Môj nie príliš vydarený pokus o humornú poviedku 🙂 Ale možno sa niekomu zapáči.
Curall sa snažil prestrčiť cez blanu transportnej bubliny. Najprv vytlačil pravú pažu aj s plecom, potom hlavu a následne zvyšok tela.
Otriasol sa. Neznášal to. Vždy mal pocit, akoby sa znova narodil, a to musel tento proces absolvovať dvakrát za deň už niekoľko cyklov malého brata.
Unavene si pretrel oči a prešiel si dlaňami po suchej tvári. Urýchlene sa potreboval zmočiť vo vode a vypudiť všetko, čo si počas niekoľkých hodín rokovania vypočul. Tŕpli mu z toho žiabre.
Mal za sebou stretnutie s druhou frakciou špeciálnej komisie tejto podivnej planéty. Alebo ako inak túto dieru kdesi v mŕtvom, zabudnutom ramene nesmiernej čiernoty nazvať.
Áno, áno, pripomínala mu trochu domovský svet.
„Curall,“ oslovili ho v jedno krásne mokré ráno. Riasy sa pohybovali v smere oceánskych prúdov a planktón sa mu zachytával v rozospatom pokuse o úsmev. V takom, aký mávate, keď vás zobudia uprostred slizkého sna a na dvere zaklope najväčšia ryba diplomatického útvaru nesmiernej čiernoty.
„Našli sme ich! Vo vzdialenej galaxii, ale nie zas až tak ďaleko, že by sa tam nedalo dostať, vlastne kúsok, dolu cestou, občas sa vyhnúť planéte či čiernej diere a sme na mieste. No a tam žijú… Hmm… žijú je asi príliš vznešené slovo. Prežívajú, lepšie povedané, a hádajú sa. Áno, áno… a tam sa hádajú bytosti, alebo ako ich nazvať, také odpudivé, že sa neznášajú aj navzájom. Prečo vám to vlastne vysvetľujem? No, vy ste ich objavili.“
„Uhm,“ zažmurkal vtedy Curall a jedným prstom si požmolil oko, čosi sa mu tam usadilo a snažilo sa skryť pod viečko a membránu. Pozrel sa na to čudo, nevedel ho takto zavčas rána identifikovať, a tak si prst oblízal a venoval ďalej pozornosť šéfovi.
„Študovali ste styk s cudzogalaktickými bytosťami. Nie je tak?“
„Uhm,“ odvetil monotónne a pošpáral sa v žiabrach.
„Tak sa zbaľte, odchádzate,“ zahľadel sa na hladinu vysoko, vysoko, vysoko nad nimi, ledva ju bolo vidno. „Teraz.“
Ani nestihol namietať a už pred neho pristavili bublinu a vyslali mimo planétu, kde ho čakalo plavidlo nesmiernou čiernotou.
Cesta trvala dvadsaťštyri cyklov malého brata a za ten čas si stihol čo-to naštudovať o svojej destinácii a jej obyvateľoch. Väčšinu povrchu zaberala voda a podľa predbežných analýz by aj napriek výraznému znečisteniu bola vhodná na tvorbu potomstva.
Pri tej predstave ho striaslo. Vtedy, aj teraz, a znova pri predstave predstavy.
Zapudil nechutné myšlienky a vykročil. Ale len pravou nohou. Ľavá zostala uväznená v transportnej bubline.
„Sprostosť jedna zbublinovaná!“ zanadával a skackajúc na jednej nohe ťahal tú druhú cez blanu. Bez poriadneho rozbehu to šlo ťažšie.
Vyslobodil sa a odolal nutkaniu do niečoho kopnúť. Už to raz spravil a doteraz ho bolel palec.
Vstúpil do koridoru očisty a kráčal. Bol dlhý, až príliš na jeho vkus, lesklý, jednofarebný a nezaujímavý. Vlastne tvoril najväčšiu časť lode. Zo všetkých strán na seba nechal dopadať drobné kvapôčky dezinfekčných prostriedkov. Obohatili ich o arómy z domova. Riasy z Karanskej zátoky, koráli Andorských ostrovov, štyri druhy planktónu, piesok z najhlbšieho a najtemnejšieho dna.
Nasával ich do seba a ihneď pocítil ich účinky na náladu. Kútiky úst sa mu svojvoľne roztiahli do širokánskeho úsmevu, žiabre zavibrovali, pokožka sa zaleskla a kde-tu z kútikov úst unikla slinka.
Na udalosti posledných dní nezabudol, ale aspoň na pár okamihov ich odsunul kamsi za myšlienkový záves.
Trysky ustali, zo steny povedľa dverí vyletela flotila biorobotických senzorov a systematicky okolo neho krúžila, bzučala, trilkovala, bublala, huhlala a dokonca aj mrnčala. Podaktoré sa priblížili a vpichli mu dávku vitamínov, minerálov a podporných látok, iné ho len uštipli a zobrali si vzorku na ktovieaké temné kvantové rituály.
Keď skončili, dvere sa pred ním otvorili, senzory sa vrátili naspäť do steny. Stavil by sa, keby sa mal s kým, že ich začul výskať od radosti a chichúňať sa.
S dočasne získanou energiou vykročil do centra lode. Stačili mu na to dva kroky, zišiel dva schody a členky mu obklopila chladná voda. Zostupoval a ponáral sa čoraz hlbšie, zakrátko z neho nebolo vidieť nič a sčerená hladina nad ním sa upokojila.
Usadil sa, uvoľnil a zavrel oči. Mávnutím ruky aktivoval nahrávanie denníka.
„Stretnutie s druhou frakciou Tvarovníkov ukončené,“ zarazil sa a premýšľal, ako pokračovať.
Cieľ misie poznal. Tak trochu ju navrhol, teda nie trochu, ale úplne.
„Hej, čo keby sme im poslali darček?“ povedal na jednom z mítingov objavovateľov čiernoty potom, čo spravil objav. Rozumejte, zachytil veľmi, veľmi, veľmi vzdialený signál, ktorý za normálnych okolností nemal ako doputovať do takej diaľky, keby nebolo toho, že sa presunul viacerými červími dierami až do ich systému a tam ju kvantovým frekvenčným modulátorom – KFM – demoduloval, dešifroval a… spustil.
Ničomu nerozumeli. Samý škrekot, buchot, cinkot, vrzgot, obrázky ohavných bytostí. Ale pomedzi to aj jedna veľmi krásna pieseň, ktorá všetkým prítomným našuchorila šupiny.
Ibaže si nemyslel, že misiu priradia práve jemu. Existovali skúsenejší a hlavne schopnejší plavci čiernotou.
Teraz ľutoval, že to bol práve on, kto mal vtedy službu. A hlavne, že sa hral s ovládacou plutvou. Keby nečinne sedel, ako každý iný deň, nič by nezachytil. Rovnako ako posledných vyše dvesto obehov okolo ich žiarivého gigantu.
Vyslali skúmače po stopách signálu. Niektoré sa stratili, iné sa vrátili poničené a vyčerpané. Ale jeden očividne prežil strastiplnú cestu, dorazil do cieľa, pozbieral toľko údajov, koľko uniesol, zanechal navigačný vysielač a vydal sa rovnakou cestou späť.
