„Subjekt nenájdený,“ ozval sa hlas veliteľa pozemných jednotiek a Holz zaťal zuby. To sa nič nemôže podariť? Všetko sa musí posrať?
„Máte pätnásť minút, aby ste ho našli. Zatiaľ blokujeme a zamestnávame miestne zložky, ale nepotrvá dlho a zistia, čo sa deje.“
„Rozumiem. Nájdeme ho, pane.“
„To vám odporúčam,“ povedal Holz potichu a sledoval monitory pred sebou. Presťahovať sa a spojazdniť novú, dočasnú centrálu im zabralo veľa času a takmer sa im to stalo osudným. O hodinku, dve neskôr a nemali by možnosť poskytnúť pozemnému tímu vôbec žiadnu podporu. Bolo by to iba na nich a mali by len jeden pokus. Stále však nerozumel, ako sa mu podarilo znova prežiť. Jasne videl, ako navádzaná strela zasiahla vozidlo, práve keď nastupoval. Malo ho to roztrhať na kúsky, rovnako ako auto spolu s jeho šoférom. Keby bol vedel, koľko problémov bude s Pachom aj po smrti, dal by jeho mŕtvolu spáliť a popol roztrúsiť po celom svete. Len pre istotu, aby sa aj z toho nedostal. Ten chlap už neraz dokázal, že mal viac životov než mačka, ale raz mu aj tie dôjdu. Museli. Nikto nemal toľko šťastia a už vonkoncom nikto nebol nezničiteľný.
„Ako to vyzerá?“ opýtal sa operátorov.
„Blokujeme komunikáciu v celom okolí a sekundárne tímy zamestnávajú miestnu políciu. Tu a tu,“ vysvetlil operátor a na hlavnej obrazovke vedľa seba zobrazil dva odlišné zábery.
Na jednej časti bol živý prenos zobrazujúci mužov z tímu Beta. Obsadili poloprázdnu polyfunkčnú budovu na okraji mestskej časti Dúbravka a zvádzali prestrelku s políciou, ktorá očividne ťahala za kratší koniec. Policajti sa iba bránili a čakali na posily nevediac, že tak skoro neprídu. Čistá akcia na odvrátenie pozornosti s minimálnym počtom zabitých civilistov. Nieže by mu záležalo na vedľajších škodách, ale čím menej civilistov sa im plietlo pod nohy, tým lepšie.
Na druhom monitore sa pozeral na televízneho reportéra pred nákupným centrom v mestskej štvrti Rača, na opačnom konci mesta. Bolo obkľúčené policajnými jednotkami a aj armádou. Nachádzal sa tam tím Charlie, ktorý ho v mene Daeš obsadil a žiadal o prepustenie päťdesiatich božích bojovníkov držaných Európskou armádou v zajatí. Na záberoch to vyzeralo, že sa armáda každú chvíľu pokúsi vtrhnúť do budovy, ale Holz vedel, že to tak skoro nebude. Kostrbatá mašinéria potrebných povolení a preverení, aby boli čo najmenšie straty na životoch, im dávala potrebný náskok.
Z ich strany to všetko bola len improvizácia, ale nemohli si dovoliť, aby sa všetky mestské jednotky vydali na pomoc práve obliehanej policajnej stanici. Pacho mal najvyššiu prioritu. Pôvodný plán bol získať čas na identifikáciu tela. Ten plán sa teraz zmenil a podporné jednotky museli v zamestnávaní policajných zložiek ešte zotrvať.
„Spojte ma s veliteľmi,“ povedal operátorom Holz.
„Beta, počúvam.“
„Charlie, počúvam.“
„Došlo ku komplikáciám. Tímu Alpha sa nepodarilo nájsť náš subjekt. Potrebujú čas, aby pokračovali v hľadaní.“
„Charlie, rozumieme.“
„Beta, rozumieme.“
„Máte pätnásť minút na začatie plánu evakuácie. Čakajte na ďalšie inštrukcie,“ oznámil im, zatiaľ čo na hlavnom monitore sledoval, ako tím Alpha prehľadáva policajnú budovu miestnosť po miestnosti. Mala len tri nadzemné poschodia a dve podzemné, kde sa nachádzali garáže, ale vedel, že im to aj tak pri súčasnom tempe potrvá dlhšie, než bolo možné.
