„Ticho,“ šepol Michal a zvýšil citlivosť senzorov. Zakrátko začuli rýchle, ale rytmické pukanie. Streľbu.
„Ideme!“ zavelil Weber, odistil si zbraň a dal príkaz k otvoreniu dverí.
Len čo vyšiel posledný vojak z výťahu, zoskočil dnu Ajriš. V podrepe si z puzdra na nohe vytiahol automatickú pištoľ P45L a zaradil sa.
Výstražné svetlo naďalej blikalo, kamery si nevšímali. Vyzeralo to, že domáci mali momentálne iné starosti.
Dorazili k dverám a skontrolovali ich. Boli štandardné protipožiarne, svetlej farby. Nemali kľučku a jednoduchým zatlačením sa otvoriť nedali. Ian vytiahol podobný rezač, aký použil predtým Michal, a pustil sa do ich otvárania pomalším spôsobom.
Výbušninu v úzkej chodbe riskovať nechceli a hlavne na seba nemienili lákať pozornosť.
Po ani nie piatich minútach Ian zľahka zatlačil na dvere. Namiesto poodchýlenia sa však prudko otvorili dokorán a takmer do nich vrazil chlap v bielom plášti. V poslednej sekunde sa zháčil a vypúlil na nich oči. Po čele mu stekal pot, oblečenie mal vykasané a pofŕkané kvapkami krvi.
Naprázdno otváral ústa, akoby chcel čosi povedať, ale slová z neho nie a nie vypadnúť. Zatackal sa a zaspätkoval. Bol by spadol, ale narazil do ženy, čo stála hneď za ním.
„Ruky hore a k zemi!“ zakričal Ian z plného hrdla angličtinou so škótskym prízvukom a vzápätí sa k nemu pridali Peter a Michal.
Chlap a žena od strachu stuhli a tak im Ian musel dopomôcť. Akonáhle ho však zdrapil, namieril zbraň opäť do chodby. Prichádzali ďalší. Lepšie povedané uháňali.
Sprvu to vyzeralo, že si pozdvihnuté zbrane nevšímajú, ale napokon sa zháčili a vrážali do svojich kolegov, kričali a podaktorí sa dokonca rozbehli späť skade prišli.
„Do riti!“ zahrešil Peter a narýchlo sa snažil posúdiť situáciu.
Zostalo pred nimi asi šesť zajatcov, zvyšok sa rozutekal späť do komplexu.
„Brian! Spútaj ich a dohliadni na nich,“ rozhodol veliteľ a rozbehol sa za utekajúcimi zajatcami.
Ajriš sa pod maskou usmieval a oči mu žiarili. Na toto čakal. Konečne našli, čo hľadali.
Držal sa tesne za Tomaszom a z času na čas skúsil aktivovať štít. Nulifikátor mu v tom však aj naďalej bránil.
Preleteli ďalšou dlhou chodbou, na konci ktorej zazreli kovové schody vedúce nadol. Spomalili, aby preverili situáciu, a zbehli o dve poschodia nižšie. Neustále mierili pred seba, sledovali každý roh, výbežok, otvor.
Nasledovali mihajúce sa plášte. Jeden práve rozrazil dvere pred sebou.
Veliteľ zastal, aby počkal na zvyšok tímu. Ian sa postavil za neho, potľapkal ho po ramene a z opaska vytiahol omračujúci granát. Odstránil poistku. Weber chytil kľučku a trhol dverami, Ian dnu vhodil granát dnu a veliteľ ich zavrel.
Ozvala sa hlasná rana a znova ich otvoril. Na chodbe sa potácalo zopár postáv, ale vyzerali ako civilisti a Ajriš žiadne zbrane nevidel.
Veliteľ schmatol najbližšieho za plášť a oprel ho o stenu. „Čo sa tu deje?!“ spýtal sa a čakal na odpoveď. Tá však neprichádzala. Chlap sa stále zviechal a mal očividné problémy sústrediť sa.
„Ty!“ ukázal Peter na ženu opierajúcu sa o stenu.
Unavene dvihla hlavu, zažmúrila oči a prezrela si ich. Pomaly pokývala hlavou a vydýchla si.
„Čo sa tu deje?“ zopakoval Peter otázku.
„Zaútočili na nás,“ prehovorila žena a zviezla sa popri stene k zemi.