Zistili, že signál vyslala vyspelá civilizácia. Teda vyspelá je možno trochu prisilné slovo, ale dokázali do nesmiernej čiernoty vysielať informácie aj kovové zariadenia. Síce iba na orbitu a v rámci svojej galaxie, doposiaľ sa im nepodarilo vyslať misiu ďalej, ako na jediného malého brata, ktorým disponovali, ale z praxe vedeli, že to už dlho trvať nebude.
Zaostávali za Curallovou planétou zhruba dvesto obehov.
„Tvarovníkom,“ pokračoval a opatrne vyberal slová, „sa podobne ako Farbovníkom spočiatku nepáčila vizuálna stránka nášho daru.“
Nie všetci doma súhlasili s misiou. Báli sa odhaliť svoju existenciu. Čo ak budú agresívni? Čo ak prídu o diplomata? Čo ak ich raz technologicky predbehnú, nájdu a vyhubia?
Oprávnené obavy. Hlavne tá posledná. Z pozorovania zistil, že je to zvláštna rasa, stále sa potácajúca okolo konfliktov medzi niečím, čo vyzeralo ako kmene. Nerozumel tomu. Aj čudesné audio-vizuálne, očividne zinscenované záznamy prekypovali násilím, utrpením, hrôzami, rozmnožovacím aktom (z jeho pohľadu obzvlášť nechutným) a… humorom?
Sám musel priznať, že podaktoré zaujali aj jeho a v rámci kultúrneho štúdia si prešiel tisíce hodín týchto materiálov. Keď sa nad tým spätne zamýšľal, strávil ich pozeraním drvivú väčšinu cesty.
Pri čítaní technických analýz, rozborov vôd, vzduchu, pôdy, atmosféry, rozmerov, sociálneho rozdelenia a fungovania ich sveta sa mu točila hlava a zaspával. Neskutočná nuda.
Z nejakého dôvodu, ktorému celkom nerozumel, rátali iba posledných dvetisícdvestotridsaťdva obehov. A počas posledných dvesto nedošlo takmer k žiadnemu významnému technologickému pokroku. Planétu ovládalo päť súperiacich frakcií. Tie sa riadiacej plutvy ujali pomerne nedávno, pred pár desaťročiami. Dovtedy panovalo dlhé obdobie temna po kolapse civilizácií. Nie celkom rozumel tomu, čo k tomu viedlo. Lebo dovtedy dlhšiu dobu spolupracovali po ekonomickej, vedeckej, sociálnej i kultúrnej stránke. Napredovali. Až na výnimky prevládal mier. Potom podaktorí začali šíriť klamstvá a polopravdy a rozoštvávať ľudí medzi sebou. Až napokon nik nevedel v čo a komu veriť. A to dokonca aj tí, čo celú tsunami spustili.
Napokon z temných hlbín úpadku povstali frakcie. Nie dve či tri. Tisícky!
Striasol sa pri predstave, že by to všetko musel absolvovať s toľkými skupinami. Našťastie sa vzájomným požieraním ustálili na piatich. Farbovníci a Tvarovníci – najmenšie a najnepochopiteľnejšie. Za nimi počtom Rasovníci. Medzi najmocnejšie patrili Konzervníci a Pravodovníci.
Jedna šialenejšia a zaslepenejšia než druhá.
Napriek všetkému sa cítil pripravený na nadchádzajúcu úlohu.
Vtedy ani len netušil, ako sa mýlil.
„Zatiaľ čo Farbovníci sa nevedeli dohodnúť na farbe, Tvarovníci sa zhodli, aký tvar nemá dar mať. Za použitia ich terminológie, ktorej preklad priložím, nechcú, aby mala tvar gule, štvorca, obdĺžnika či valca. Trvalo im to vyše šesť megabublín, to je štrnásť hodín v ich časomiere.
Keď ich žiarivý gigant opäť osvieti miesto vyjednávania, stretnem sa s ďalšou frakciou. Zatiaľ zadávam aktuálne údaje na výrobu daru.“
Otvoril oči a pokynul rukou biorobotovi. Ten k nemu podišiel aj s podnosom, na ktorom sa niesol čerstvo natrhaný pokrm. Za hrsť rias rôzneho druhu, posypané planktónom a tu a tam osviežené vodnou trávou.
***
Zastal pred rokovacou halou, nadýchol sa toho ich zvláštneho vzduchu, ešte stále si nezvykol na jeho pach presýtený čistiacimi prostriedkami a telesnými výlučkami. Nebol si istý, ktoré z toho mu prekáža viac.
Sklonil hlavu a dal dvom ozbrojeným bytostiam mužského pohlavia vedieť, že je pripravený. Otvorili dvere a Curall vošiel.
Urobil len zopár krokov a ihneď si všimol nezvyklé rozmiestnenie reprezentantov tejto zvláštnej frakcie.
Rozdelili sa na šesť skupín oddelených nepriehľadnými zábranami. V každej sedelo po desať obyvateľov planéty, len v tej poslednej sedeli iba traja, ale zato s jasnými odstupmi, aby na seba nedočiahli.
Počul, že sa Rasovníci nemajú radi ani medzi sebou, ale že až tak, to si nemyslel.
Predstúpil na vopred vyznačené miesto, aktivoval univerzálny prekladač a spustil. „Dobrý deň. Som veľmi rád, že ste prijali moje pozvanie.“
Ticho. Väčšina sa na neho ani len nepozrela, tí, čo áno, zvláštne krčili nosmi, mali zvraštenú tvár a z očí im nesálalo nič priateľské.
Poťukal po prekladači na zápästí, ale ten mu tiež len nechápavo odpovedal podráždeným zapípaním, a tak pokračoval. „Prichádzam k vám z ďalekej galaxie,“ naschvál skrátil opis cesty, aby ich nezmiatol, ale hlavne aby im nedal inštrukcie na cestu k ich planéte, „aby som vám odovzdal náš najcennejší dar.“
„Nechceme!“ zavrčal pán zo strednej skupiny s množstvom pigmentu farbiaceho jeho inak svetlú pokožku dočervena. Hlavu mu nepokrývali takzvané vlasy, ako bolo bežné u obyvateľov Zeme. Ale podľa predbežnej analýzy z biorobota, ktorý sa Curallovi vznášal za chrbtom, netrpel žiadnou chorobou ani chybou, ktorá by v ich raste bránila.
Muselo ísť o módny výstrelok, ako tomu domáci hovorili.
„Ešte som vám ani nepovedal, o aký dar ide…“
„Nezaujíma nás to,“ pridala sa zástupkyňa druhého pohlavia z druhej skupiny, ktorá mala viac pigmentu. „Cudzie nechceme, naše si nedáme!“
„My od vás nič nežiadame…“
„To určite! Nič nie je zadarmo,“ rozhodil rukami príslušník štvrtej skupinky. Bol trochu menšieho vzrastu, svetlej pokožky s miernym, nepatrným nádychom žltej. Prevládal u neho teda iný druh pigmentu ako u prvých dvoch príslušníkoch tejto jemu cudzej rasy.
„Ale…“
„Žiadne ale!“ vykríkli takmer zborovo všetci prítomní a zriedkavo sa zhodli.