„Čo kamery?“
„Stále nič, pane.“
„Niekde predsa musia byť. Tiel je príliš málo na to, koľko policajtov malo byť v budove.“
„Možno sú v slepom bode, pane.“
„To mi je jasné. Nájdite ho – okamžite.“
„Team Leader, hlásenie,“ povedal Holz a čakal na odpoveď. Na monitore mohol vidieť záber z kamery každého jedného člena, ale ten zobrazoval len časť informácií. Ľudský faktor a intuícia sa strojmi zatiaľ nahradiť nedali, a tak mu nezostávalo nič iné, len sa spoliehať na niekedy nie až taký spoľahlivý ľudský faktor.
„Všade čisto, pane. Zbrojnica je prázdna. Prečesávame budovu. Pravdepodobne budú v garáži, tam by som sa zašil aj ja.“
„Prečo?“
„Je tam viac priestoru na manévrovanie, možnosti krytia a ak si vybrali dobré miesto, tak žiadna možnosť prepadu.“
„Dajte mi zábery z garáží,“ rozkázal Holz operátorovi a na hlavnej obrazovke sa zobrazili všetky zábery naraz. Operátor ich po jednom zväčšoval a prezeral. Tu a tam sa zastavil, aby sa na voľačo zblízka pozrel, ale zatiaľ na nich nebolo nič podozrivé a ani žiaden pohyb. Medzi zostávajúcimi kamerami boli tri, ktoré zobrazovali len čiernu plochu.
„Čo je to za kamery? Tie čierne.“
„To sú… z mínus dvojky, pane,“ povedal operátor a o chvíľku dodal. „Všetky sú z jedného miesta. Vyznačujem na plániku. Posielam.“
„Team Leader…“
„Rozumiem. To budú oni. Ideme si pre neho,“ skočil mu do reči veliteľ tímu Alpha skôr, ako mu Holz stihol niečo prikázať. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa stal jeho veliteľom. Nečakal na rozkazy. Vedel, čo bolo treba spraviť, a vykonal rozkaz bez zaváhania. Bol momentálne najlepší, koho mal.
„Ideme na to. Pacho sa nachádza na spodnom podlaží garáží. Tu,“ ukázal na mapku zobrazenú na displeji pripevnom na predlaktí a zväčšil ju, aby lepšie videli. „Kamery sú slepé a hluché, takže nevieme, do čoho ideme. Je ale celkom isté, že je tam takmer celá policajná stanica. Vyrabovali zbrojnicu, tak rátajte s ťažkým odporom, ale protikevlarovej munície budú mať nedostatok, takže väčšinu zastavia naše balistické dosky v oblekoch. Otázky?“
Prebehol pohľadom svojich chlapov a počkal pár sekúnd na prípadné otázky. Neboli síce najlepší z najlepších, ale svoju prácu si spravia. Svet bol plný bývalých vojakov, čo sa radi nechali najať bez zbytočných otázok. Morálne cítenie z nich bolo vytlačené počas boja proti nepriateľom, ktorí sa každú chvíľu menili podľa toho, kto ktorého politika viac nasral. Už neexistoval poriadny nepriateľ. Roly sa menili. Zo spojencov sa stávali nepriatelia, z nepriateľov spojenci a vojaci robili, čo im kázali, presne ako boli cvičení. Tí, čo to nedokázali, idealisti či hrdinovia, končili väčšinou v hrobe, na psychiatrii, poznačení do konca života alebo sa pokúsili zobrať spravodlivosť do vlastných rúk. Iní si radšej pobrali veci a ponúkali svoje služby a skúsenosti tomu, kto zaplatil najviac či poskytol najlepšie podmienky.
„Dobre. Vy dvaja idete na špici, ostatní za nimi,“ zavelil, keď nezazneli žiadne otázky či námietky.
Kryjúc každý inú časť schodiska postupovali pomaly dolu schodmi, držali sa pri stene a snažili zo seba spraviť čo najmenšie terče. Prešli len pár schodov, keď sa chlap vedúci skupinku zastavil a zdvihnutou päsťou naznačil to isté aj ostatným. Následne sa natočil a dlaňou signalizoval, aby ustúpili. Počkal, kým sa vzdialia, a spravil jeden opatrný a dlhý krok dopredu, vynechajúc tri schody naraz, a okamžite namieril do priestoru medzi schodmi o poschodie nižšie. Jeho partner urobil podobný manéver, ale namiesto namierenia zbrane si ju presunul za chrbát, kľakol si a spoza opasku vytiahol nôž. Jednou rukou sa voľačoho opatrne dotýkal a sústredene to pozoroval.
Nástražné zariadenie, napadlo mu a trochu ho to prekvapilo. Niečo podobné by od policajných jednotiek neočakával, čo znamenalo, že museli mať pri sebe niekoho skúseného, veterána. Pacho? Pozorne sledoval svojho muža a dúfal, že neurobí chybu. O jeho život sa nebál, mužov mal na túto akciu dosť, ale upútali by pozornosť. Už teraz boli v taktickej nevýhode a bez momentu prekvapenia by to bolo horšie.
