Dlho som rozmýšľal, či sem dám túto malú ukážku, ktorú som napísal pred niekoľkými rokmi ako poctu a spomienku na kamaráta. Je z prvej knihy, ktorú som napísal, mnohokrát prepísal a ešte hádam prepíšem. Neprešiel žiadnou profi úpravou.
Andrej hodil korene na hromadu a oprášil si ruky. Zásoby im už dochádzali, ale mali pred sebou poslednú noc. Transportér mal pre nich prísť až ráno a odviesť ich späť na ranč. Aspoň tak im to Majster vysvetlil.
Mohli si teda dopriať poriadnu oslavu pri táboráku.
Rád by si išiel ešte s Dodom zaloviť. Celkom sa mu to zapáčilo. Zakrádať sa nocou, striehnuť na nočné tvory a pokladať pasce. To, čo za pomoci Arivarov nalovili, sa práve pomaly pieklo pod pieskom. Na ochranu pred hmyzom použili listy nočných rastlín z neďalekej lúky. Ešte teraz tomu nemohol veriť, že púštna planéta ako táto mala lúky. Len v noci po západe slnka, ale aj tak to bol pri mesačnej noci nádherný pohľad, na ktorý len tak nezabudne.
Rozložil korene okolo ohniska a pozrel sa za kamošmi. Práve teraz mu ani nevadilo, že ich uniesli. Starí kamaráti sa rozbehli žiť svoj vlastný život a stretávali sa už len zriedkavo. Spoznal aj kopu nových ľudí, ale kamarátov z detstva len tak nič nenahradí.
Nebyť výcviku a arén, bolo by to skoro ako za starých čias, keď s Dodom, Tomášom, Martinom a chalanmi vymetali bary.
„Čo je Kuco. Čo sa škeríš,“ podpichol ho Tomáš. Spolu s Dávidom vyrábali pokerové karty z odpadkov. Farby získali od domácich. Používali ich na výrobu tetovaní, ktorými mali pokryté telá pod oblečením.
„Len som premýšľal, že sme takto spolu už dlho neboli.“
„Pravda, už len Čeče nám tu chýba,“ zasmial sa Martin.
„A Mišo,“ dodal Tomáš a zvážnel.
„Nakoniec je dobré, že s nami nešli na pivo,“ hlesol Kuco a zovrel päsť. „Bolo by to pre nich ťažké, bez manželiek a detí.“
Dodo sa zvalil vedľa neho a položil mu ruku na rameno. „Vrátime sa. To budú ešte len historky na rozprávanie.“
„Veríš Adamovi, že sa vrátime?“ zavrtel hlavou. „Je to naivné. Kto nás odvezie domov? Pochybujem, že majú chartrové lety Karden-Zem.“
„Na niečo sa treba upierať,“ mykol Dodo plecami. „Nie Adam nás dostane domov, ale my, spoločne, všetci. Jeden človek je nič.“
„Ale keď niečo nedá on, tak kto iný?“ pridal sa Martin. „Každého z nás už neraz porazil a hravo.“
„Luke?“ nahodil Andrej. „Sú kamoši a je rovnako dobrý, ak nie lepší.“
„A je s ním väčšia zábava,“ poznamenal Dávid a všetci sa zasmiali.
Kuco podrazil kyborga ranou do kolien a Martin s Dodom ho pažbami zasypali ranami a pažbami mu rozmlátili hlavu, ale ďalší dvaja sa blížili.
Dýchal zhlboka, svet sa vôkol neho spomalil. Zahľadel sa na Tomáša a Dávida, ležali nehybne v piesku, ale dýchali. Pozrel na Martina, často spolu vymetali bary a chodili na záťahy na diskotéky. S Dodom prežil ešte viac, spomenul si na Milana a v tom okamihu sa rozhodol.
Tento a ani svet doma, nebol stvorený pre neho.
„Jebať to,“ hlesol a siahol na granát, ktorý si nechával na poslednú chvíľu a tá práve nastala. Odistil ho, usmial sa na chalanov popod veľký nos, ako to len on dokázal, a dúfal, že ak prežijú, odpustia mu.
„Kuco, nie!“ vykríkol Jozef, ale už bolo neskoro.
Andrej vbehol medzi kyborgov, vyhol sa seku a jednému z nich skočil na chrbát. „Benco, pamätáš na Makarskú?!“ vykríkol a vtedy granát vybuchol. Z kyborga zostali len nohy, druhému explózia odtrhla hlavu. Urobil ešte zopár krokov, padol do kolien a potom na zem.