„Nechceme vás tu! Je mi zle už len z pohľadu na vás,“ ozval sa znova muž zo strednej skupinky. „Toto je náš domov! My sme tu doma! Choďte domov, kým to slušne vravíme!“
Curall chcel ešte čosi dodať, ale podaktorí muži a aj zopár žien sa už chystalo proti nemu zakročiť.
Netušil, čím ich tak urazil, ale nechcel vyvolať diplomatický incident, nebodaj vojnu s týmito… týmito… ehm, Zemšťanmi?
Hlbina aby to vzala! Nemohli si planétu pomenovať inak? Skutočne? Napríklad, napríklad… Prehrabával v pamäti názvy, aké obyvatelia počas dlhej histórie používali. Gaia! Gaiovia? To znelo v jeho ušných dierach oveľa lepšie. Dokonca aj pod vodou.
Sklonil hlavu a spiatočky vyrazil k dverám. Spravil si mentálnu poznámku, že si nabudúce bude musieť pre istotu zobrať viac biorobotov.
Čím viac bublín trávil s týmito Gaianmi, o to viac prepadal beznádeji. A to bolo pre Curalla náročné. Väčšinu svojho života od malej žubrienky preplával s laxným prístupom k všetkému hlboko zakoreneným v srdci.
Vďaka tomu objavil signál.
Ale ak misia zlyhá… Zabudnite na starú pozíciu! Pohrozil mu samotný najsamvyšší diplomat.
Alebo to bolo, ak misia uspeje? Už si nepamätal, ale rozhodne ho doma nebude čakať nič dobré. Tým si bol istý. Taktiež si začínal myslieť, že ho vyslali naschvál.
Zahľadel sa na seba. Asi sa mal viac obliecť. Respektíve sa mal akokoľvek obliecť. Zakryť, zahaliť.
Ale prečo? Ak bolo niečo, v čom nemal laxný prístup, tak to bola jeho postava. O tú sa staral. Šupiny si denne ošetroval, mazal, čistil.
To oni by mali so sebou čosi urobiť. Čuchové receptory dostávali zabrať a o vzhľade ani nehovoriac. Každé jedno jeho oko vynaložilo nesmiernu snahu, aby sa nepretočilo dovnútra.
To všetko ešte dokázal pochopiť. Bolo to vzájomné. Ale že trpeli až takou neznášanlivosťou voči vlastnému druhu na základe bezvýznamných vonkajších charakteristík, to ho neprestávalo udivovať. Hlavne, keď boli všetci rovnako ohyzdní.
Curallov druh sa medzi sebou tiež líšil. Prevažne sfarbením, veľkosťou či tvarom šupín, žiabier a hlavy. Aj naďalej existovala animozita medzi skupinami, ale tá vyplývala z roztržiek o zdroje, potravu, druhov či územia.
„Je možné vašim darom efektívne zistiť genetický pôvod jedinca?“ zakričal odrazu ktosi, keď už Curall jednou nohou opúšťal miestnosť a druhá sa ju chystala veľmi rýchlo nasledovať. Obzrel sa a zahľadel sa na nahnevaných Rasovníkov, ktorí síce stáli na nohách, ale rovnako ako Curall aj oni sa zdali byť zaskočení rýchlou otázkou a hľadeli na nenápadného starého muža, akoby ho práve videli po prvýkrát.
„No, áno,“ pritakal Curall. „Teoreticky, teda. Náš druh to vie určiť až k našim počiatkom. Dar, toto zariadenie, sme, samozrejme, upravili, aby fungoval na vás, no myslel som si, že aj vy na to máte technológie.“
„Takže by ste vedeli vysledovať čistotu rasy týchto ctených pánov a dám.“
„Nerozumiem pojmu čistota rasy. Čím by mala byť akože zašpinená?“
„Podradnými rasami!“ prebrali sa konečne z tranzu Rasovníci a obrátili pozornosť späť na Curalla.
„Zvláštne,“ zamyslel sa Curall a zadal sériu príkazov biorobotovi. „Podľa hĺbkovej analýzy,“ ukázal na sériu tabuliek, ktoré sa zobrazili vo vzduchu pred Rasovníkmi, „ktorú sme na vašej planéte vykonali pred naším príchodom, sme dospeli k záveru, že ju obýva iba jedna inteligentná rasa.“
„To určite!“ zasmial sa bezvlasý muž. „My sme tu jediná čistá rasa!“ vykríkol a ostatní v jeho okolí ho potľapkali po chrbte. „Na rozdiel od týchto tu,“ naznačil hlavou ku skupinke s tmavým pigmentom.
„Počkajte,“ zdvihol Curall jeden zo štyroch prstov, zadal nový príkaz a usmial sa. Bočným okom skontroloval, či stoja za dverami ozbrojenci.
„Au!“ ozvalo sa zopárkrát v sále a vzápätí sa objavili nové tabuľky, kde pribúdali údaje.
„Vy, pane,“ oslovil Curall muža bez vlasov. „Za použitia vašej terminológie, pochádzate z 36 % z Mongolska, z 24 % zo západnej Európy, konkrétne z Nemecka, z 18 % z oblasti strednej Európy, sedí to na krajinu zvanú Slovensko, z 12 % zo Srbska a z 10 % zo strednej Afriky. Gratulujem, máte zhodu s viacerými jedincami v tejto miestnosti.“
Curall nikdy v živote tak rýchlo nebežal a bol skutočne rád za kondičku a efektívnosť svalovej hmoty. Dvaja ozbrojenci stojaci pri vchode do sály mu chceli pomôcť, ale dlho spŕšku pästí neustali. To už Curall vletel do bubliny a aktivoval pohotovostný režim.
Nadnes by aj stačilo.
***
Vynoril sa, vystúpil po dvoch schodoch, zatvoril oči a roztiahol ruky. Okamžite k nemu vzlietli bioroboty, vysušili mu šupiny, dôkladne postriekali olejom z bobúľ wolero a počkali, kým sa riadne uchytí. Až potom naňho naniesli tenkú vrstvu vody obohatenú o nanity.
Teraz bol pripravený na návštevu povrchu… Zeme. Fyzicky.
O psychickú pripravenosť sa musel postarať sám. To bola čoraz náročnejšia úloha.
Už nikdy sa nedotýkaj ovládacej plutvy.
Miniatúrne prístroje odleteli a on osamel. Opäť. Natiahol ruku s vystretou dlaňou vpred a povzdychol si.
Už to dlho nepotrvá, druh môj. Zovrel ruku v päsť a pritiahol si ju k hrudi. V mysli si vybavil jeho tvár, žiabre a lesk šupín na hladine počas splnu malého brata.
Vykročil krížom cez koridor očistenia, počkal na vyrovnanie tlaku a prešiel do transportnej miestnosti.
Povzdychol si a rozbehol sa oproti bubline. Vrazil do nej akurát v správnej rýchlosti, trochu sa zatackal a ocitol sa vnútri.
Neznášal to. Výmyselníci už roky pracovali na novšej verzii, ktorá sa okolo nich nafúkne, ale doposiaľ sa im nepodarilo skonštruovať funkčný model.
Usadil sa, transportná bublina sa odpútala od trupu lode a voľnému oku neviditeľným vlnením sa dala do pohybu.
