Opäť som sa pozeral, ako predo mnou ležia. Tentoraz so stabilnými životnými funkciami. Žili, a to bolo dôležité. Ruky sa mi potili od nervozity a ustavične som si ich šúchal o nohavice. Dostával som malé záchvaty úzkosti, miestami sa mi ťažko dýchalo a nepomáhali ani doktori a technici pobehujúci naokolo.
„Teraz to už vyjde,“ snažil sa ma Ezrah rozveseliť, ale ja som sa zmohol len na malé prikývnutie. Inak som zostal rovnako strnule stáť a hľadel pred seba, ako keď som vstúpil do miestnosti. Ezrah sa mi snažil vysvetliť, v čom spočíval problém pri prvom pokuse, ale stratil ma pri vysvetleniach akéhosi programu v nanobotoch, ktorý čakal na príkaz, aby odblokoval ostatné funkcie. Vraj ho tam implementovali, aby ich mohli preprogramovať, ale pravdepodobne to nestihli. Tak len vyčkával a blokoval ďalšie príkazy.
„Ideme na to,“ povedal Ezrah konečne a dych sa mi zatajil očakávaním. „Pripravený?“ opýtal sa ma a ja som po hlbokom nádychu a výdychu, pri ktorom mi znova zovrelo hruď, prikývol.
„Spúšťam!“ oznámil všetkým. Zdvihol som zrak k monitorom zobrazujúcim takmer nulovú mozgovú aktivitu a hypnotizoval ich pohľadom. Nič sa nestalo.
„Prečo to nefunguje?“ spýtal som sa Ezru bez toho, aby som sa na neho čo i len pozrel.
„Hm, nerozumiem tomu,“ odvetil zamyslene s pohľadom na monitoroch. „Všetky hodnoty vyzerajú v poriadku, signál prešiel, nič ho už neblokuje, ale bol očividne slabý. Skúsime zvýšiť intenzitu, len sa obávam, aby im to neublížilo.“
„Horšie to už s nimi byť nemôže.“
„Zvýšiť intenzitu o pätnásť percent,“ oznámil technikom, počkal, kým urobia potrebné zmeny, a opäť zahlásil: „Spúšťam!“
Mozgová aktivita rozsvietila monitor intenzívnejšou žiarou, keď sa jednotlivé časti mozgu prebúdzali k životu, ale už po niekoľkých okamihoch bolo vidieť, že blednú a zasa pohasli do pôvodného utlmeného stavu.
„Zvýšiť intenzitu o dvadsať percent,“ oznámil Ezrah bez môjho vyzvania a vzápätí na to opätovne zakričal: „Spúšťam!“
Zadržal som dych a pristúpil o krok bližšie k monitorom, akoby som im chcel dodať silu. Funkcie sa znovu prebúdzali a tentoraz už vydržali dlhšie než posledný pokus a nevyzeralo to, že by sa mali znova utlmiť. Urobil som ďalší krok dopredu, rukou sa takmer dotýkal displeja a sledoval ich očakávajúc, že sa každú chvíľu niektorý z nich preberie.
Ako prvý sa pohol Uwe. Bol to len malý záchvev prstov na jeho pravej ruke, ale bola to zmena, na ktorú som čakal a dúfal, že príde. Postupne sa začali hýbať a prebúdzať aj ostatní. Helene otvorila oči ako prvá, a to som už nevydržal a aj napriek Ezrovým námietkam som vošiel do miestnosti. Behom pár okamihov som už stál pri jej posteli, držal ju za ruku a pozeral sa do jej ospalej tváre. Vyzerala, akoby sa práve zobudila zo spánku. Veľmi dlhého spánku.
„Pacho?“ spýtala sa ospalo s ešte privretými očami.
„Áno, som to ja,“ odpovedal som jej šťastne. Prikývla a zavrela oči, len aby ich opäť rýchlo otvorila a posadila sa. Očami zmätene behala po miestnosti, zvierala mi ruku a sledovala ľudí vôkol seba.
„Helene, všetko je v poriadku, si v bezpečí,“ snažil som sa ju upokojiť, ale veľmi sa mi nedarilo.
„Kde to sme?“ spýtala sa udychčane.
„V budove EFP, v bezpečí,“ zopakoval som a obzrel sa na ostatných. Doktori už okolo nich toľko nebehali a namiesto toho sa ich pokúšali upokojiť rôznymi vysvetleniami a chlácholivými slovami. Sám som nevedel, či by mi to pomohlo.