Zdvihnutý palec a mohli pokračovať. Tentoraz s ešte väčšou opatrnosťou, čo spomaľovalo ich postup. Najprv prezreli schody, až potom postúpili. Pozrel sa na hodinky. Už boli päť minút po limite. To znamenalo, že sekundárne tímy sa už stiahli alebo sa začali sťahovať. Zo zamyslenia ho vytrhli výstrely a krik.
„Kontakt!“ zakričal jeden z dvojice na čele a pálil naslepo pred seba, aby mohol odtiahnuť raneného spolubojovníka. On by ho nechal tak, ale väčšina jeho mužov bola nová a mali stále reflexy a návyky z výcviku a z aktívnej služby, kde sa o svojich spolubojovníkov starali. On sa už prestal starať. Nemalo to zmysel, aj tak skôr či neskôr všetci zahynú. Ďalší muži sa pridali ku krycej streľbe a vôbec si nevšimli, že sú jediní, čo strieľajú.
„Prestaňte strieľať!“ rozkázal im a pozrel sa na vojaka ležiaceho bezvládne na zemi. Nehýbal sa a spod prilby mu tiekla krv. Ten, čo strieľal, bol buď veľmi dobrý strelec, alebo mal šťastie, že zasiahol jedno z mála nechránených miest ich bojového obleku.
„Omračujúci granát,“ povedal a kývol najbližšej dvojici, čo stála pri ňom. Bez zaváhania či zbytočných rečí sa posunkami dohodli a v rovnakom okamihu ich hodili dole, čo najbližšie k dverám do garáže. Počkali pár sekúnd na výbuch a vrútili sa na spodné podlažie.
Nikto tam nebol. Len prázdne nábojnice a zatvorené dvere. Už cez okienko videl, že sa dnu nedostanú. Z opačnej strany boli zablokované opancierovaným transportérom, s ktorým policajti cúvli až k dverám. Podľa veľkosti vozidla išlo o juhoafrického Maraudera, a to situáciu značne komplikovalo. Pri obyčajnom transportéri by okamžite použil trhavinu. Marauder by však maximálne nadskočil. Mohli by použiť nálož na stenu, ale tak by sa ocitli v priamej paľbe, utrpeli priveľké straty a stratili príliš veľa času, ktorého nemali nazvyš. Tadiaľ cesta neviedla.
„Späť hore! Pôjdeme z mínus jednotky!“ zavelil a rozbehol sa.
V polovici výstupu sa zastavil, keď sa mu ozval v prilbe hlas. Holz začínal byť netrpezlivý.
„Dochádza vám čas, veliteľ! Družstvo Beta a Charlie sme už museli stiahnuť. Lokálne zložky zatiaľ nevedia, čo sa stalo, ale dlho im to nepotrvá a voľakoho pošlú.“
„Rozumieme. Zabarikádovali sa. Musíme sa vrátiť a skúsiť to cez mínus jednotku,“ oznámil a bral schody po dvoch. Bol zatiaľ len v polovici, keď kútikom oka zahliadol, ako sa dvere na chvíľku pootvorili, znova zatvorili a po zemi sa kotúľali viaceré granáty. Každý trochu iným smerom, ale všetky medzi jeho jednotku.
„Pozor!“ zakričal a hodil sa späť, ťahajúc so sebou, čo najviac chlapov. Stihol ubehnúť len niekoľko schodov, keď sa ozvala ohlušujúca séria výbuchov. Tlaková vlna ho odhodila o náprotivnú stenu rovnako ako mužov, ktorých mal okolo seba, a celé schodisko sa ponorilo do tmy. Okrem pišťania v ušiach počul tlmené tlieskanie a nadšený výskot, ako sa fízli na druhej strane dverí radovali z úspechu. Vyjebaní skurvenci!
Zakašľal, zapol si nočné videnie na priezore helmy a pomaly sa postavil. Rozhliadol sa po okolí. Päť chlapov sa malátne a otrasene zviechalo zo zeme, prepínali si priezor do správneho módu a kontrolovali si výstroj. Aj on si pomocou zabudovaného systému prešiel stav obleku, ale okrem vonkajšieho poškodenia nepostrehol žiadne zranenia a ani necítil vážnejšiu bolesť. Obranné mechanizmy našťastie absorbovali väčšinu tlakovej vlny a šrapnelov, ale účinnosť ochrany sa znížila na necelých štyridsať percent.