Iba mierne otrasy mu prezradili, že vošiel do atmosféry, a tak rýchlo, ako prišli, aj odzneli.
Mávnutím ruky spriehľadnil stenu pred sebou. Zvyšok nechal ako bol, nebolo mu príjemné hľadieť pod seba z takej výšky.
Zmizla, akoby jej ani nebolo, a on s úžasom hľadel na približujúce sa mesto. Tiahlo sa do všetkých smerov, ležalo na brehu vody, ktorej hovorili more. Po okrajoch prevládali skôr menšie budovy, ale čím viac k centru sa blížil, tým rástli do väčšej výšky.
Suchozemské tvory, povedal si pre seba. Voľačo fascinujúce. Väčšinu života strávil pod hladinou, no nebol mu cudzí ani život mimo nej. S Franellom radi podnikali výpravy do vnútrozemia. Zaplávať si v sladkých vodách, nechať sa unášať prúdom divokých riek alebo len tak kráčať pralesmi.
Ale byť uspôsobený len na život v jednom či druhom? To si nevedel celkom predstaviť. Možno preto sa správali tak zvláštne.
Bublina pristála na trávniku, na rovnakom mieste, v rovnakú mega bublinu dňa ako vo všetky predošlé dni.
Nechcelo sa mu. Tak veľmi sa mu nechcelo. Napriek tomu sa rozbehol, prerazil blanu transportnej bubliny a zastal pred strážcami.
Aj oni si už zvykli na jeho príchod. No v prvý deň ho takmer zabili tými svojimi palicami, čo vystreľovali projektily. Našťastie v čas priletel biorobot a odvrátil Curallovu záhubu.
Bosé nohy ponoril do stebiel trávy. Trochu pomrvil prstami a usmial sa pri pohľade na ozbrojený sprievod v ťažkých topánkach.
Tak im hovorili, topánky. Vraj ochrana nôh, ale podľa analýzy zdravia populácie častý dôvod zdravotných problémov. Od bolestí nôh, kĺbov cez chrbticu až po tráviace ťažkosti. A pritom by stačilo občas sa prejsť po vonku naboso.
Odprevadili ho k sále, počkali na pokyn a otvorili.
Dnes mal naplánovaných Konzervníkov a neubránil sa povzdychu. Ani tejto skupine nerozumel, aj keď sa snažil. Naštudoval si problematiku ich sporu, vzhliadol viaceré audio-vizuálne záznamy, ale vymykali sa jeho chápaniu.
Zastal pred početným davom. Odhadoval, že ich je okolo šesťdesiat, rôzneho pohlavia, veku, odtieňa pokožky, s krátkymi vlasmi, dlhými, úplne bez. Sedeli na viacposchodovej konštrukcii do polkruhu a prezerali si ho s rozličnými výrazmi. Povýšenecky, znechutene, znudene, apaticky, ale aj so záujmom.
Tých posledných však bolo najmenej.
„Dobrý deň,“ pozdravil Curall a bol rád, že dostal aspoň akú-takú priateľskú odozvu. Nik naňho nekričal. Skoro ako pri prvých dvoch frakciách. „Už ste sa asi dopočuli, kto som a čo prinášam.“
Oznámil to hneď v prvý deň príletu. Povedali mu, aby počkal. To ho trochu zaskočilo, ale poslúchol. Predsa len prišiel na návštevu, nemohol sa vnucovať. Že bude ale čakať niekoľko cyklov malého brata, o tom sa mu nezdalo ani v najhorších snoch.
„Áno,“ povedal muž s bielymi vlasmi a so zvráskavenou tvárou. Vyšší vek, povedal si pre seba. Staršina. Ten bude mať skúsenosti a znalosti. „Ďakujeme za váš dar, ale kým ho prijmeme, potrebujeme si overiť, či spĺňa pravidlá našej spoločnosti.“
Nemal ani tušenia, aké pravidlá má muž na mysli. Počul už o toľkých, až sa mu plávacie blany scvrkávali.
Curall sa ani nepohol. Iba bočným očiam povolil žmurknúť. „Obávam sa, že nerozumiem. Náš dar vám má…“
„Áno, áno, to veľmi dobre vieme a ceníme si to. Ale vyžadujeme, aby všetky zariadenia prevádzkované na našej planéte boli morálne a eticky čisté. Obzvlášť to vaše.“
„Morálne a eticky čisté?“ Curall vedel, čo tie slová znamenajú. V ich jazyku existoval ekvivalent, ale že by sa vzťahoval na ich dar? Bolo to zariadenie, plnilo svoj účel zachraňovať životy. Čo už len na tom mohlo byť amorálne alebo neetické.
„Viete vyliečiť homosexualitu?“ spýtal sa muž v zadnom rade, takmer v tieni. Zle mu videl do tváre, ale podľa hlasu mal vyšší vek.
„Vyliečiť?“ zamračil sa Curall a zadal niekoľko príkazov biorobotovi. Zobrazil nekonečne dlhý zoznam chorôb z ľudskej databázy, ale aj tie, ktoré našli podľa skúmania DNA Curallovi kolegovia. „Obávam sa, že nič také nie je možné. Nejde o chorobu, ale o genetickú predispozíciu, ktorú má niekoľko percent obyvateľov vašej planéty.“
„Skúsme to inak,“ pridala sa mladšia žena po mužovej pravici, skôr než stihla rozrušená vrava prerásť do niečoho väčšieho. Vystretá bola ako zamrznutá riasa a rovnako aj štíhla vo všetkých rozmeroch. „Aký je váš postoj k opačnému pohlaviu?“
„Obávam sa, že žiaden,“ odvetil Curall úprimne.
„Chcete povedať, že ste asexuál?“
„Isteže nie!“ našponoval sa Curall, hrdý na svoj vzhľad a pýšiaci sa obľubou u partnerov. „Také čosi si vyprosujem! Ja a môj partner vedieme čulý život plný vzájomného trenia!“
Sála zborovo hlasne zhíkla a následne upadla do absolútneho ticha. Dokonca aj vzduchotechnika dočasne pozastavila funkčnosť ventilátorov.
Ticho trvajúce približne pätnásť bublín, predstavujúcich asi osemnásť sekúnd domácich, prerušil opäť starší pán.
„Partner?“ povedal pomaly a zaškrípal zubami. „Chcete povedať, že ste…“ nasucho preglgol, hornou perou mu trhalo, jedným okom šklbalo, pravým obočím mykalo a výrazne zbledol. Ak to pri farbe jeho pokožky bolo vôbec možné. „Chcete povedať, že ste ho-mo-sexuál?“
Curall fľochol jedným okom na prekladač a zamračil sa. Kým stihol odpovedať, ozval sa ktosi ďalší.
„To sa dalo čakať!“ vykríkol akýsi muž zo zadného radu. V tvári bol celý červený a prskal na všetky strany. „Je to ďalší úskok džendžer loby! Ešte stále nespracovali výprask, ktorý po celom svete dostali pred stáročiami, a tak skúšajú nové praktiky! Nehanbia sa ani spojiť s mimozemskými buznami!“
Nech Curall študoval ich kultúru, ako len chcel, na túto slovnú výmenu jeho prekladač nestačil. Podľa odhadov by potreboval zopár rokov, aby dokázal komunikovať efektívne. Napriek tomu si bol istý, že posledné slovo patrilo medzi invektíva.