„EFP? Ako? To oni nás uniesli?“ pýtala sa zmätene.
„Čo posledné si pamätáš?“
„Ja,“ odmlčala sa. „Neviem,“ odvetila prekvapene, prešla si rukou po vlasoch, usilovala sa rozpamätať. „Pamätám si muža, ktorý nám kládol otázky,“ rozpomínala sa a rozprávala pritom ako zo sna. „Nevedela som mu odpovedať, a tak,“ zreničky sa jej rozšírili, pustila mi ruku a začala si vystrašene odhŕňať nemocničný odev, ako keby niečo hľadala.
„Mučil ma!“ vykríkla a stále sa neveriacky pozerala na svoje ruky. „Trhal mi nechty, lámal prsty, pálil, namáčal do kyseliny!“ zachvacovala ju panika a hovorila roztrasene. Hodnoty na prístrojoch divoko vyskočili.
„Už je to poriadku, Helene. Tu si v bezpečí,“ snažil som sa ju opäť upokojiť.
„Ako?“ spýtala sa a prezerala si prsty, ktoré už boli úplne zahojené.
„To ti vysvetlím neskôr, keď sa ostatní preberú.“
Neprítomne prikývla a pozerala sa pred seba so zamysleným a zamračeným pohľadom. Pravdepodobne sa pokúšala dať si v hlave dokopy, čo sa jej stalo. Pustil som jej ruku a obrátil som sa, že prejdem k Echovi, ktorý sa už medzičasom tiež posadil, keď ma znova chytila a pozrela sa mi do tváre. „Mal by si byť mŕtvy. Paul,“ preglgla. „Paul ťa zabil!“
„Ja viem,“ odpovedal som jej. „Všetko vám vysvetlím,“ položil som jej ruku na posteľ a presunul sa k Sebastiánovi. Ako som sa blížil, zamračene ma sledoval a neveriacky krútil hlavou.
„Hej, Echo. Ako sa cítiš?“
„Že sa ma to ty pýtaš? Ja som nedostal guľku do hlavy, či?“ odvetil a pokúsil sa o úsmev. Bol neistý, slabý, ale bol tam.
„Ezrah, ako sú na tom?“ spýtal som sa ho, práve keď dohovoril s Jane. Všetci sa na mňa skúmavo pozerali a sledovali každý môj pohyb.
„Sú trochu zmätení, ale to sa dalo čakať. Nevieme, ako dlho boli v tých nádržiach. Možno už od vášho únosu. Fyzicky však vyzerajú dobre. Ešte by som ich pár hodín pozoroval, urobíme im zopár testov a potom s nimi bude agent Smith chcieť hovoriť. Predpokladám, že budeš chcieť byť pri tom.“
„To si píš, že chcem,“ odpovedal som mu rýchlo.
Potom, čo sa Ezrah vrátil späť do práce, som sa ešte raz na chvíľu pri každom zastavil a pozhováral sa s nimi. Všetci štyria videli, ako ma Paul zastrelil, a aj Tomáš vedel, že som bol mŕtvy. Videl som im na očiach, že majú ťažkosti tomu celému uveriť a s nedôverou sledovali každý môj pohyb a činnosť lekárov vôkol nich.
Za dve hodiny, kedy im brali vzorky a pýtali sa ich rôzne otázky, som ani raz neopustil miestnosť a prechádzal sa okolo postelí znervózňujúc tak doktorov, ako aj moju jednotku. Nakoniec za mnou prišiel Ezrah a musel ma poslať preč s odôvodnením, že tam už nič nezmôžem a mám sa ísť radšej pozrieť na Tomáša. Poslúchol som.
Keď som vošiel do jeho izby, sedela pri ňom Eva a držala stráž namiesto mňa. Nežiadal som ju o to, sama sa ponúkla. Vedela, že bude lepšie, ak uvidí aspoň niečiu tvár, ako keby sa mal zobudiť pripútaný v prázdnej nemocničnej izbe. Postavila sa, aby mi uvoľnila miesto, ale posunkom ruky som ju zastavil.
„Ako je mu?“
„Zopárkrát sa pohol, ale oči ešte neotvoril. Ako to išlo s ostatnými?“
„Prebudili sa. Keď som odchádzal, bolo všetko v poriadku,“ odvetil som jej s úsmevom a pri pohľade na Tomáša sa mi zazdalo, že sa mu pod viečkami pohli oči.