„Kto?“
Pokrútila hlavou. „Prišli odnikiaľ. Ani len poplach nespustili,“ vrtela naďalej hlavou. „Ako prešli bezpečnostným systémom?“
„Kto?“
„Cudzinci! Cudzinci so žiarivými očami!“ vykríkla a prešla si prstami drsne po tvári akoby zo seba chcela zoškriabať imaginárnu špinu. „Cudzinci,“ povedala o čosi pokojnejšie, „cudzinci.“
„Kde je nulifikátor?“ spýtal sa Ajriš.
Žena neodpovedala, ale po chvíli zdvihla ruku a ukázala dolu chodbou.
Inou cestou ani ísť nemohli. Nechali civilov na mieste a nasledovali čoraz zreteľnejšie zvuky streľby.
Míňali dvere za dverami. Všetky rovnakej šedej farby. Nazreli do každých, ale išlo prevažne o laboratória. Nulifikátor zatiaľ nenašli.
Ian rozrazil ďalšie z mnohých dverí. Viedli do ďalšej chodby stáčajúcej sa na východ. Vykukol poza roh, keď sa ozvala salva výstrelov, trhlo mu hlavou dozadu a čosi mu odletelo od helmy. Zásah ho vychýlil z úkrytu, stratil rovnováhu a dopadol na koleno takmer doprostred chodby. Nepriateľská streľba zareagovala okamžite, pár striel si ho našlo a roztiahol sa na dlážke.
Ajriš sa vrhol k Ianovi, ale ozval sa ďalší výstrel a ktosi ho strhol nazad.
„Čo blbneš!“ sykol Weber a odstrčil ho dozadu. „Omrzel ťa život?“
Ian sa práve zhlboka nadýchol a pokúšal sa posadiť. Zopár striel pokropilo stenu za ním, a dlážku pred ním, ale jedna si opäť našla cieľ, a vykríkol sleď nezrozumiteľných nadávok.
Ajriš sa dlho nerozhodoval. Udrel dlaňou o generátor magického poľa na opasku, prebehol popri veliteľovi, a roztiahol okolo seba štít. Len čo vyskočil z úkrytu, postrehol štyri zásahy do oblasti chrbta. Všetky v bezpečnej vzdialenosti od tela, ani ich len necítil. Schmatol Iana za výstroj, a odtiahol ho do bezpečia.
Vypol generátor a zohol sa nad spolubojovníkom. Zdalo sa, že už je takmer pri zmysloch. Väčšinu striel zhltla vesta, ale minimálne dve zasiahli hlavu. Jedna čisto odstrelila dva pravé snímače a druhú ešte teraz videl zavŕtanú v čelnej časti. Vytiahol nôž a vylúpol ju von. To, čo zo strely zostalo, podal Ianovi, potľapkal ho po ramene a pomohol mu vstať.
„Z pekla šťastie,“ poznamenal Ajriš.
„Alebo smola,“ uškrnul sa Škót.
„Mal si počkať,“ pokarhal ho Weber.
„Sorry, šéfe.“
„Sorry, šéfe,“ zopakoval veliteľ a pokrútil hlavou. „Ajriš, proti koľkým stojíme?“
Ajriš zaťal zuby a zaškeril sa pod maskou. Bol rád, že ho teraz nik nevidí.
Viac vysvetľovať nemusel. „Michal, Tomasz!“
Obaja si pokľakli povedľa veliteľa a Michal si z vrecka nohavíc vytiahol malé puzdro a otvoril ho. Nachádzali sa v ňom drobné nástroje. Skalpel, nožničky, ale aj skrutkovače a krokodílie svorky. Vybral malé zrkadielko na tyčke, ktorú trochu roztiahol, a vystrčil do chodby. Chvíľu ňou natáčal do strán a napokon ju stiahol späť.
„Sú len traja,“ oznámil. „Ale zabarikádovali sa za kusy nábytku.“
„Nechajte to na mňa,“ povedal Ajriš a už sa chystal znovu aktivovať generátor, Weber mu však zadržal ruku.
„Šetri ho. Nevieme, čo nás ešte čaká,“ namietol a pozrel sa po Ianovi, ktorý si práve na opasok zavesil prednú masku. Bola mu teraz na nič, ak nemal kompletný obraz zo všetkých kamier. „Ako si na tom?“
„Zvládnem to,“ potvrdil a odistil si zbraň. „Ako za mlada.“
Peter z opaska vybral dva granáty. Dymový odistil, ale poistku nepustil a prikývol.