Prehliadač spracoval preklad a zobrazil mu viaceré možnosti významu. Vzhľadom na to, že ich v ničom nebuzeroval, pochopil, čo tým jedinec pravdepodobne myslel.
„Nie,“ odvetil Curall.
„Nie?“ spýtal sa starší muž. „Nie ste homosexuál?“ už mu šlo ľahšie vysloviť to slovo, ale stále bolo v jeho hlase cítiť nevôľu. „Alebo vás nepozvala džendžer loby?“
„Netuším, čo alebo kto je džendžer loby. Je to ďalšia frakcia komisie?“ zahľadel sa do svojho zoznamu, ktorý mu doručili, ale nikde ich nevedel nájsť.
„Takže priznávate, že ste homosexuál?“
„To nie je také jednoduché.“
„Akože nie?“
„Buď obcujete s chlapmi, alebo nie!“ vykríkol muž zo zadného radu. Farba tváre mu zatiaľ trochu pobledla, ale stále sa držala v odtieňoch červenej a to aj na takmer holej hlave. Iba boky pokrývali riedke vlasy.
„Nooo…“
„Áno alebo nie?!“ prskal červený muž.
„Na to neviem odpovedať, pane,“ odvetil Curall pokojne.
„Neviete alebo nechcete?!“ nevzdával to. „Ktovie, aké tajomstvá ukrýva ten váš dar. Možno ide o trójskeho koňa…“
„Koňa? Doma síce máme koňom podobné tvory, hlavne pod hladinou. Ale neprišli sme vám darovať koňa. Ako som už povedal, náš dar…“
„Stačilo! Odpovedzte jasne a pravdivo! A nesnažte sa vykrúcať. Boh je s nami,“ ukázal prstom dohora, „a vidí nás, počuje každé naše slovo a hodnotí ho, rovnako aj naše činy. Takže si veľmi dobre premyslite, čo ďalšie poviete. Dopustili ste sa hriechu sodomy? Obcovali ste s rovnakým pohlavím?“
Na Curalla sa upierali všetky oči v očakávaní odpovede.
Povzdychol si a pokrčil plecami. „Áno?“
„Áno?“ zopakovala zamrznutá riasa a jednou rukou so vztýčeným prstom umlčala červenotvárnika. „Čo je to za odpoveď, pán Curall? Rozumiem, že nepochádzate z nášho sveta, ale kolega vám jasne povedal, aby ste sa nevykrúcali.“
„No áno, udržujem čulý sexuálny život s rovnakým pohlavím, ale…“
Sála vybuchla. Nie doslovne. Slovne vybuchla do symfónie, kakofónie a inej fónie zvukov, pazvukov, výkrikov, pľuvancov, prskancov, pästí vo vzduchu, lietajúcich stoličiek, fľašiek, pohárov, osobných predmetov. Odtiene pokožky prevažne svetlých pigmentov menili farbu.
Vzduch naplnili nos dráždiace puchy a pachy.
Bioroboty sa obranne rozostavili pred Curalla a odrážali prilietajúce predmety. Občas dáky hodili späť s presnosťou robotického zariadenia. Teda trafili sa do čierneho. Alebo skôr do červeného.
„Poďte, pane, rýchlo!“ súrili ho ozbrojenci od dverí a Curall nemohol inak než súhlasiť.
Všetko sa to akosi vymklo spod kontroly a pritom nepovedal nič zlé, iba pravdu. Netušil však, čo to malo spoločné s ich darom.
***
Naspäť na lodi, fyzicky dezinfikovaný, nadopovaný vitamínmi a minerálmi a ponorený pod hladinou Curall sedel so zatvorenými očami a vykonával psychickú očistu.
Premietal si zo spomienky zvodné trenie s Franellom. Rýchlo pritom oslizli, a o to väčšiu rozkoš pociťovali, keď si to zopakovali. Niekoľkokrát po sebe.
Kútiky úst sa mu zdvihli.
Dnešné vypočúvanie, lebo inak sa to… tá… to ani nazvať nedalo, ho celkom vzrušilo. Toľko rečí o obcovaní ho celkom navnadilo.
Čo uvediem do správy? Lámal si tým šupiny už dobré dve mega bubliny.
„Stretnutie s frakciou Konzervníkov prebehlo úspešne. Prebrali sme praktiky vzájomného trenia a v dobrom sme sa rozišli.“
Mávol rukou, že správu vymaže, ale v celkovom vytržení a opätovnom vynorení spomienky na noc spoločného trenia s Franellom v rybníku pralesa QuaQua spravil opačné gesto a zvuková správa vystrelila naprieč nesmiernou čiernotou, popri žiarivom gigante, vyhýbajúc sa čiernym dieram a skákajúc do červích dier až do nory najsamvyššieho diplomata.
„Do plutvičky polámanej!“ zanadával Curall, mával rukami hore-dole, krížom-krážom a naprieč, no už bolo neskoro.
Tri malé bublinky mu dali vedieť, že správa dorazila do cieľa.
***
Curall sa už ani neunúval spriehľadniť stenu transportnej bubliny pri pristávaní. Nemotorne vyskočil, ponorený do myšlienok prešiel okolo ozbrojencov a zamieril k obvyklému miestu rozhovorov.
Už to chcel mať za sebou. Jedna katastrofa za druhou. Všetky rozhovory bez výsledku. Iba strácal bubliny. Mal im ten dar rovno vystreliť z orbity a fujazdiť späť domov.
Založil si ruky za chrbát, nahodil vážny výraz a nasledovaný biorobotmi prešiel cez otvorené dvere do už známej sály.
„Oh,“ zastal uprostred kroku. Nikde nikoho. Teda až na staršieho pána, ktorý akýmsi nástrojom šúchal podlahu.
Za chrbtom začul náhlivé kroky a otočil sa.
„Pane!“ oslovil ho jeden z ozbrojencov. „Dnes sme v hlavnej sále. Je väčšia.“
„Väčšia?“ zažmurkal Curall všetkými štyrmi očami a vydal sa za mužom.
Von z dverí, na opačnú stranu, dole dlhou chodbou, hore schodmi, opäť dlhou chodbou a zastali pred podobnými dverami ako o poschodie nižšie.
Curall vošiel dnu, kde sa ho ihneď ujal jedinec ženského pohlavia v obtiahnutom červenom oblečení siahajúcom vysoko nad kolená a spredu odhaľujúcom viac, ako zakrýval.
Vyšli po malých schodíkoch a gestom ruky mu jedinec ukázal, kam má ísť.
Vďaka silnému svetlu toho veľa nevidel, ale poslúchol. Predtým však skontroloval, či sú s ním bioroboty. Boli. Vznášali sa nad jeho ramenami.
Vykročil a zamieril k vyvýšenému stupienku s akousi ohrádkou, z ktorej trčalo zariadenie zakončené špongiou. Z výskumu vedel, že je to mikrofón a používajú ho na zosilnenie hlasu už niekoľko storočí.
Naklonil sa a zahľadel sa pred seba. Nič nevidel, len žiaru svetiel. Obzrel sa na ženu v obtiahnutej látke. Pokynula mu, že má hovoriť.
