„Ako je mu?“ opýtala sa Eva doktora Steina.
„Leží pri jeho posteli už druhý deň a doteraz sa poriadne nepohol. Ani len z obleku sa nechce vyzliecť, o jedení ani nehovoriac.“
Prikývla, že rozumie a zostala stáť vo dverách. Pacho ležal na stoličke vedľa nemocničnej postele a spal. Neraz sa ho snažili prehovoriť, aby sa vyzliekol, osprchoval a aspoň na chvíľu si pospal, ale nedal si povedať. Chcel pri ňom zostať, aby jeho tvár bola prvá, ktorú uvidí. Stále dúfal, že sa preberie, aj keď doktori si takí istí neboli. Väčšinu striel z 30 mm hlavnej zbrane, ktorá ho zasiahla, absorboval bojový oblek, ale aj tak to pre jeho telo bol príliš veľký nápor. Nehovoriac o zázraku, že to ten oblek vôbec vydržal. Podľa predbežnej analýzy išlo o model, ktorý nemá ešte ani samotná armáda a mal by byť vo vývoji. Aj napriek tomu ho Gajdošík odniekiaľ mal.
„Nejaká zmena?“
„Prekvapivo áno,“ odvetil doktor Stein. „Nanoboty už opravili väčšinu vnútorných poškodení a keby ma Pacho nechal prezrieť aj jeho, tak by sme sa dozvedeli pravdepodobne to isté.“
„Chcete povedať, že ich tie nanoboty aktívne liečia?“
„Fascinujúce, nie?“ usmial sa nadšene. „Najprv som si myslel, že je táto ich funkcia zameraná výlučne na mozog, aj keď pri spätnom zamyslení musím uznať, že by to bolo zvláštne. Neuveriteľná technológia a otvárajú sa nám ňou toľké možnosti!“
„Čo ostatní?“
„Všetko je pripravené na ich prebudenie, ale chceme počkať na Pacha. Nevieme, ako budú reagovať na cudzie tváre.“
„Dobre, informujte ma, keby sa niečo stalo, budem v OPS,“ povedala a nechala Pacha vo svojej tvrdošijnej nečinnosti. V niektorých situáciách bol ako jej sestra. Tvrdohlavý a stál si za svojím, aj keby sa mal okolo neho svet rúcať.
Od útoku na prezidenta Berga behalo po chodbách oveľa viac ľudí. Mladých ľudí, ktorých vytiahli rovno z akadémie, a veľa z nich doposiaľ nestihlo ani len doštudovať a už boli hodení do aktívnej služby, kým sa neprešetria všetci ostatní agenti. Za opaskom si pohladila svoj nový preukaz. Dostala ho ani nie pred hodinou a usmiala sa, keď ju okoloidúci noví kolegovia zakaždým pozdravili kývnutím hlavy. Nikdy si nemyslela, že sa jej podarí dostať do EFP, ale vždy nad tým uvažovala. Bola to úplne iná práca, ako byť štátnym detektívom v jednom meste. Nevedela, kam ju zaradia či pošlú, ale rozhodne dúfala, že si užije viac cestovania ako za celý svoj život doteraz. Ak nerátala posledné dni.
Prešla kartou cez čítačku a vošla dnu. Kým prišla na Smithovu úroveň, oči sa jej prispôsobili a hneď jej padli na Pachove fotky na hlavnej obrazovke. Na väčšine z nich bol v obstrieľanom obleku, bez prilby a s roztiahnutými rukami a pozeral sa kamsi hore. Jeleníková vedela, odkiaľ tie fotky pochádzali. V niektorom z okien sa buď schovával nejaký novinár, alebo náhodný civilista, ktorý vycítil príležitosť privyrobiť si slušnú sumu jedinečnými zábermi z útoku na prezidenta. Ani nie desať minút po zaistení oblasti boli správy plné týchto fotiek a záberov a medzi nimi Pacho, ktorý bol oficiálne nezvestný už niekoľko mesiacov. A zrazu zachraňoval prezidenta Berga v bojovom obleku špeciálnych jednotiek armády Európskej federácie, akoby bol znova v aktívnej službe.