Michal zaľahol k zemi, vyklonil sa a spustil kryciu paľbu. Tomasz sa vzápätí pridal z pokľaku a Peter po dlážke šuchol prvý granát a schoval sa.
Pár sekúnd na to chodbu zaplnil hustý biely dym, zaznela nepretržitá nepriateľská streľba. Ešte než ustala, odistil veliteľ aj druhý granát, trochu sa odhalil do chodby a hodil ho oblúkom k barikáde a ihneď sa stiahol.
Ajriš odvrátil tvár, ozvala sa explózia a Michal s Tomaszom vybehli z úkrytu. Prikrčení šprintovali k barikáde a v tesnom závese ich nasledoval Ian a Weber.
Túžil vybehnúť za nimi, ale čosi v Uweho natočení hlavy ho zastavilo. Nemusel mu vidieť do tváre, aby vedel, na čo myslí. Uwe dbal na pravidlá a rozkazy. Možno aj preto sa síce naučili navzájom sa akceptovať, ale nemuseli sa.
Padli výstrely, zazneli rozkazy a potom nastalo ticho.
„Čisto!“ oznámil Ianov a pobehli cez rednúci dym za zvyškom tímu.
Barikáda z kancelárskych stolov a skríň bola posiata dierami po guľkách a šrapneloch z granátu. Jeden obranca ležal skrz ňu a krvácal na podlahu. Zvyšní dvaja ležali na druhej strane. Zranení, otrasení, ale odzbrojení a spútaní.
„Na čo?“ nechápal Ajriš. „Títo nás mali zastaviť? Traja?“
Preskočil stôl a prezrel si chlapov na zemi. Ani výbavu nemali poriadnu. Len si pravdepodobne narýchlo obliekli vesty a pobrali zbrane, alebo ich dostali, a poslali ich brániť pozíciu. Náhradných zásobníkov im už tiež veľa nezostalo a útok čakali očividne z opačnej strany.
Všetky pohľady sa zamerali na jediné dvere v tesnej blízkosti barikády. Na prvý pohľad sa nijak nelíšili od ostatných, ktoré doposiaľ otvorili. Tomasz chytil kľučku a zatlačil. Zamknuté. Preskúmal okraje a zámku a skúsil do nich kopnúť, ale bezvýsledne.
Michal priložil na dvere dlaň a započúval sa. Po pár sekundách pokýval hlavou. „Asi ho máme. Veľmi slabo, ale počujem ventilátory a senzory ukazujú zvýšenú radiáciu generátora rušivých vĺn.“
„Ian, odpáliš ich?“ spýtal sa veliteľ.
Ian podišiel k dverám. Chvíľu si ich prezeral a napokon pokrútil hlavou. „Narobí to dym a hluk,“ poklopal po nich. „Vyzerajú normálne, ale za tým drevom bude zopár centimetrov ocele.“
„Potrebujeme sa za ne dostať,“ odvetil Weber a pozrel sa na Ajriša a dvojicu mágov. „Nevieme, čo nás ešte čaká.“
Ian pokrčil plecami, znova sa pozrel na dvere a zložil si z chrbta batoh. Veliteľ poslal Tomasza s Michalom na opačný koniec chodby, zatiaľ čo sa on s ostatnými vrátil o pár metrov späť.
Ian sa pustil do práce, z ruksaku vybral niekoľko menších trubiek a naučenými pohybmi ich spájal. Zanedlho mal poskladanú obdĺžnikovú konštrukciu, ktorú priložil na dvere.
Ajriš ten postup poznal z výcviku. Rám má v sebe plastickú trhavinu a výbuch smeruje dovnútra.
Ian sa k nim vrátil, pokľakol si a skontroloval, či sú všetci v bezpečnej vzdialenosti. Odistil poistku a v dlani stisol odpaľovač.
Vďaka slúchadlám Ajriš explóziu počul len ako slabé puknutie, zachvenie zeme však ucítil a inštinktívne sa pridržal steny. Preliala sa cez nich prachová vlna a zastrela im výhľad.
Počkali na zlepšenie viditeľnosti a až potom zamierili späť k dverám. Cestou Ajriš rozháňal zbytky prachu vo vzduchu, ale už v polovici cesty videl, že si mohli ušetriť námahu.
Vrchná vrstva dverí javila známky poškodenia, boli opálené žiarom a na okrajoch preliačené, ale držali na mieste. Najviac to schytali steny, popraskali a omietka opadala.