Schody bral po dvoch a nezastavoval sa. Radšej sa vyhýbal raneným a mŕtvym, ktorým ani pokročilý bojový oblek nepomohol proti štyrom granátom v tesnej blízkosti. Jeden či dva by ešte ustáť dokázali, ale štyri bolo už priveľa aj na túto techniku. Zastavil sa až pri dverách, kopol do nich a hľadal akýkoľvek pohyb, ktorý by mu dal zámienku vystreliť a uvoľniť doteraz potlačovanú agresivitu. Nikoho tam už nebolo, ale ani nečakal, že tam dakoho nájde. Títo poliši neboli sprostí.
„Veliteľ! Čo sa tam, preboha, stalo? Stratili sme signál takmer dvoch tretín vášho tímu!“ Holzov hlas sa mu ozýval v slúchadlách už nejaký čas, ale až teraz si to uvedomil.
„Zaskočili nás. Vybuchli medzi nami štyri granáty.“
„Dočerta! Okamžite vám posielam tímy Beta aj Charlie, aby vám pomohli. Situácia sa vymyká spod kontroly… Zase!“ dodal napokon Holz.
„Rozumiem, pane. Nech idú za streľbou,“ odpovedal a prikrčený sa rozbehol k najbližšiemu policajnému autu a očami prebehol najbližšie okolie. Nikde sa nič nehýbalo, ale to vôbec nič neznamenalo. Ideálne miesto na prepadnutie. Ľahol si na zem a zahľadel sa popod najbližšie autá, či tam niekoho nezbadá, ale nikde nič. Podľa plánika viedla na spodné podlažie len jedna cesta. Rampa pri vchode do garáží s obojsmernou premávkou. Počkal na zvyšných chlapov, ktorí mu zostali, a rozbehli sa. Bolo to riskantné, bolo ich počuť, ale čas ich tlačil. Nemienil zlyhať a nechať Pacha utiecť. Už si s ním raz účty spočítal, ale rád to urobí znova.
Keď utekali pozdĺž rampy, celý čas pozeral o poschodie nižšie a dával pozor, aby ich opäť nezaskočili nepripravených. Nikoho ale nevidel. Na kraji sa na chvíľku zastavil a rozmýšľal. Ak na nich čakajú, paľba sa spustí okamžite. On by to tak spravil, ale na výber nemali. Nebolo inej cesty dole.
„Budú na nás čakať. Bežte, nezastavujte sa, oblek sa o všetko postará,“ povedal a dúfal, že to je pravda. Keby nebolo tých granátov, tak by ich balistická ochrana vydržala desiatky výstrelov zo štandardných zbraní. V oslabenom stave, v akom bol teraz, sa to nedalo tak ľahko určiť, ale vojaci nespochybňovali jeho slová, len prikývli.
„Dymovnice,“ povedal a tiež si jednu pripravil. Na ruke narátal do troch a spoločne ich všetci spustili dolu rampou. Počkali pár sekúnd, kým sa dym rozšíri po celej ploche, aktivovali si taktický režim na prilbách umožňujúci vidieť im obrysy predmetov aj v zlých viditeľnostných podmienkach a rozbehli sa.
Ešte neboli ani v polovici rampy a už sa ozvali prvé výstrely. Lietali všade navôkol, predstavoval si, že cíti ich závan, čo cez uzavretú prilbu možné nebolo, ale zato cítil každý jeden náraz. Väčšina kinetickej sily projektilov sa rozšírila do okolia nárazu, a tak jediné, čo naozaj cítil, boli drobné údery. Ako malé kamienky narážajúce do gélom obaleného tela. Zatiaľ sa to dalo vydržať. Aby v takom krátkom čase poškodili pevnú vonkajšiu vrstvu, potrebovali by väčší kaliber, ktorého výstrely sa práve ozvali, a voľačo sa len pár krokov za ním zrútilo na zem.
Skryl sa za prvé auto a obzrel sa. Identifikátor v prilbe mu ukázal polohu štyroch jeho mužov, každý bol pri inom aute. Piaty nehybne ležal len pár metrov za ním.
„Krycia paľba!“ rozkázal do prilby, počkal, kým sa rozzvučí, a obehol auto po pravej strane. Počas behu si prezrel dôsledne vytvorenú barikádu z áut a znova sa schoval za ďalším z nich.
„Pane, budeme potrebovať niečo veľké. Zabarikádovali sa za autami. Potrvá nám večnosť, kým ich dostaneme.“
„Posily sú na ceste. ETA 2 min. Otvárame garáž. Skončite to a identifikujte telo.“