„Je to veľmi zlé?“
„Ani si nevieš predstaviť. Dostávame žiadosti z každej strany, z každého štátu či krajiny. Všetci chcú vedieť, čo tie zábery majú znamenať, a čím dlhšie neodpovedáme, o to viac si domýšľajú.“
„Čo je ich najlepšia hypotéza?“ spýtala sa so záujmom. Pred pár hodinami sa o prvé miesto delili dve teórie. Prvá, že Pacho dostal po zatknutí druhú šancu za jeho zásluhy a participoval v programe čiernych operácií, a druhá, že mu vymyli mozog, aby mohli aj naďalej využívať jeho zručnosti, a v skutočnosti to už nebol Pacho dezertér, bankový lupič a vrah, ale len jeho telo a spoločnosť by to mala prijať.
„Europe Today prišiel s teóriou, že Pacho celý čas pracoval pod záštitou prezidenta na veľmi tajnej operácii na odhalenie a dolapenie organizácie bažiacej po svetovej nadvláde,“ povedal Smith pokojne.
„Si robíš srandu?“ spýtala sa a sadla si hneď k prvému počítaču, kde si otvorila stránku zmienených novín. Titulok na hlavnej strane jej ihneď udrel do očí: Pracoval Pacho celý čas pre prezidenta Berga?
„Niekto si vie dať dve a dve dohromady,“ poznamenala, aj keď vedela, že by ju to nemalo prekvapovať. Určite to vyhrabali z desiatok rôznych teórií, ktoré kolovali internetom ešte počas procesu s Pachom.
„Čo budeme robiť? Čo chce prezident, aby sme robili?“
„Nič.“
„Akože nič?“
„No nič. Máme mlčať a nechať to vyšumieť. O pár dní či týždňov ich to prejde. Občas na to poukážu, že mlčíme, ale prejde ich to.“
„Nezdá sa mi to, ale ok. Máme už nejaké informácie o útočníkoch?“ spýtala sa.
„Bol to mix konvertitov a prepašovaných ľudí z Blízkeho východu. Identity nemáme, stále čakáme na výsledky DNA.“
„Toto keď sa dozvedia média a verejnosť, budú šalieť,“ odvetila Jeleníková. Ešte stále si dobre pamätala davy po vianočných útokoch. Čierny bod v európskej histórii. Pogrom vykonaný tentoraz na moslimskom obyvateľstve a ľuďoch, čo moslimov pripomínali výzorom či štýlom obliekania.
„Idem sa najesť. Keby niečo, daj vedieť,“ povedala a otočila sa.
Už bola jednou nohou von z miestnosti, keď sa za ňou ozval poplach a miestnosť sa zalial červené svetlo.
„Útočia na nás?!“ napadlo jej ako prvé, ale červené osvetlenie vychádzalo z monitorov a obrazoviek, nie z poplašného zariadenia budovy.
„Boli zaznamenané nukleárne explózie,“ prehovoril jeden z operátorov neveriacky.
Všetci do jedného sa postavili a šokovane sa pozerali na satelitné snímky západnej Európy.
„Koľko?“ spýtala sa opatrne a bála sa odpovede.
„Dve,“ povedal niektorí z nich a ukázal dva zábery zachytené zo satelitu. Vidieť boli už len tmavé, takmer čierne kúdole dymu z miesta výbuchu.
„Čo je to za mestá?“ nemusela sa však pýtať, tušila to. Jedno z nich navštívila so sestrou. Bola to jedna z tých vzácnych chvíľ, keď mala čas.