Kapitán Weber si povzdychol a obrátil sa na Karolínu. „Zvládneš to?“
Mágička neodpovedala a rovno pristúpila k dverám. Chvíľu si ich prezerala, hlavne poškodené miesta a napokon si stiahla vojenské rukavice, zastrčila ich za opasok a zaujala bojovú polohu. Zvládla by to aj s nimi, ale niektorým mágom sa mágia lepšie ovládala holými rukami.
Udrela po generátore magického poľa a pootvárala ampulky s chemikáliami v ochrannom puzdre umiestnené na opasku. Dlane sa jej rozžiarili svetlo zelenou pulzujúcou farbou a vzduch sa vôkol nich vlnil, keď si magické častice naťahovali z blízkeho okolia potrebné látky.
Karolína koncentrovala tok mágie oboma rukami do dolného ľavého rohu. Pomaly ich zdvíhala a postupovala vyššie a vyššie. Neraz sa zasekla na mieste, následne zrýchlila, ale zatiaľ videli len spálený a rozleptaný materiál vrchnej vrstvy.
Karolínin dych bol čoraz ťažší a telo napäté. Tu a tam sa jej zatriasli nohy v kolenách, ale už prekonala aj hornú hranu a prepaľovala pravú časti.
Pracovať s obmedzenými množstvom magických častíc a navyše s obmedzenými dosahom, si vyžadovalo vyššiu dávku koncentrácie. Bola takmer v polovici, keď sa opäť zasekla a zakrátko sa rozblikala kontrolka na jej generátore.
Nikto nič nepovedal, vedeli, že im zostáva posledných tridsať sekúnd.
Ajriš dúfal, že to stálo za to. Ak sa na druhej strane nachádza len sklad pre upratovačky, zbytočne stratili dobrú pol hodinu a prišli o mága.
Kontrolka zhasla a Karolínin tok mágie ustal.
Podarilo sa jej prepáliť kúsok za polovicu pravej strany. Pár minút navyše a bola by to zvládla.
Nenechali dvere vychladnúť a Michal s Tomaszom sa do nich zapreli. Výsledok sa dostavil ihneď. Pohli sa. Nie veľmi, ale dostatočne, aby dokázali dnu pretiahnuť kameru a dokonca aj vsunúť zopár granátov.
Tomasz držal dvere poodchýlené, zatiaľ čo Michal posvietil dnu a nazrel za roh kamerou.
„Bingo!“ vykríkol Michal vzápätí.
Na displeji sa im zobrazil nulifikátor v plnej kráse uprostred takmer holej miestnosti. Bol väčší, než na aké bol Ajriš zvyknutý. Steny pokrývali a lemovali káble a potrubia, zo stropu visela vzduchotechnika.
Michal ihneď aktivoval rušičku nulifikátora, odistil dva trieštivé granáty, hodil ich dnu a stiahol sa. Výbuch na seba nenechal dlho čakať.
Ajrišovi sa na tvári objavil úsmev a pokúsil sa roztiahnuť štít, ale nešlo to. Nulifikátor naďalej fungoval.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa Peter.
„Stále ide,“ odvetil sklamane Uwe.
Tomasz sa znova zaprel o dvere a Michal nazrel kamerou dnu.
Podlaha asi meter od generátora javila známky poškodenia, ale zariadenia sa akoby nič nedotklo. Ďalej si spokojne priadlo.
„Kurva!“ zahrešil Weber, zovrel ruky v päsť a uvoľnil. Takto to urobil niekoľkokrát a pozrel sa na Ajriša. „Dáš to?“
„Už raz to fungovalo, prečo nie aj teraz?“
„Aj granáty s rušičkou mali stačiť.“
Ajriš len mykol plecami. Mali, trénovali to tak a podarilo sa to aj Krugerovi. Ale existovali rôzne verzie, tá vo väzení potrebovala tiež kombináciu síl. Prichystal sa. „Pripravte radšej niečo väčšie.“
Ian siahol do čoraz prázdnejšieho batoha a vytiahol dve šedé tehličky. Odložil ich nabok a z bočného vrecka ruksaku vybral malé zariadenie s kolieskami. Položil naň obe kocky, zatlačil do nich dva trieštivé granáty, ktorým vybral dopravné poistky, a zaistil vrhové. Na záver pridal rozbušku a displejom na predlaktí uviedol autíčko do pohybu.
Medzerou vo dverách však neprešiel a tak sa o ne Michal s Tomaszom zapreli a tlačili, čo im sily stačili.