„Ehm,“ odkašľal si a jeho hlas sa niesol sálou. „Dobrý deň. Volám sa Curall a prišiel som k vám…“
„V mieri,“ skočil mu ktosi do reči. „Vieme.“
Sálou sa ozval hlasný smiech vychádzajúci z najmenej stovky hrdiel.
Čo majú títo Gaiovia so skákaním do reči? Ako mám niečo vysvetliť?
„Áno, správne,“ pokračoval Curall. „A prinášam vám dar.“
„Ak to sú nanočipy, tak tie si neprosíme!“
„Sú to vlastne yoctoity.“
„Yoctoity, nanity, nanočipy, to je jedno. Chcete nás tým ovládať.“
„Prečo by sme to robili?“
„Aby ste si nás podrobili, spravili z nás otrokov.“
„Áno, sexuálnych!“ vykríkla akási žena a Curall sa obzrel tým smerom, ale nikoho nevidel.
V duchu sa snažil spomenúť si, čo boli títo Praudovníci vlastne zač, ale neskutočné teplo a neustále výkriky mu nedovoľovali sústrediť sa.
Napriek tomu sa pri tej predstave nestriasol. Nemal prečo, nevedel si sex s Gaianmi ani len predstaviť. „Nie je to možné.“
„Prečo by nebolo?“ spýtala sa tá istá.
„Lebo nie sme kompatibilný druh.“
„Čo to znamená?“ spýtal sa ktosi iný.
„Nepasujeme k sebe, nemôžeme mať fyzický akt trenia, ktorému vy hovoríte sex.“
„Ha, ha, ha,“ zakrochkal hrubý hlas, „že akt trenia!“
„Akože nie? Nemáte penisy? Máte ich príliš malé? Lebo…“ ozvala sa opäť tá istá žena, ale ktosi iný jej skočil do reči.
„Jasné, že nemajú penisy! Veď ste ho videli. Je to ryba! Skúšali ste mať niekedy sex s rybou? Je to nechutné!“
„Čo keby sme sa vrátili späť k téme. Späť k dôvodu, prečo som prišiel. Späť k daru, ktorý sme vám priniesli.“
„Nie, kým nám pravdivo neodpoviete na všetky otázky,“ odvetil podľa hlasu mladý muž a pred Curallom to súhlasne zašumelo.
Praudovníci sú pozemšťania, čo veria vymysleným správam. Zväčša ide taktiež o milovníkov konšpirácií, ktorí pre zmenu hľadajú sprisahanie aj tam, kde nie je. Šanca presvedčiť ich o opaku je 0,000 000 000 001 %, spomenul si Curall, hlasno si povzdychol a zvesil ramená. „Ako chcete. Nie, nemáme penisy.“
„Ale vaše ženy majú vagíny, že?“ spýtal sa ktosi so značným pobavením v hlase. Okamžite ho podporil výbuch smiechu.
„Nemáme ženy.“
Smiech ustal, akoby do miestnosti vplával gorgon z úžľabiny, a na niekoľko dlhých bublín zavládlo ticho.
„Ako sa potom rozmnožujete?“ prišla konečne otázka staršej ženy. „Rozmnožujete sa, však?“
Curall natočil hlavu k hlasu. „Áno, plodíme potomstvo. Vždy raz ročne sú na to vhodné podmienky. Niekedy sa to podarí, inokedy zas nie.“
„Prečo raz ročne? Čo je to za hovadinu?“ spýtal sa mužský hlas.
„Naše telá potrebujú… čas, aby vygenerovali dostatok genetického materiálu, ktorý vieme vylúčiť a umožniť tak vznik potomstva.“
„A ako mávate sex?“
„Naozaj nemusíme zachádzať do detailov,“ namietal Curall a bol by rád, keby mohol nahliadnuť za svetelnú clonu. Odhadoval však, že je tam viac ľudí, ako stretol doposiaľ.
„Ale musíme, musíme,“ povedal ktosi so zvláštnym zachvením v hlase. „Takže do toho. A nevynechajte žiaden detail. Otvorí sa vám niekde na tele diera? Narastú vám chápadlá?“
Curall privrel oči a spustil. „S druhom…“
„Chceli ste povedať s partnerkou…“ prerušil ho ten istý muž, ale po zachvení už nebola žiadna stopa.
„Nie, s druhom. Nemáme pohlavné orgány ako vy, a teda nie sme rozdelení na samca a samičku.“
„Veď to už povedal!“ vykríkol ktosi.
„Takže ste obojpohlavní?“
„Nie. Opakujem, nemáme pohlavie,“ Curall už začínal pociťovať únavu, ale zároveň bol rád, že je všetkému koniec. Bol rozhodnutý. Zodpovie otázky, vletí do bubliny, dorazí na loď, zadá koordináty na domovskú planétu a… najsamvyšší diplomat ho zderie z kože za nepodarené nadviazanie kontaktu s jedinou inteligentnou civilizáciou, na akú doposiaľ natrafili. „Keď sme obaja pripravení, nájdeme si vhodné miesto, kde nie je ani príliš teplo, ani príliš zima, vojdeme s druhom do vodného kúpeľa, najlepšie rybníka alebo jazierka. Ideálna je stojatá voda. Uvoľníme sa, trieme sa o seba a necháme svoje telá vylúčiť genetický materiál, ktorý dostane príležitosť spojiť sa, a ak sa pošťastí, vytvorí nový život. Nie vždy sa to podarí. Celé to musí prebehnúť do niekoľkých sekúnd.“
„Sekúnd? Tak krátko?“ ozval sa smutný ženský hlas.
„Takže nás nechcete za sexuálnych otrokov?“
„Nie,“ prisvedčil Curall a usmial sa. „Je to pravda, môžete ju šíriť, kým ju nezmažú.“
„Ani nás nechcete zjesť, vydolovať naše suroviny, teraformovať našu planétu…“
„Sme vegetariáni, dolovať suroviny na takú vzdialenosť nie je rentabilné a teraformovať planéty zatiaľ nevieme,“ skočil pre zmenu do reči Curall.
„Tak prečo nám prinášate taký cenný dar?“
Už ani sám neviem, odpovedal si Curall v duchu. „Chceme vám pomôcť.“
„Prečo?“
„Lebo je to správne,“ mykol plecom. „Máme takú technológiu a chceme sa s ňou podeliť s naším jediným susedom.“
„Jediným? Neexistujú teda iné mimozemské civilizácie?“
„O žiadnych nevieme.“
„Čo za to?“
„Nič.“
„Akože nič? Niečo za to predsa musíte chcieť. Nik nedáva niečo také cenné zadarmo.“
„Naša spoločnosť nefunguje na výmennom obchode.“
„Nie na výmennom obchode? Ako ste sa teda technologicky vyvinuli?“
„Máme prirodzenú túžbu posúvať sa ďalej. Tá nás ženie vyvíjať, vymýšľať, hľadať, zlepšovať sa.“ Teda väčšinu z nás, pomyslel si Curall. Zamlčal, že sa nájdu aj takí ako on, čo chcú mať pokoj a nerobiť nič. Podľa toho si aj vybral študijný obor. Nikto neveril, že existuje iný inteligentný život. A hľa. Dolu cestou o pár galaxií vedľa. Dobre, o šesť, ale mohlo by to byť aj desať či päťdesiat.