„Berlín a Paríž,“ dostala odpoveď. „Máme tretí výbuch! Varšava!“
Satelitné snímky nahradili zábery zo spravodajských vrtuľníkov. Zatiaľ boli len z Berlína a Paríža, ale verila, že Varšavské na seba nenechajú dlho čakať, a mala pravdu. Hrôzostrašný atómový hríb sa týčil nad všetkými tromi mestami. Zopár operátorov sa pri tých pohľadoch rozplakalo a museli si s pomocou svojich kolegov sadnúť, aby sa od emočného vypätia nezrútili.
„Vieme, čo to bolo za bomby? Ako to, že ich náš štít nezachytil?“ spýtal sa Smith a Jeleníková videla, že má čo robiť, aby aj on udržal svoje emócie na uzde.
„Vybuchli priamo v meste, niekto ich tam musel dopraviť, pane, a armáda to odhaduje na tristo, tristopäťdesiat kiloton a teda B-61 ukradnutá v Turecku.“
„Skvelé, používajú na nás naše vlastné zbrane,“ poznamenal pre seba. „Aký má dosah a aké sú predpokladané straty?“ spýtal sa so zavretými očami a s rukou položenou cez oči a čelo.
„Približne stoosemdesiat kilometrov štvorcových,“ povedal operátor s roztraseným hlasom a zadával príkazy do počítača. „Odhadované okamžité straty na životoch vo všetkých troch mestách…“
„Koľko?“ spýtal sa Smith.
„Takmer dva milióny, pane, a aspoň raz toľko zranených.“
„Bože môj,“ vydala zo seba Jeleníková a cítila, ako sa jej trasú kolená a hrnú slzy do očí, tak ako väčšine ľudí v miestnosti.
Niekoľko minút vládlo zdesené ticho.
„Za toto zaplatia!“ precedil Smith cez zuby napokon, ako sa objavili nové zábery zachytávajúce armádne vozidlá blížiace sa k mestám spolu so sanitkami z celého okolia. Ale aj to bude málo, pomyslela si Jeleníková.
„Pane, prezident je na linke,“ oznámil operátor a Smith iba nemo prikývol.
„John,“ prehovoril ustarane. „Prihlásil sa už niekto k útokom?“
„Áno, práve to zverejnili,“ povedal a pozeral na videozáznam na jednom z monitorov.
„Daeš?“
„Tak to tvrdí video, ale veľmi dobre vieme, kto je v skutočnosti za tým. Nie je možné, aby sem Daeš dopravil bomby.“
„To u ľudí nezaberie, nie po včerajšom pokuse o atentát na mňa.“
„Čo navrhujete?“
„Je načase, aby sme prešli do ofenzívy.“
„Rozumiem, pane. Pripravím všetko potrebné.“
„Hádam na to nechcete odpovedať?“ spýtala sa Jeleníková.
„Nemám na výber. Urobili prvý krok a už teraz musím bojovať proti svojím vlastným generálom, ktorí ma už dávno urgovali, aby sme to tam všetko premenili na sklenenú púšť. Všetky tromfy sú teraz v ich rukách a verejná mienka bude čoskoro tiež, keď sa video dostane do rúk širokej verejnosti.“
„Už sa dostalo,“ oznámil operátor. „Práve ho uploadli a poslali všetkým médiám. Video stiahnuť vieme, ale s médiami nič nespravíme.“
„Škoda času, venujte ho radšej chyteniu vinníkov.“
„Áno, pane,“ odvetil operátor.
„Vieš, čo máš robiť, John. Zapoj všetky naše zdroje a potrebujeme Pacha,“ povedal prezident a rozhliadol sa po miestnosti. „Hore hlavu. Dostaneme tých, čo sú za to zodpovední a zaplatia za to životmi.“
Na to sa prezident Berg odpojil a Jeleníková si na viacerých všimla, že ich jeho slová povzbudili. Utierali si slzy a aj napriek možným stratám medzi rodinnými príslušníkmi či priateľmi sa s vypätím posledných síl púšťali ďalej do práce.
„Eva, zavolaj doktora a Pacha do mítingovky. O pol hodinu som tam,“ povedal Smith a pustil sa do udeľovania rozkazov na začatie protiútoku.