„Dobre!“ vyriekol Ian a odstúpil od dverí. „Hotovo.“
„Dám ti vedieť,“ povedal Ajriš a priložil ruku ku generátoru na opasku. Musel byť opatrný. Už ho raz použil a ak to preženie, veľa opravných pokusov mať nebude.
Udrel po ovládaní a roztiahol štít. Prešiel ním cez dvere až do vedľajšej miestnosti, a ihneď pocítil protitlak nulifikátora, ktorý sa snažil znegovať jeho úsilie.
Zhlboka sa nadýchol, zadržal dych a zatlačil až na doraz, teda po vnútornú ochrannú vrstvu. Pri výdychu vyslal silný impulz a okamžite roztiahol štít, aby overil účinok. Už chcel dať Ianovi pokyn, ale nulifikátor naskočil rýchlejšie, než čakal.
„Do piče materej!“ udrel po generátore magického poľa a vypol ho.
„Čo sa stalo?“ nechápal Uwe. „Na pár sekúnd som pocítil nával mágie a potom… nič.“
„Musí mať dvojakú ochranu alebo čo. Na tých našich to fungovalo. Tu sa opäť zapne behom pár sekúnd.“
„Čo teraz?“ spýtal sa Peter.
Ajriš sa musel zamyslieť. Podobnej situácii počas tréningu nečelili. Nulifikátor buď dočasne znefunkčnili rušičkou s obmedzeným dosahom, alebo silným impulzom na dostatočne dlhú dobu, aby ho čokoľvek dokázalo vyradiť.
„Ian,“ Ajriš nasal vzduch pomedzi pery, „dostaň tú nálož, čo najbližšie,“ pokýval hlavou a skontroloval nabitie generátora. Zostávalo mu niečo cez tretinu.
Ajriš sledoval Iana, ako ovláda malé autíčko s výbušninou, a čakal na pokyn.
Škót vztýčil palec a Ajriš zavrel oči. Aktivoval vôkol seba magické pole, roztiahol štít a vysielal impulz za impulzom. Zariadenie na opasku zapípalo.
„Teraz!“ zvolal Ajriš a pokračoval vo vystreľovaní jednej vlny za druhou, až dokým sa neozvala explózia a aj potom ešte chvíľu zotrval.
To už ale generátoru na opasku dávno došla energia, ale mágiu stále cítil. Vydýchol si.
Otvoril oči a usmial sa. Uwe ho potľapkal po ramene, Peter spokojne pokýval hlavou.
Radosť im dlho nevydržala. Z útrob základne sa ozvala séria výbuchov, podlaha sa otriasala, vibrovala, svetlá zablikali a na pár okamihov dokonca zhasli. Potom musel naskočiť záložný generátor a opäť nabehli.
Na nič nečakali a rozbehli sa.
Michal s Tomaszom šli na čele, nasledovaní veliteľom. Ajriš uháňal v ich tesnom závese s roztiahnutým štítom a za ním Uwe s Karolínou. Ian ich kryl odzadu.
Miestnosti nekontrolovali, ale v ostražitosti nepoľovali, náhlili sa za zvukmi boja a zakrátko narazili na jeho prvé stopy. Chodbu posiatu mŕtvolami.
Telá ľudí v bielych plášťoch sa miešali s ozbrojencami v čiernych nohaviciach a tričkách. Mali okolo seba iba obrancov, po útočníkoch nebolo ani stopy. Pôvodne biele steny zdobili diery po guľkách a šrapneloch z výbuchov. Boli ošľahané ohňom, pofŕkané krvou niekde aj zvyškami mozgov.
Nik neprehovoril, hľadali preživších.
Veliteľ sa pristavil pri jednom tele, tvár nebohého bola na kosť spálená. Podišiel k ďalšiemu. Tomu čosi v hrudi urobilo dieru veľkosti menšieho melóna a stena v mieste zásahu bola preliačená.
„Dávajte si pozor,“ šepol Weber a akonáhle ubudlo aj mŕtvych, pridali do kroku.
Intenzita vzdialeného boja nepoľavovala, a Ajrišovi sa skôr zdalo, že sa zvýšila.
Koridor ústil schodiskom vedúcim nahor a vybehli štyri poschodia až na úplný vrch. Ukazovateľ vzdialenosti hlásil Ajrišovi necelých päť kilometrov od miesta vniknutia do komplexu.