„A to len tak? Nič z toho nemáte?“
„Dlhé životy, žiadne choroby, čistú domovskú planétu aj tie sesterské, bohatú kultúru. Nič nám nechýba.“
Dlhé mega bubliny si vymieňali otázky a odpovede. Z jednej strany na druhú, tam a späť. Stratil pojem o téme, k daru sa nevrátili ani raz, až napokon svetlá zhasli a Curall zažmurkal.
Hodnú chvíľu mu trvalo, kým si oči zvykli na nové podmienky, ale už po pár bublinkách si uvedomil, že je sám. Nik pred ním nesedel. Ak teda nerátal asi päticu kamier.
„Pane?“ ozval sa hlas a Curall takmer poskočil. „Prepáčte, nechcela som vás vystrašiť. Môžete ísť. Všetci sa už odpojili.“
„Odpojili?“ nerozumel Curall. „Akože neboli tu? Fyzicky?“
Žena zavrtela hlavou. „Praudovníci majú radi súkromie a anonymitu.“
***
S myšlienkami blúdiacimi kdesi v hlbinách domovského sveta Curall nasledoval ozbrojencov rovnakou cestou, akou prišli.
Precitol, až keď pod nohami ucítil príjemné šteklenie stebiel trávy. Vtedy si ho všimol. Drobného starca s riedkymi sivými vlasmi.
Stál s rukami založenými za chrbtom a usmieval sa na neho.
Curall premýšľal, kde ho už videl. Čo bolo zvláštne, lebo časom mu tváre Gaiov splývali do jednej. Ešte si nezvykol na ich odlišnosti. Ale na tomto bolo čosi iné.
„Už sme sa videli,“ skonštatoval Curall.
Muž prikývol a natiahol k nemu ruku. „Albert.“
Curall priateľské gesto prijal a vtedy si spomenul.
„Na stretnutí s Farbovníkmi ste chceli vedieť, či môžeme použiť náter odpudzujúci mikróby, baktérie, vírusy, čokoľvek škodlivé.“
Albert prikývol.
„Pri Tvarovníkoch ste chceli, aby sa dar zmestil aj cez menšie dvere, poprípade cez okno. Pri Rasovníkoch ste zas chceli vedieť, či dokáže analyzovať genetický pôvod subjektu. Tam ste mi veru zavarili.“
„Ospravedlňujem sa za spoluobyvateľov tejto planéty. Podaktorí dokážu byť pomerne… prchkí.“
„Ja by som použil iné slovo,“ pokýval Curall hlavou. „Aj pri Konzervníkoch ste to boli vy, však? Chceli ste vedieť, či dokážeme vyliečiť homosexualitu. Ale odpoveď ste už poznali.“
„Áno,“ pritakal Albert.
„Boli ste aj na tom poslednom stretnutí?“
Albert opäť prikývol. „Ale tentoraz len ako pozorovateľ. Vaše predošlé odpovede nám stačili.“
„Nám?“ Curall mierne naklonil hlavu nabok. „Kto ste? Alebo koho zastupujete?“
Albert sa usmial. „Šiestu frakciu, neoficiálnu, pracujúcu v úzadí. Nevoláme sa nijako. Ale sme tichou väčšinou.“
„Tichou väčšinou? Ale prečo sa teda utajujete?“
Albert si povzdychol a zahľadel sa kamsi do diaľky. „Koľko toho o nás viete? O udalostiach posledných storočí?“
„Noo,“ poškrabal sa Curall pri žiabrach. „Kedysi ste na tom boli o niečo lepšie. Došlo k dákemu kolapsu a z ruín civilizácií vznikli frakcie.“
Albert sa od srdca zasmial. „Z ruín, to ste dobre povedal. Áno, oproti dnešnému stavu sme na tom boli lepšie. Naši predkovia pred vyše dvoma stovkami rokov spôsobili zmenu v spoločnosti, ktorá viedla k totálnemu kolapsu a následnému k nastoleniu nového svetového poriadku. Odvtedy viac stagnujeme, ako napredujeme. Každá navrhnutá zmena musí prejsť rukami komisie. Našťastie sa nemusia zhodnúť, stačí nadpolovičná väčšina. Ale aj to stojí nadľudské úsilie. Farbovníci a Tvarovníci vznikli pôvodne ako recesia, ale na to už členovia dávno zabudli. Dá sa s nimi však dohodnúť. Rasovníci vedia byť nebezpeční, ale nik ich neberie vážne. Konzervníci a Praudovníci sú najpočetnejší a občas s nimi súhlasia aj iné frakcie. Zmeny sa teda dejú v skutočnosti podľa ich zmýšľania. Tu a tam sa nám podarí prepašovať klauzulu alebo zmenu. Upraviť rozpočet. Dá sa povedať, že všetko pod ich nosmi.“
„Takže v skutočnosti riadite všetko vy?“ zažmurkal prekvapene Curall.
„Oficiálne nie a neoficiálne len vo veľmi, veľmi obmedzenej forme. Každý dodatok, ktorý chceme podporiť, neguje prinajmenšom desať zákonov. Aby ste pochopili. Nie sme konštantne väčšina. Mnoho našich členov ani nevie, že k nám patrí. Sú to tí v strede, ale ťahá ich to aj k iným frakciám. Až kým nedôjde k zlomu, pretečeniu pohárika trpezlivosti.“
„A ako vám môžem pomôcť?“
„Ten váš dar,“ povedal Albert a pokynul Curallovi, aby ho nasledoval, „zachráni milióny ľudských životov ročne.“
Až teraz si Curall všimol, že aj muž je bosý, a zaraz sa mu páčil ešte viac. Psychicky. Fyzicky mu bol stále odpudivý.
„Ide o nesmierne cenné zariadenie,“ pokračoval predstaviteľ tichej väčšiny, zatiaľ čo kráčali alejou krásne upravených stromov.
„Ste si istý, že zaň nič nechcete?“ spýtal sa Albert a zastal.
Curall sa zamyslel. Rozum mu vravel, že má odpovedať nie, ale srdce mu nedalo. „Čosi by tu bolo. Ale nie je to oficiálne, skôr súkromná požiadavka.“
„Ak to bude v našich obmedzených silách.“
„Súčasťou signálu, ktorý sme od vás zachytili, bola tá najkrajšia hudba, akú sme kedy počuli. Bolo by možné pozrieť sa na tvora, ktorý vydával také úžasné tóny?“
„Hudba vravíte?“ zamyslel sa Albert a prstami si pošúchal bradu. „Poznáte interpreta?“
„Interpreta?“
„Áno, kto ju vytvoril.“
„Obávam sa, že nie,“ odvetil Curall skľúčene a zrazu ho osvietilo. Na počítači si vyhľadal zvukovú stopu a spustil ju.
Okamžite zavrel oči a hýbal sa do nádherného rytmu. Pociťoval pritom úľavu, pokoj, šťastie. Keď sa stopa skončila, opäť otvoril oči.
Hľadel do tváre plnej smútku.