„To sa mu za posledné minúty deje často,“ povedala, keď si všimla, čo ma zaujalo. „Už to dlho nepotrvá a preberie sa.“
„Bodaj by. Zíde sa nám každá pomoc.“
„Chceš ho zobrať so sebou? Po tom všetkom, čo spravil?“ začudovala sa.
„Nemôže za to, zmanipulovali ho. Počula si, čo kričal. Myslel si, že to bol prezident, čo sa nás snažil zabiť.“
„Ale aj tak. Môžeme mu veriť? Ktovie, čo mu všetko spravili.“
„Verím mu,“ povedal som a považoval celú vec za vybavenú.
Tomáš náhle zovrel ruky v päsť, telo sa mu naplo a pod viečkami sa mu rýchlo pohybovali oči.
„Tomáš?“ oslovil som ho a čakal. Vitálne funkcie mu poskakovali a prístroje začali pípať. „Tomáš?!“
„Prebúdza sa.“
„Ako to vieš?“
„To isté sa dialo s tebou, keď si sa prebúdzal z kómy,“ odvetila a prístroje naďalej upozorňovali na zmenu pacientovho stavu.
Ezrah prišiel ako na zavolanie a v rýchlosti napochodoval k posteli. Prstami Tomášovi opatrne otvoril oči a zasvietil do nich. Pozrel sa na monitor a čítal údaje, ktoré mne nič nehovorili, a spokojne pokýval hlavou aj napriek tomu, že prístroje naďalej pípali.
„Je v poriadku?“
„Na pomery obyčajného človeka nie, ale vďaka nanobotom fungujete inak, tak som si už zvykol,“ povedal s úsmevom. „Prebúdza sa,“ potvrdil Evine slová.
Netrvalo dlho a údaje na prístrojoch sa stabilizovali, pípanie utíchlo, Tomáš uvoľnil ruky a dych sa mu spomalil. Pomaly otvoril oči.
„Tomáš, počuješ ma?“ oslovil som ho, ale nezdalo sa, že by ma počul.
Striedavo otváral a zatváral oči. Mierne hýbal hlavou, akoby sa chcel rozhliadnuť po miestnosti, ale nakoniec predsa len ticho prehovoril. „Pacho?“ spýtal sa.
„Áno, Tomáš, som tu.“
„Mal som zvláštny sen,“ prehovoril. „Bol si mŕtvy. Paul ťa zabil.“
„Nebol to sen.“
„Tak ako?“ zamračil sa a s mierne pootvorenými očami sa na mňa pozrel.
„Neskôr. Ostatní ťa už čakajú.“
„Ostatní? Žijú?!“ opýtal sa prekvapene a oči sa mu otvorili dokorán. „Povedali mi, že ste všetci mŕtvi!“
„Klamali ti. Chceli, aby si za nich niečo spravil.“
„Prezident! Bože! Je v poriadku?!“
„Áno, neboj sa. Prezident je v poriadku, nič vážne sa mu nestalo.“
„Ako to, že ešte žijem?“ spýtal sa a chcel pohnúť rukou, ktorá bola naďalej pripútaná. „Čo to má znamenať?!“
„Pre istotu. Nevedeli sme, ako budeš reagovať, keď sa prebudíš.“
„Ako to, že žijem?“ spýtal sa znova.
„Dostaneme sa k tomu, ale najprv ťa Ezrah prezrie a potom vám všetko vysvetlím,“ odvetil som mu a nechal ho v Ezrových rukách. Konečne som mal späť celú jednotku. Samozrejme, až na Paula a pri tom pomyslení som takmer zaškrípal zubami. Ako mohol byť taký slabý? Bol z nás všetkých najtvrdší a aj tak nás zradil, len aby si zachránil život. Možno som im mal povedať, že pracujeme pre prezidenta, a potom by sa nič také nestalo. Boli by sme stále na slobode a možno by sa ani žiadne z tých útokov na Berlín, Paríž a Varšavu nestali. Zastavili by sme ich skôr, než by k ním došlo. Ešte raz som sa pozrel na Tomáša, ktorý odpovedal na Ezrove otázky, a opustil som nemocničnú izbu. Bolo načase dotiahnuť, čo som začal, do konca.