Na vrchole schodov narazili na ďalšie mŕtvoly. Nevenovali im prílišnú pozornosť, aj keď podaktoré boli takmer rozpolené, alebo im chýbali končatiny.
Prešli cez mohutnou explóziou vyrazené pancierové dvere a vrútili sa do širokého koridoru. Aj tu sa odohral tuhý boj. Dlážka sa kĺzala krvou, vnútornosťami padlých a prázdnymi nábojnicami. Preskakovali telá, po niektorých prebehli a blížili sa k streľbe a výbuchom.
„Nevieme, čo čakať,“ prehovoril veliteľ mierne zadychčane. „Dajte si preto pozor. Neriskujte. Zhodnotíme situáciu. Ak to pôjde, vyhneme sa boju. Strieľajte, len ak budú strieľať po vás!“
Ajrišovi v ušiach hučala krv a zrak sa mu zúžil na ústie chodby. Videl obrancov. Krčili sa za betónovými zátarasami a opätovali streľbu z útočných pušiek, guľometov a občas aj granátometov.
Nepriateľa zodpovedného za doterajší masaker, doposiaľ nevidel. Ale podľa použitej palebnej sily si predstavoval, že bojujú proti vesmírnym chrobákom.
Len čo vošiel do priestrannej haly o výške niekoľkých poschodí, vyrazila mu realita takmer dych. Na opačnom konci sa kúsok nad zemou vznášalo… niečo. Mozog mu to nechcel prijať. Vyzeralo to akoby sa kúsok nad zemou vznášal modro belasý žiarivý oválny rám. Na výšku mal dobrých päť metrov, na šírku aspoň dvakrát toľko. Ohromilo ho však to, čo bolo v jeho vnútri. Akoby sa pozeral na obrazovku veľkých rozmerov a vo veľmi vysokom rozlíšení; nerozoznateľnom od reality.
Z druhej strany po obrancoch strieľali ľuďom podobné bytosti. Aspoň čo sa počtu rúk a státia na dvoch nohách týka. Viac Ajriš ani s maximálnym priblížením rozoznať nevedel, očividné ale bolo, že na sebe mali akýsi skafander či oblek. A v pozadí sa za nimi črtali vysušené kopce.
Útočníci navyše používali zbrane, aké jakživ nevidel. Celkom určite fungovali na magickej báze a nestrieľali veľmi presne.
Ani jedna strana nemala na vrch. Obrancovia sa skrývali za pevnými barikádami a útočníkom akoby ich strelné zbrane neubližovali.
Ajriš sa spolu s jednotkou skryl za najbližší betónový kryt len pár metrov od obrancov. Okamžite si ich všimli a pozdvihli zbrane, ale ich veliteľ ich okamžite okríkol, a okrem krátkeho zamračeného pohľadu im nevenoval viac pozornosti.
„Brian! Počujeme sa?“ zakričal Weber do vysielačky.
„Áno,… -ane! Čo.. -a ta- deje?!“ ozval sa Brianov prerušovaný hlas.
„Povolaj posily. Nech vyženú z postelí aj zálohy. Posielam ti záznam z mojej kamery. Vidíš to?!“
Brian sa odmlčal a trvalo mu značný čas, než sa znova ozval. „Jes-s! Čo to k–va j-?!“
„Pošli to! A nech si pohnú! Namočili sme sa tu do poriadnej sračky a sme v nej poriadne hlboko!“
„Pane!“ ozval sa Ian a namieril pušku k jednému z obrancov, čo sa k nim práve blížil.
„To vy ste odpálili nulifikátor?!“ oboril sa do nich, ako keby na neho nemierili práve štyri zbrane. „To vám veľmi pekne ďakujeme. Vďaka vám, nás teraz prevalcujú! A vás tiež! Tak láskavo použite, kurvadrát, tie vaše novotou sa ligotajúce zbrane a pomôžte aspoň sebe!“
Po tých slovách sa vrátil späť k svojim mužom. Na striedačku strieľali do oválu bez zjavného účinku, ale tí bližšie sústredili paľbu kamsi oveľa nižšie.
Ajriš roztiahol štít a postavil sa.
Pár metrov pred oválom sa ktosi schovával za dlhými kovovými štítmi. Vyzerali ako zo zlata pokrývali ich akési rytiny. Guľky sa od nich odrážali akoby nič, len to tak cvendžalo a iskrilo. Kto sa tam skrýval, jasne nevidel, občas zahliadol rovnako sfarbený oblak.