„Ak som vás nejako urazil…“
„To nie. Ten zvuk… obávam sa, že jeho… ehm, interpreta už nebudete môcť stretnúť.“
„Oh, rozumiem, zomrel,“ pokýval Curall hlavou. „Zabudol som, že máte krátke životy. Ale to sa naším darom zmení.“
„Vymrel,“ pokrčil muž plecami. „Alebo skôr sme ho vyhubili svojou neopatrnosťou, ľahkovážnosťou. Podaktorí z nás sa snažili o záchranu jeho druhu, ale lovci boli hlasnejší a my…“ povzdychol si, „sme boli ticho.“
„Vymrel? Akože celý druh?“
„Bohužiaľ.“
Curallovi zvlhli oči. Možno mali napokon priniesť iný dar.
„Ale zachovali sa tisíce audio-vizuálnych záznamov, možno by vám pomohli tie. A ak by to nestačilo, určite ešte dokážeme zohnať DNA.“
„DNA?“ spozornel Curall. „Máte ich DNA? To je ale výborné!“
„Dokážete ich naklonovať?“
Curall počkal na preklad a vyceril zuby. „Oh, áno,“ pošúchal rukami, ale vzápätí mu nálada poklesla. „Ale čo tie vaše frakcie? Ani jedna sa nevyjadrila, či dar prijímate, a vzhľadom na to, akou katastrofou sa väčšina stretnutí skončila…“
„Počúvajte, Curall,“ položil mu Albert obe ruky na ramená. „Máme taký nápad…“
***
Tentoraz dorazil Curall prvý.
Palubnému počítaču trvalo dva dni, pätnásť resetov, tridsaťpäť kompletných prehriatí a štyridsať nových kvantových subatomárnych yocto procesorov šesťdesiatej šiestej generácie, kým upravil jeden z prototypov, aby čo najviac vyhovoval podmienkam, ktoré si vypočul od rozdielnych frakcií komisie riadiacich tento zvláštny svet.
Čakal na pódiu, žiabre sa mu chveli vzrušením a mal suché ruky (napriek ochrannej vrstve).
Spoza gigantického závesu k nemu doliehali všakovaké zvuky. Smiech, rozhovory, ale aj pokriky a urážky.
Frakcie sa zbiehali a dúfal, že sa Albertov plán podarí. Inak by nevedel, ako vysvetliť najsamvyššiemu, že zlyhal. Teda možno aj vedel. Odporučil by planétu a rovno aj celú galaxiu vyškrtnúť z mapy nesmiernej čiernoty a zabudnúť, že voľajaký signál vôbec zachytili.
Curall dostal pokyn od ženy v červených obtiahnutých šatách a postavil sa na vyznačené miesto. Šestica biorobotov sa obranne rozostavila vôkol neho. Štyria vpredu, dvaja vzadu.
Opona sa slimačím tempom dala do pohybu a pomaly mu odhaľovala plne obsadené hľadisko. Nebolo jediné miesto, kde by niekto nesedel, a vo vzduchu sa vznášali kamery, prenášajúce signál až do domácností Praudovníkov.
„Dobrý večer,“ začal Curall. „Som nesmierne rád, že ste prijali moje pozvanie. Musím povedať, že ste veľmi pozoruhodná rasa,“ povedal a pohľadom vyhľadal Rasovníkov. „Pozoruhodná a rôznorodá, milujúca svojich blížnych z celého svojho srdca,“ snažil sa udržať vážnu tvár pri pohľade na Konzervníkov. „Nebolo jednoduché splniť vaše požiadavky. Podaktorí z vás nám poskytli informácií až príliš, iní zas žiadne alebo vágne. Napriek tomu…“
A na moje obrovské prekvapenie.
„… je náš dar pripravený.
Tvarovníci, vy ste chceli niečo, čo nie je guľa, štvorec, obdĺžnik, valec. Farbovníci, vy ste nechceli bielu, čiernu, žltú, červenú, zelenú, hnedú, žltú. Ani jedna z vašich požiadaviek nemá vplyv na funkčnosť zariadenia či akúkoľvek praktickosť. Rasovníci,“ zamyslel sa Curall, „vy ste vlastne neponúkli nič zmysluplné, vzácne ste sa zhodli, že nič nechcete, a teda ste prispeli najviac. Ďakujem,“ usmial sa a nejeden prítomný sa odtiahol.
„Konzervníci,“ vyhľadal ich a skĺzol pritom pohľadom k vznášajúcim sa kamerám a dronom. Pootvoril ústa, a ihneď ich aj zaklapol. Mal pripravenú reč pre každú frakciu, len zopár viet. Chcel si to užiť, vychutnať si ich, poučovať ich, ako si srdce žiadalo. Ale teraz… „Je to vlastne jedno. Nič čo poviem, akokoľvek logické, podložené dôkazmi a faktami, vami nepohne. Obávam sa, že ani len vlastná skúsenosť na vašom pohľade nič nezmení.
A preto,“ pokynul rukou, „Vám prinášam upravenú verziu sľúbeného daru. Zariadenie, ktoré vylieči každú známu aj neznámu chorobu, nech je akokoľvek zákerná. Predĺži vám životy, skvalitní ich. Vráti zrak, sluch, amputované končatiny.“
Plachta spadla a odhalila stroj neurčitého tvaru, neustále sa meniacej farby a takej veľkosti, aby prešla väčšinou dverí, aké táto rasa používala vo svojich príbytkoch.
„V priebehu nasledujúcich… týždňov a mesiacov,“ dal si záležať, aby prekladač použil správny termín, „vám doručíme dokopy desaťtisíc takých strojov. Rovnomerne ich rozdelíme na kontinenty podľa veľkosti populácie. Fungujú plne autonómne, nedajú sa zničiť, takže sa nemusíte báť poškodenia. Tak čo, spokojní?“ spýtal sa a spojil si končeky prstov.
V sále vládlo už dlhší čas ticho a pretrvalo, aj keď Curall dohovoril.
Ale nie nadlho. Otázky, výkriky, vyhrážky medzi jednotlivými frakciami Curalla takmer ohlušili. Bioroboty sa rozostavili do úzkej obrannej formácie, ale nik mu nevenoval pozornosť.
Hádali a okrikovali sa navzájom.
Presne ako predpovedal Albert.
Curall opustil pódium a nasledoval Alex vnútornými koridormi až von. Tam ho už čakal starý muž. Na tvári mu pohrával spokojný výraz, takmer až nadšenie.
„Ste výborný rečník, pán Curall,“ vyceril Albert zuby do širokého úsmevu.
„Ďakujem, cestou sem som mal dostatok bublín, aby som si mohol naštudovať vašu kultúru a filmovú tvorbu spred pár storočí. Mnohým veciam som nerozumel. Ale prekladač mal aspoň dobrý tréning,“ odvetil Curall. „Tak ako, fungovalo to?“
Albert pokrčil plecami. „To ukážu až nasledujúce dni, mesiace a roky. Celý svet videl, ako sa hádajú kvôli malichernostiam, keď vám a vášmu ľudu mali ďakovať za taký cenný dar. V niektorých mestách už vypukli nepokoje. Ale frakcie majú svojich stúpencov. Oproti nám ich je málo, ale tentoraz ich prehlušíme. Je na čase, aby tichá väčšina prestala byť ticho.“