Ajriš si znova zväčšil záber oválu a prechádzal po bojovníkoch na druhej strane. Jeden upútal jeho pozornosť. Divoko gestikuloval, ako keby niekoho volal k sebe.
„Pane, mám taký pocit, že tí dole, chcú ujsť. Čo spravíme?“
„Nespravíme nič, pokým neprídu posily,“ odvetil veliteľ. „Je ich príliš veľa a tých na druhej strane, nech to je kdekoľvek, je ešte viac. Každou chvíľou môžu prejsť.“
„To je to, pane. Môžu prejsť, ale neprešli. Zostávajú u seba, nech je to kdekoľvek,“ odvetil Ajriš.
„Nič nepodnikneme, pokým neprídu posily, je to jasné?!“ odsekol Weber.
Ajrišovi to jasné nebolo a zovrel ruky v päsť. Presne z takýchto dôvodov nechcel vstúpiť do jednotky. Nebol súčasťou armády, aspoň toľko si vydupal, ale rozkazy počúvať musel. Nech boli akékoľvek.
Bezmocne sledoval dianie v hale. Obrancovia streľbou bránili tým druhým v úniku cez… cez… Zavrtel hlavou. Už si myslel, že videl všetko a teraz čumel na skurvený portál ktovie kam.
Nech sa za štítom skrýval ktokoľvek, tí z druhej strany ho chceli za každú cenu dostať.
Senzory v Ajrišovej helme postrehli pohyb v ľavej časti a zväčšil si záber. Popri stene sa v prítmí zakrádalo niekoľko mužov. Nezdalo sa, že by si ich bol ktokoľvek doposiaľ všimol. Dávali si pozor, postupovali pomaly a obozretne. Nelákali na seba zbytočne pozornosť a to ani keď stenu nad ich hlavami pokropili odrazené strely.
K Ajrišovi sa pridali aj ostatní a sledovali, čo sa bude diať. Z času na čas do jeho štítu narazil projektil, ale mal ho roztiahnutý dostatočne vpredu, aby ich ani výbuch neohrozil.
„Snažia sa k nim dostať odzadu,“ poznamenal veliteľ. „Ešte chvíľu a už ich tí za štítom uvidia. Som zvedavý, čo spravia.“
Dlho na to čakať nemuseli. Neznámi spoza štítu spustili streľbu. Dvaja obrancovia sa po zásahoch zrútili k zemi, zvyšní zaútočili, ale štítová hradba sa posunula a zovrela.
Pokus o útok vyvolal reakciu za portálom. Prvé rady bojovníkov sa dali do pohybu. Sprvu pomaly, ale postupne zrýchľovali. Spredu a z bokov ich chránili štíty a ich postup Ajrišovi pripomenul kresby rímskych vojakov v pohybe.
Obrancovia zaútočili na ovál všetkým, čo mali. Útočné pušky, guľomety, raketomety, granáty. Všetky projektily prešli portálom, ale škody nenarobili, dokonca zmenili smer hneď po prechode.
Prvé nepriateľské jednotky vyšli z portálu a dosadli na zem. Línia štítov sa zavlnila, ale udržala, strely sa od nich naďalej odrážali a vytvárali ohlušujúce zvonenie sprevádzané iskrením. Každý ďalší rad pridal vlastný štít, podaktorí ich dvíhali nad hlavy a vytvárali skutočnú nepreniknuteľnú hradbu.
Útočníci počkali na poľavenie v paľbe, vystrčili vlastné zbrane a spustili kanonádu, po ktorej sa obrancovia okamžite skryli za kryty.
Ajriš zostal aj naďalej stáť a s úžasom sledoval ako sa hradba štítov otvorila a v uzamknutej formácii z nej vyrazilo niekoľko bojovníkov. Behom niekoľkých krokov dorazili k obliehaným, posilnili ich a krok po kroku sa dali na ústup k portálu.
Obrancovia obnovili útok. Granáty dopadali na hradbu štítov a neraz sa objavila sa medzera, a vojaci zajasali. Ale behom okamihu bola opäť vyplnená. Vzniesla sa ďalšia salva granátov, zo dva dopadli, ale ostatné zmenili smer a vrátili sa k odosielateľom či rovno vybuchli.
„Majú mágov,“ poznamenal Uwe sucho.
„Pripravte sa. Stále to nie je náš boj,“ povedal Weber a skontroloval si stav zásobníka. Ukazovák naďalej držal mimo spúšte.
Skupinka obliehaných už bola takmer v bezpečí. Ajriš si ich priblížil a prižmúril.
Niekoho medzi sebou odvážali a chránili ho vlastnými telami. Ani raz ho celého nevystavili možnej hrozbe. Zdalo sa mu však, že ich je viac. A boli… nahí?
Ajriš sa tak sústredil na útek neznámych, že si nevšimol blížiace sa nebezpečie, až kým nebolo neskoro. Čosi silné narazilo do jeho štítu a oslepilo ho jasnou žltou žiarou. Stratil rovnováhu, rozvalil sa na zemi, štít pritom mimovoľne stiahol.
Zopár okamihov mu trvalo, kým sa pozviechal. Za ten krátky čas sa hala rozozvučala bolestivým krikom, zem sa triasla a displej mu oznamoval nárast teploty o niekoľko desiatok stupňov.
„Ajriš!“ kričal naňho niekto a zakrátko sa nad ním sklonil veliteľ. Pomohol mu na nohy.
Ajriš roztiahol štít, ihneď doň zabubnovalo zopár obyčajných projektilov, ale rútilo sa na neho aj čosi nebezpečnejšie. Spoznal aj druh mágie, ktorý ho naposledy stál takmer život, a odsotil Petra. Zlatej žiarivej guli vystavil štít a zaprel sa nohami.
Zatackal sa, ale tentoraz zásah ustál. Netušil ako, nezaujímalo ho to. Zhodnotil situáciu navôkol. Obrancovia sa už len krčila za betónovými krytmi, alebo v tom, čo z nich po útoku zostalo. Útočníci mizli v portáli a len dvaja mágovia v ich radách dokončovali masaker. Vrhali jednu guľu za druhou.
Všimli si Ajriša, jediného čo stál, a okamžite sa na neho zamerali.
„Kurva!“ zahrešil Ajriš, zaťal zuby a roztiahol štít, ako sa len dalo. Prvý zásah ho zmenšil na polovicu a druhý ho prerazil a opäť sa ocitol na zemi.
Weber rozkázal zahájiť paľbu. Zazrel Uweho zdanlivo divoké, ale premyslené chrlenie ohňa na útočníkov. Karolína odklonila jednu zo zlatých gúľ oveľa väčšou zelenou, ale pred druhou musela uskočiť.
Tomasz s Michalom strieľali v dávkach a pokúšali sa zatlačiť mágov späť do portálu. Tí síce ustupovali, ale pomaly, keďže sa ich jednotky stále sťahovali a brali aj svojich ranených.
Ianovi došla munícia, pokľakol a vkladal si nový zásobník, keď do neho Karolína vrazila.
Ajriš už rozťahoval štít, ale vedel, že to nestihne.
Mágička v poslednom okamihu vystrela ruky a vychrlila prúd zelenej mágie, ale nestačilo to. K výbuchu došlo príliš blízko a tlaková vlna tvorená dvoma rozdielnymi druhmi mágie ju vymrštila do vzduchu a poslala naprieč halou.
„Nie!“ vykríkol Ajriš a Uwe súčasne.
Ajriš sa rozbehol v ústrety útočníkom. Uwe zo svojho miesta chrlil v šialenej kadencii jednu ohnivú guľu za druhou, až museli oboch mágov zaštítiť.
Ajriš medzi nich vbehol v plnej rýchlosti. Tesne pred nárazom prudko roztiahol štít a rozrazil si medzeru v štítovej hradbe. Vletel do nej a rozdával jeden štítom obalený úder za druhým, striedal ich s pulzami.
Útočníci ho odtláčali štítmi, dorážali na neho a vykrikovali akési nezrozumiteľné slová. Ajriš postrehol aj tasené čepele, ale nevnímal ich, bol kúsok od portálu. Cítil z neho prílev magických častíc. Ako zmyslov zbavený udieral a kopal okolo seba.
Dostal sa k jednému z nepriateľských mágov a chytil ho pod krkom. K úderu sa už nedostal. Druhý mág ho tokom mágie zrazil do kolien a následne odhodil. Zopárkrát sa pretočil. Pokúsil sa postaviť, ale stihol si len kľaknúť a pred druhým útokom len pozdvihnúť ruku.
Posledné čo videl pred oslnivým zábleskom, bola čiasi tvár za portálom pozerajúca sa priamo na neho.